Myslela som, že ozdobené ulice sú každodennou súčasťou života na Bali, veď aj ich domy a dvory sú také architektonické zázraky, tak prečo by nemali byť pekné aj ulice? No tieto bambusové tyče, penjory, sa stavajú iba na počesť festivalu Galungan.
Samotný Galungan pripadol na 10. február, rodiny už deň predtým zdobili ulice penjormi a kuchtili. Na Galungan sa je pečené prasa a vyparádené rodiny prinášajú obete a dary svojim bohom a duchom, postupne: najprv v rodinnom chráme, potom v dedinskom a potom idú do najbližšieho verejného chrámu. Ľudia si na ručne vyrábaných milodaroch, canang sari, počas týchto slávnostných dní dávajú obzvlášť záležať a tieto malé umelecké diela vidieť všade: na oltároch, v chrámoch, na uliciach a dokonca sa hompáľajú aj na ich autách a motorkách. Môj nový balijský kamarát Agung sa mi s nadšením pochválil tým, ktorý mu vyrobila jeho žena a povedal, že si ho nechá na motorke dovtedy, kým bude pekne vyzerať.
Sviatky končia Kuninganom, žltým dňom, kedy sa duše predkov, ktoré takisto prišli na oslavu Galunganu, vracajú do neba a na ich cestu im rodiny opäť raz pripravia dary. Viem si predstaviť, že mravce a iný hmyz majú počas týchto dní veľkú radosť, lebo v ich bruchách tieto milodary fyzicky končia.
Ďalší Galungan a Kuningan bude v septembri. Nie všade na Bali sú tieto festivaly rovnako dôležité: na juhu oslavujú viac Galungan, pre rodiny žijúce na západe sú oba sviatky rovnako dôležité a na severe majú nejaký iný dôležitý sviatok. V každom prípade to bol pre mňa zážitok a Bali tak pre mňa, veľmi subjektívne, ostáva miestom, kde sa spája nadpozemské s pozemským.