Zrazu nevedelo, či chce pokračovať, či sa má vydať cestou, ktorú právenašlo alebo ďalej blúdiť po poli. Bálo sa úzkosti, ktorú núkala cestička, no i neurčitosti blúdenia,a tak tam len stálo, kým nezačalo pršať. Dážď ho úplne zmáčal, tak ženebolo vidieť slané slzičky padajúce z jeho očiek.
Nebolo smutné, skôr obávalo, že dážď rozmočí zem až cestička, ktorú našlo,úplne zmizne, možno práve sekundu pred tým, ako sa ňou rozhodne vydať. Bálo sa,že nestihne rozhodnúť, veľmi chcelo aby tam pri ňom bol niekto, kto by muukázal kadiaľ sa má pobrať.
Bolo však samé, len s trávou, hlinou a kvapkami dažďa majúcimijasný osud a cieľ.
Keď prestalo pršať,koliesko si utrelo očká a ponad zmáčanú trávu, ktorá teraz ležala okoloneho ťažká a tupá, uvidelo tú svoju cestu, z ktorej sa pred dažďomzatúlalo. Jeho očká boli zrazu plné slzičiek. Teraz sa mohlo vrátiť, pokračovať a už nezablúdiť.
