Keď úsmev dokáže liečiť

Niekedy je duša ubolená a doudieraná. Niekedy sa mi nechce smiať. Tí, ktorí ma poznajú, ako známi, mi tvrdia, že sa stále smejem. Niekto sa ma dokonca spýtal, či sa viem tváriť aj nejako inak(myslíte zazerať?). Aj keď som vošla do mojej maturitnej triedy pred písomkami z angličtiny s úsmevom na tvári, nikto nechápal. Vraj, či som si niečo uhla? Nieeeee, ale čo mám račej plakať? Život je hneď krajší, keď sa naňho usmeješ. On ti to väčšinou vráti.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

Moji priatelia, rodina vedia, že nie vždy mi úsmev hrá na tvári. Niekedy sa tam usadí pani melanchólia s priateľom smútkom. Sadnú si na moju dušu, sedia a popíjajú kávu, aby dlhšie vydržali bdelí. Vtedy sa nesmejem. Vtedy sa moje ústa zmenia na čiarku a moje oči na jazero.
Je ťažké udržať úsmev na tvári, keď starosti a problémy prevyšujú radosti. Tak ma pozná len málokto a tomu kto ma tak pozná sa to nepáči. Kto má chuť pozerať sa na smutnú, melancholickú, strápenú ľudskú bytosť? Myslím, že ostatným to na odvahe nepridá(skôr uberie).

A tak sa teda snažím na veci pozerať optimisticky. Je to tá ťažia cesta. Je ľahšie byť na všetko nahnevaný, nepríjemný, veď aj tak to zle dopadne tak načo sa snažiť. V podstate je to rezignácia.
Smiech dokáže pomôcť. Hlavne smiech malého dieťaťa(ten je najúprimnejší). A myslím, že keď tomu druhému darujeme vľúdny úsmev a optimistický náhľad na vec bude nám vďačnejší než za vety: S tým ti ja nepomôžem. Neviem ako ti mám pomôcť. Neviem čo by som robil v tvojej situácii... Viera v to, že to dobre dopadne je najdôležitejšia a často aj to jediné, čo človeku môžeme dať.