Bolo to na jeseň. Neskorý september, keď nesmelý prváčik skočil do zajačej nory. A rok krásne padal. Kde je ten prváčik? Snáď nedospel. No už je druhák a o rok bližšie ku koncu. Bude doktor. Musí byť. Musím byť.
Chýba mi, čo skončilo. A čo nezačalo ešte viac. Spoznával som ľudí aj svet. A počítal som veže. Sto ich asi nebolo, aby ste sa nesťažovali, tak vás varujem. Ale je krásna, asi najkrajšia ktorú som kedy videl. Aj keď viac nevidel, Praha bola ďaleko. Všetko bolo ďaleko, keď som sedel v knižnici.
Začalo to v pondelok, trochu hmlisto. Dosť sa pilo, ako na internáte… Pamätám si chodbu, whisky, vodku, cigary a vodnú fajku. A nových ľudí, ktorých som už vtedy mal tak rád. Pár testov z anatómie, ktorých sme sa tak báli. Hlúpi a naivní, veď boli také lahké. Potom utorok a s ním prvá pitevňa. Záhadne romantické miesto. A začal som znova trénovať. Od tmy do tmy v škole. Potom parket a do noci sa učiť. Streda bola krátka, príliš krátka. Vianoce, domov a nostalgia. Vôňa jedličky v obývačke, darčeky, radosť na detských tvárach a koledy. V stredu večer silvester, chata. Také krátke a bol štvrtok. Ráno skončil semster a večer som už mal skúšku a bol zase doma. Zase krátko. Piatok bol smutný. Dlhý a osamelý. V sobotu zase pitvy. Prišla nedeľa a s ňou aj koniec roka. Šťastie. Knihy, knihy, knihy. Potom skúšky. A potom koniec.
Prešiel týždeň a prvák dospel, už má 20. A teraz triedi spomienky. Ktoré patria do koša a ktoré do kufra. Chýbajú mu priatelia. Neteší sa z prázdnin. Zatiať nie.
Opäť zatváram preplnený kufor. Naposledy sa pozriem na tú izbu, v ktorej som žil taký pekný týždeň, spomínam čo všetko sa v nej stalo. Kto nezažil, nepochopí.
Zabuchnem a vrátim kľúče. Praha v bielom štvorci s červenou čiarou. Zbohom, naivný prváčik. Zbohom priatelia. Ahoj Praha.
