Prvýkrát som naozaj odišla po vysokej škole. Za novýmživotom, za človekom, skúsenosťami, zážitkami. Neodišla som ďaleko, iba takcelkom klasicky, aspoň je to už tak zaužívané, že ľudia z východuodchádzajú na západ J. Aj ja som odišla.
Dva roky som si budovala svoju vlastnú realitu, svoj život,sama, nezávislá, silná s kopcom záväzkov na pleciach. Dva roky som behalaz jednej roboty do druhej a popri tom som sa ešte snažila ŽIŤ. Možnosi poviete, čo je na tom? Kopec ľudí takto funguje celý život. Ibaže ja som siten svoj predstavovala celkom inak!
Na rad prišiel návrat. Posledné dni pred odchodom domov somto už nevedela vydržať. Zrazu sa na mňa zvalil balvan činností, ktoré „musíšurobiť ty ešte než odídeš!“. Samozrejme nezmysel, na druhej strane však krutárealita. Nedokázala som svoju myseľ odtrhnúť od myšlienky odchodu, vedela som,že je to pre mňa v danom momente jediné riešenie, že jednoducho potrebujemísť preč, niekam, kde mám zázemie a tam dovoliť svojej duši i teluodpočinúť si a nabrať nové sily. Vrátila som sa teda.
Všetko by bolo ideálne nebyť mojej nepokojnej duše a pocitu,že musím niečo robiť, že nemôžem len tak relaxovať a nechávať dni plynúťbez povšimnutia a nejakej tej, aspoň minimálnej, psychickej či fyzickejnámahy. Začala som pracovať, vlastne okamžite a hoci to nebolo navonokvidieť, vo vnútri som cítila, že sa opäť rútim do toho istého pekla. Siloumocou som sa snažila nájsť si toľko práce, aby som mala pocit, že mám čonajväčšiu časť dňa zaplnenú a stále som rozmýšľala o tom, že určitenerobím dosť. Celkom som zabudla na to, čo som si sľubovala pred návratomdomov. Pokoj, žiadne náhlenie sa, robota, ktorá ma baví, napĺňanie snova predstáv, ale hlavne POHODA!
A vtedy to prišlo. Vrátili sa mi obrazy z doby,kedy som sa rozhodovala, či sa vrátim. Zrazu som videla všetky možnosti, ktorésom nevyužila, všetko to, čo som mohla urobiť a neurobila som. Zbabelec!Na rad teda prišli myšlienky o ceste späť. Stále viac a viac som saumárala pocitom, že som niekde zlyhala, že som nevydržala. Zaspávala soms predstavami o svete, ktorý som nechala tak a o tom, ktorýsom našla doma. A nenašla som toho málo, vlastne hádam môžem povedať, žesom našla to najdôležitejšie, no aj tak, nie som práve (s)pokojný typ človeka.
Keď už som to vôbec nečakala, prišlo osvietenie. Okrem toho,čo som neurobila tam, videla a počula som zrazu samu seba ako si hovorím,čo všetko môžem dokázať doma, čo všetko si splním a uvedomila som si, žecesta späť by bola iba ďalším únikom, opäť by som utiekla. Povedala som si teda„dosť!“ tu budeš, upokojíš sa a pekne postupne si pôjdeš za svojimi snami.Nebudeš sa ponáhľať, nedáš sa vyviesť z miery hlúpymi poznámkamia otázkami typu „a čo teraz robíš?“, „už pracuješ?“, prípadne inými, eštefajnovejšími.
Postavila som sa teda na vlastné nohy, a hoci to nie jevždy ideálny stav a sú chvíle, kedy ma prepadajú myšlienky o hodnotemojej práce v porovnaní s inými, rozhodla som sa hľadať tú svojucestu, tentoraz VPRED.
