V doline za siedmimi horami gombíky vystreľujú do okien. Za nimi treštia novoročné rakety a mráz. A do toho ohňostroja odpaľuje pani zima ligotavé ľadové konfety. Voda sa sype a sype... až celkom zasype dolinu i hory vôkol nej.
V oslepujúcom ráne zo studenej bielej záľahy trčí iba skalnatý nos starého kráľa. Hovorí si Kľak (1.352 m n.m.).
Praští už len hlava a sneh pod ťažkými bagandžami.
Začarovaný zimný les prebúdza otupené emócie.
Biedny chodník núti zlenivené údy k životu.
Strážia ho statní dvorania v ťažkých bielych kabátoch.
Občas dovolia zazrieť kráľa. Aby povzbudili.
Nijaká hradná brána, ani padací most. Len milióny ľadových kryštálov.
Tajomná kráľovská jaskyňa nikam nevedie.
Tu stála chata??
Pod hradným nádvorím už miazga v žilách prúdi ako divá.
Kroky spaľujú vianočné dobroty, čo odtŕhali gombíky.
Ale ku kráľovi sa treba prebrodiť.
Na vrchole – pardon, na tróne. Nech žije kráľ!
To nie je kráľ. To je pes.