Chcem však poukázať na krásu japonskej kultúry a celkove na východnú filozofiu. Ktovie, či to spôsobili Kill Bill režiséra Quentina Tarantina, Nórske drevo spisovateľa Haruki Murakamiho alebo nejaký pre mňa neznámy film Hrdina, ale východná filozofia a celkove východná kultúra má pre mňa osobité čaro.
Je to priam spleť súvislostí, ktoré sú všetky popretkávané ako klbko.
Hiromi Uehara - mladá živeľná, priam geniálna klaviristka, ktorá do svojej hry na klavíri vložila celé svoje telo. Nebolo to však telo, ktoré spôsobovalo ten nepochopiteľný prejav, pre mňa to bolo stelesnenie celej japonskej filozofie. Videla som v nej zrazu bojovníka pokojného a práve v tom pokoji a pokore najsilnejšieho na celom svete, svojou hrou by dokázala zázraky. Bolo to, ako keď sa bojovník sústredí na jeden pokrik tak, že keď ho vypustí, vyjde sila, ktorá vás zmohne.
Spomenula som si pri tom na film "Hero", v ktorom sa venovali umeniu maľby a absolútny vrchol dosiahli, keď ich myseľ a svet sa stali jedným.
Kiež by sme všetci zažili ten pocit