Po položení takejto otázky, väčšinou mojim rovesníkom, som sa nestretla práve s povzbudivými reakciami. Mnohí z nich mi odpovedali, že je to nuda. Vôbec nevedeli, že aj Slovensko posiela svojich vojakov do zahraničných misií, v ktorých plnia náročne úlohy pri zabezpečovaní mieru a stability v danej provincii. Avšak, keď som prišla s touto otázkou po tragickej nehode, ktorá obletela a pohla celým svetom, reakcia bola úplne iná. Niektorým sa dokonca zaleskli oči od sĺz . Odpovedali, že ako prvé im napadne nejaká krajina ako Irak, Albánsko, alebo Kosovo a rovnako aj vojaci, ktorí obetavo pomáhajú ľuďom a je to od nich veľká obeť, lebo sú v úplne cudzom prostredí plnom nebezpečenstva a nástrah.
Ako to všetko vlastne vnímam ja? Od malička ma vždy fascinoval život vojakov. Myslím si, že to musia byť úžasní ľudia s obrovskými a dobrými srdcami. Ako prvé si predstavím muža celého oblečeného do maskáčovej uniformy. Na hlave má čiapku, prípadne prilbu. Jeho tvár splýva s jeho oblečením, je namaľovaná zelenohnedými farbami. Tieto farby slúžia na zamaskovanie pred nepriateľom a na splynutie s prostredím v prírode. Keď sa povie povolanie „vojak“, väčšinou sa nám vybavia hneď muži. Avšak pokiaľ viem, ženy sú tiež profesionálnymi vojačkami a sú s mužmi na rovnakej profesionálnej úrovni. Ďalšou vecou, ktorá sa mi vybaví je tvrdý výcvik a škola, ktorými títo profesionálni vojaci musia prejsť. Na jednej strane je to náročné štúdium vedomostí, ktoré sú pre ich prácu dôležité a významné. Na strane druhej, je to dokonalá kondícia, neúprosná, tvrdá ale aj drsná príprava na všetky druhy nebezpečenstva, ohrozenia. Taktiež sú cvičení do ťažkých psychických situácií, budujú v nich obrovskú dávku súdržnosti, poslušnosti k veliteľovi. V myšlienkach sa mi zobrazí obraz základne plnej vojakov, vojačiek a ich nadriadených. Základňa, v ktorej žije veľké množstvo ľudí, ktorí si vzájomne pomáhajú, podržia sa v ťažkých situáciách, chvíľach. Je to tak, aj keď väčšina z nich sa nikdy predtým nevidela a nepoznala. Aký je ich bežný denný režim? Viem, že ich presný harmonogram a úlohy, ktoré musia splniť nie sú zverejnené. Domnievam sa však, že ich práca spočíva v ochrane, pomoci ľuďom žijúcim v danej oblasti a aj v odmínovávaní zamínovaných oblastí. Počas dňa a aj noci sú v neustálom pozore pred číhajúcim nebezpečenstvom. Zaiste ich úlohy v misiách sú náročné, ťažké a nemajú žiaden voľný čas. Keď sa už štipka voľného času predsa len nájde , vybavia sa mi usmievaví ľudia. Na maličkú chvíľu prestanú byť profesionálmi. Rozprávajú sa, debatujú na rôzne témy, spomínajú na rodinu, domov, prípadne si zaspievajú. Na tvárach majú obrovský úsmev a týmto spôsobom vlastne načerpávajú novú energiu a elán, aby s radosťou a plným nasadením opäť a zas raz mohli ochotne pokračovať vo svojej službe. Keď sa nad tým zamyslím, vlastne je obrovské množstvo ľudí, ktorí stoja za slovenskými misiami, ktorí o nich rozhodujú, schvaľujú, organizujú a pripravujú ich . V pozadí slovenských misií nájdeme okrem vojakov a vojačiek taktiež ľudí, ktorí podrobne a svedomite vypracujú návrh, kde by sa najviac zišla pomoc slovenských jednotiek. Prezentujú ho ďalším dôležitým pracovníkom, ktorí ho posúdia, ohodnotia a schvália. Následne sa rozbehne veľký kolotoč príprav. Potrebné je vybrať správnych vojakov, ktorí sa na to najlepšie hodia, treba zabezpečiť a vybudovať pre nich bezpečné technické zariadenia. Ďalej treba zabezpečiť príslušné nástroje, technické pomôcky taktiež zbrane, autá, techniku, ale aj jedlo a materiál pre humanitárnu pomoc. Rovnako je potrebná perfektne vyškolená skupina špecialistov napríklad na chemické zbrane, ktorých má Slovensko jedných z najlepších. Samozrejme nesmú chýbať velitelia, náčelníci aj lekári, pod ktorých vedením a starostlivosťou jednotka bezchybne zvládne svoje povinnosti. Dôležité je však aj financovanie takejto slovenskej misie. Ľudia sa často sťažujú a frflú, že to náš malý štát - Slovensko stojí obrovské množstvo peňazí. Avšak mali by si uvedomiť, že sú to peniaze investované na správnu vec a aj vďaka nám určite raz zavládne svet plný pokoja, bez vojen. Každá jedna slovenská misia v sebe skrýva nekonečnú obetavosť, odvahu, snahu a vlastne aj vieru, že tento svet ochráni pred nebezpečenstvom. Naši vojaci obhajujú v jednotlivých misiách česť, hrdosť a záujmy Slovenska. Sú to profesionáli, dobrovoľne si vybrali túto prácu a veľmi dobre si uvedomujú riziko, ktoré v operáciách hrozí. Stretla som sa však s názormi, že vojaci sa do misií hlásia len kvôli peniazom. Pravda je, že každý dostáva za svoju pracú zaplatené a oni na to majú rovnako právo, ako každý jeden z nás. Koľkí z nás dennodenne musia čeliť teroristickým útokom, byť v neustálom ohrození v úplne cudzej krajine a pritom všetkom sa starať o bezpečnosť iných a poskytovať im nielen ochranu, ale aj humánnu pomoc? Toto všetko a omnoho viac, je náplňou slovenských misií. Ľudia, ktorým pomáhajú tvrdia, že spolu tvoria jednu veľkú rodinu. Uvažujem nad tým, prečo to tak vlastne je. Prichádzam na to, že misie majú srdce, pretože sa skladajú z ľudí, ktorí svoje srdcia rozdávajú tým, ktorí to potrebujú. Nie sú to obyčajní ľudia, nakoľko väčšina z nás by to nedokázala. Nazbierať toľko odhodlania, srdečnosti a všetko to robiť pre národ, svoju vlasť. Úprimne poviem, neviem presne koľko slovenských misií pôsobí v zahraničí. Viem však, že vytvárajú spojenectvá s inými národmi. Príkladom môže byť spoločný česko-slovenský prápor, ktorý pôsobí v operácii „Joint Guardian“. Úlohou je pravidelné monitorovanie priestorov a objektov, zabezpečujú postupný a bezpečný návrat K-Srbov, ktorým boli počas marcových nepokojov vypálené domovy a ktorí ich boli nútení opustiť. Poskytujú pomoc humanitárnym organizáciám, vytvárajú podmienky na obnovu mierového spolužitia kosovských Srbov a Albáncov v operačnom priestore práporu. 29.03.2004 sa Slovensko stalo súčasťou ozbrojených síl NATO, v ktorých poslaním je zachovanie mieru, rozvíjať Európsku bezpečnostnú a obrannú identitu vrámci NATO. Keď čítam riadky ktoré som práve napísala ozýva sa vo mne hrdosť, a zároveň neskutočné uznanie, úcta, poklona. Mnohí z nás o týchto veľkolepých veciach, ktoré misie a ľudia okolo a v nich vykonávajú, mali skreslenú predstavu. Zo všetkých strán sa na nás tlačia rôzne filmy plné rozličných misií a ich príslušníkov, ktorí sú veľkými „hrdinami“. Títo sa väčšinu filmu len rozprávajú, chodia len tak hore - dole a nerobia nič prospešné pre ľudí okolo nich a pre tento svet . Zväčša sa celé tieto filmové misie točia len okolo jedného hrdinu, okolo peňazí, prestreliek, vrážd a útekov. Vojaci a vojačky vo filmoch či seriáloch sú dokonale učesaní, oholení, nalíčení, upravení a so strojeným úsmevom na tvári. Skutočná realita je neraz taká, že obvykle v nich hrajú herci, ktorí ani len neabsolvovali základný vojenský výcvik, nežili a nepracovali nikdy v ťažkých, náročných podmienkach, nikdy nevideli biedu, chudobu a hlad vojnou zničeného sveta. Ukazujú nám často skreslené obrazy, priveľmi zjednodušené, niekedy dokonca nepravdivé. Mali by sme si však uvedomiť, kto sú skutoční hrdinovia. Sú to tí, ktorí skutočne vykonávajú prácu hodnú „OSCARA“. Ani jeden z nich to nerobí pre slávu, uznanie, ospevovanie či peniaze. Nie, robia to preto, že chcú zlepšiť tento svet, nechcú len tak nečinne sedieť a prizerať sa. Zároveň reprezentujú aj Slovenský národ, pretože ich vyslala slovenská vláda a väčšina Slovákov sa s ich konaním v mysli stotožňuje. Majú v sebe veľké schopnosti. Na začiatku nabrali odvahu prejsť školou, výcvikom, no najväčšou schopnosťou, vlastne ich darom je to, že sa dokážu rozdávať a pomáhať bez toho, aby niečo za to očakávali. Misie, prápory, tábory, roty, ich príslušníci, ženisti, vojaci, všetko okolo nich je jedna úctyhodná vec, pred ktorou by sme mali zložiť klobúky z našich hláv, s obrovským obdivom a uznaním v očiach. Myslím si, že každému jednému vojakovi navždy zostane v pamäti obraz krajiny ktorú navštívil,že každý jeden z nich môže byť na seba hrdý, že čestne reprezentuje náš národ a svojou účasťou aspoň malilinkým kúskom prispel k zlepšeniu tohto sveta.
Flying home, flying home . . . pomaly doznieva v mojich ušiach a na mojej tvári sa potichučky vykresľuje úsmev. Usmievam sa preto, lebo verím, že Slovensko už vie kto sú ozajstní a skutoční hrdinovia. Rovnako viem, že sa na nich nikdy nezabudne a navždy zostanú zapísaní v našich srdciach. Teší ma, že na Slovensku sú stále ľudia, ktorí sú ochotní obetovať sa pre iných a svoju krajinu. Nastálo si títo ľudia získali naše srdcia, úctu, obdiv, rešpekt, potlesk. Môj veľký úsmev súvisí aj s tým, že som si uvedomila, že som hrdá na to ,že som Slovenka. Žijem totiž v národe, ktorý vďaka poslaniu slovenských vojakov v zahraničných misiách, mojimi očami pomáha zmeniť tento svet k lepšiemu. Nakoniec by si každý z nás mal položiť otázku: „Koľko hviezd má vlastne náš dvojkríž?“
