Ostrá? Stále hore, až do neba.

Písmo: A- | A+

Zakričal nám chlapík po 50-tke s motorovou pílou na polceste prudkého stúpania Juriašovou dolinou. Spachtení, s útrpnými grimasami na tvári sme sa márne pokúšali odpovedať mu niečo rovnako vtipné. Lenže on si srandu nerobil.

Túto story z hory si môžeš aj vypočuť.

Mal pravdu. Výstup na Ostrú (1270 m n.m.) vo Veľkej Fatre naozaj pripomína cestu do neba. Ak sa na ňu vydáte z Blatnickej doliny. Pohodlná cesta s minimálnym stúpaním provokuje k svižnému tempu. Čas z turistického smerovníka môžete skrátiť aj o tretinu. Ale bola by škoda prehnať sa tadiaľ ako kôň s klapkami na očiach.

Skalné okno. Jedna z mnohých atrakcií Blatnickej doliny.
Skalné okno. Jedna z mnohých atrakcií Blatnickej doliny. (zdroj: mk)

Do Juriašovej doliny sme dorazili skôr ako horúčava. Našliapli sme si v ten deň naozaj dobré tempo. Škoda, že sme ho kdesi v miestach, kde sme míňali chlapa s pílou, stratili. Niekde tam nás dobehla aj páľava. Les zmenila na saunu. Vyšliapať v nej šesťsto výškových metrov len s acidkom v žalúdku nemá ďaleko od hazardu. Aj ten kôň by to vzdal.

Juriašova dolina je prudká divočina.
Juriašova dolina je prudká divočina. (zdroj: mk)

Pri smerovníku v sedle Misa skončil parný les a štafetu prevzalo pražiace slnko. Bližšie k oblakom i k obedu naberalo na sile. Sklon kopca tiež. Vliekli sme sa prašným chodníkom. Aj slimáky by nás obehli. Keby tam nejaké boli. Odkryli sa voňavé lúky a prvé výhľady na hrebeň Veľkej Fatry. Kráľovský doping.

Obrázok blogu
(zdroj: mk)
Kráľovský doping.
Kráľovský doping. (zdroj: mk)

Na Zadnej Ostrej bola plnka. Veľké prekvapenie, keďže pred nami celý čas nik nešiel. Zadná Ostrá je fajn. Dá sa na nej sedieť celé hodiny a hľadieť do diaľok. Na chrbty hôr. Dolu do dolín. Ale najkrajší je na nej pohľad na Ostrú. Najmä ak ste tam prvýkrát. Aj z diaľky som rozoznala schody do neba.

Obrázok blogu
(zdroj: mk)

Milujem kľukaté chodníčky po vrcholoch brál. Jeden taký vedie až pod schody na Ostrú. Skupinky s batohmi na chrbtoch tam v tieňoch stromov odhadujú svoje sily. Na skalách sa blyštia reťaze. Normálne by sme sa k nim pripojili. Lenže nebo je nebo. Kto by sa tam nechcel dostať? Ponorila som ruky do prachu na chodníku, uchopila vyleštenú reťaz a štverala sa hore Ostrou ako rodená opica.

Obrázok blogu
(zdroj: mk)

Pretlačila som sa aj príšerne malým oknom v skalnej stene. Za ním ďalšie reťaze. Ťahali ma hore. A ešte vyššie. Až na vrchol Ostrej. Nebeské výhľady stáli za tú námahu. Tlstá ako na dlani. Malá Fatra s Kľakom naproti. A za chrbtom výkladná skriňa Veľkej Fatry. Človek nevie, kam skôr pozerať. Ozajstné turistické nebo.

Na vrchole.
Na vrchole. (zdroj: mk)
Pohľad na hrebeň Veľkej Fatry.
Pohľad na hrebeň Veľkej Fatry. (zdroj: mk)

Návrat bol ešte ťažší ako výstup. A cez Bágľov kopec a Tlstú aj dlhý. Na druhý deň svalovica ako remeň. Ale nebo je nebo. Endorfíny sa nepokazia, vydržia mnoho dní. A s nimi dobrá nálada. A o tom to je.

www.martakasmanova.sk

Život bez fantázie je ako jedlo bez soli. Dá sa jesť, ale nechutí.

Skryť Zatvoriť reklamu