.
Evanjelické kolégium v Prešove a protihabsburská ideológia
Evanjelické kolégium v Prešove otvorili 18. októbra 1667. Stalo sa najvyššou evanjelickou školou v Uhorsku. Súčasťou výučby bola aj koncoročná latinská školská dráma, kde vystupovalo množstvo žiakov. Sledovali ju rodičia žiakov aj patróni školy. Žiaci sa takto učili verejne vystupovať a učitelia ukázali výsledky svojej práce. V zameraní školských divadelných hier sa však prejavovala aj ideológia zriaďovateľov kolégia, protihabsbursky naladenej evanjelickej šľachty a meštianstva. V hrách vládol duch uhorského vlastenectva, teda odpor proti habsburskému cisárovi, katolíkovi Leopoldovi I. Sídlil mimo Uhorska, v Rakúsku, a odtiaľ riadil aj katolizáciu vtedy väčšinovo evanjelicko-kalvínskych Uhrov a odsúval ich zo spravovania vlastnej krajiny.
.
Ladiverova školská dráma a žiak Thököly
Kolégium bohato obdaroval evanjelický šľachtic Štefan Thököly. Od januára 1668, od svojich 11-tich rokov, ho navštevoval aj jeho syn Imrich Thököly. V októbri 1669, keď mal Imrich 12 rokov, vystupoval v latinskej školskej hre svojho učiteľa Eliáša Ladivera, ktorá mala názov Papinianus Tetragonos (Udatný Papinianus). Išlo o antický príbeh, ktorý Ladiver spracoval podľa zahraničnej predlohy, vniesol však doň uhorský prvok. V prešovskej verzii antickej hry na rozdiel od predlohy vystupoval aj uhorský (panónsky) kráľ Imrich, ktorý odmietol prijať vo svojej krajine rímskeho cisára. Išlo o istú paralelu s reáliami 17. storočia, keď uhorská šľachta vystupovala proti cisárovi Leopoldovi I. Žiak Imrich Thököly hral v školskom divadle práve uhorského kráľa, ktorý sa vzoprel rímskemu cisárovi. Aj takto učitelia v Prešove upevňovali u svojich žiakov uhorské vlastenectvo a protihabsburské postoje.
.
Cisársko-uhorské boje a odchod Thökölyho a Ladivera do Sedmohradska
Imrich Thököly nebol na kolégiu dlho. V r. 1670 vypuklo v Uhorsku povstanie šľachty, tzv. Wesselényiho sprisahanie, ku ktorému sa pridal aj jeho otec Štefan Thököly. Keď cisárske vojsko obkľúčilo Oravský hrad, na ktorom sa práve nachádzal Imrich aj so svojím otcom Štefanom Thökölym, ten ho odmietol vydať. Na hrade však zomrel. Pred smrťou ešte stihol poslať syna Imricha tajne do Sedmohradska. V r. 1670 prišli cisárske oddiely aj do Prešova, evanjelické kolégium zrušili a neskôr dali jezuitom. Učiteľ Eliáš Ladiver, protihabsburský školský dramatik, išiel napokon tiež do exilu do Sedmohradska.
.
Thökölyho povstanie, Ladiver rektorom kolégia; protirakúske hry Schwarza
Malý Imrich Thököly v exile dospel a r. 1678 dokonca vyvolal v Uhorsku ako 21-ročný protihabsburské povstanie. Obsadil veľkú časť krajiny, ktorá začala žiť nezávisle od Rakúska, no stala sa vazalským územím Osmanskej ríše. Thököly r. 1682 obsadil aj Prešov a obnovil evanjelické kolégium, na čelo ktorého povolal ako rektora Eliáša Ladivera. Na kolégiu pokračovala aj školská dráma. Tamojší učiteľ Ján Schwarz predviedol ešte r. 1682 so študentmi svoju hru Hungaria respirans (Okrievajúce Uhorsko), v ktorej hrdina Constantius príde z exilu do vlasti a oslobodí ju. Ako píše historička Milena Cesnaková-Michalcová, je to paralela s Thökölyho povstaním. V čase predvedenia hry bol Thököly práve v Prešove a na jeho počesť ju aj zahrali. Hrdina hry Constantius (Thököly) vo vyhnanstve organizuje vojsko, oslobodzuje vlasť od jej uchvatiteľa Furentia (cisára Leopolda I.) a vracia jej nezávislosť a slobodu vyznania. V tejto tendencii Schwarz pokračoval. V r. 1685 nacvičil so študentmi svoju ďalšiu latinskú hru Helena Menelao reddita (Helena vrátená Menelaovi), v ktorej alegoricky zobrazil vrátenie kolégia („krásnej Heleny“) evanjelikom. V tejto hre Leopoldovi I. pri úteku pred Thökölym spadla z hlavy uhorská kráľovská koruna. Bol to symbol odmietnutia Leopolda I. ako uhorského kráľa. Ešte v roku 1685 však cisárske vojsko Prešov obsadilo a r. 1687 kolégium odovzdalo jezuitom. Rektor Eliáš Ladiver zomrel ešte r. 1686, po ňom prebral jeho funkciu Schwarz.
.
Odsúdenie Schwarza za protihabsburskú hru do väzenia
V Prešove sa po jeho dobytí usídlil cisársky splnomocnenec Antonio Caraffa, ktorý tu zriadil mimoriadny súd s údajnými sprisahancami proti cisárovi. Išlo o tzv. Prešovské jatky známe svojimi brutálnymi spôsobmi vypočúvania a popravami. Caraffa uväznil v máji 1687 aj učiteľa Jána Schwarza, a to práve za jeho protileopoldovskú školskú hru Helena Menelao reddita (Helena vrátená Menelaovi). Svojím spôsobom mal Schwarz šťastie, lebo ho neodsúdili na popravu, ako mnoho iných, ale „len“ na väzenie. Uväznený bol v Prešove a na hrade Muráň, no v novembri 1687 ho prepustili.
.
Školský dramatik Rezik
Keď sa Prešova zmocnili r. 1704 protihabsburskí povstalci ďalšieho vzbúrenca, Františka II. Rákociho, kolégium r. 1705 opäť vrátili evanjelikom. Ešte v tom istom roku poslali predstavitelia kolégia vyslancov k švédskemu kráľovi Karolovi XII., aby im pomohol, ten však prisľúbil len politickú podporu, nie finančnú. O švédsku pomoc sa uchádzali aj preto, lebo už r. 1666 pri zakladaní kolégia daroval švédsky kráľ Karol XI. (otec Karola XII.) naň 20 000 zlatých. Ten istý kráľ pomohol kolégiu materiálne aj r. 1682 - po obnovení kolégia po dobytí mesta evanjelikom Thökölym. V r. 1705, po ovládnutí Prešova Rákocim, sa rektorom kolégia stal Ján Rezik, ktorý písal aj školské hry. Žiaci zahrali r. 1707 jeho hru Pigritius, scholarum hostis, ad Caucasum deportatus (Pigritius, nepriateľ školy, vyhnaný na Kaukaz). Hra zobrazovala vyhnanie jezuitov, ktorí do Rákociho povstania ovládali kolégium.
.
Evanjelici chceli premeniť prešovské kolégium na univerzitu
V apríli 1707 sa v Ružomberku konala celokrajinská synoda evanjelickej cirkvi, kde bol ústrednou postavou superintendent (biskup) Daniel Krman. Úlohou tohto niekoľkodňového stretnutia bola komplexná obnova evanjelickej cirkvi po dlhých rokoch katolizácie obyvateľstva krajiny, teda odoberania kostolov a škôl evanjelikom, vyháňania evanjelických farárov z fár, rektorov zo škôl a pod. Na synodu si Krman vypracoval aj podklady, ktorými chcel kultúrne, vzdelanostne a školsky zásadne pozdvihnúť evanjelictvo a osobitne Slovákov. Vypracoval latinský spis Modestae et sine praejudicio cujuspiam scriptae Cogitationes, de Malis malorumque remediis ecclesiae evangelicae, potissimum vero Slavicae (Skromné úvahy bez predsudkov o zle a liekoch proti zlu najmä v slovenskej evanjelickej cirkvi). V spise napr. žiadal zmenu prešovského kolégia na univerzitu, čo by umožnilo uhorskej (teda aj slovenskej) evanjelickej mládeži absolvovať vysokoškolské štúdium doma a nemuseli by za ním chodiť do zahraničia. Podľa Krmanovho spisu by sa v mestách mali zriadiť kníhkupectvá, aby si ľudia nemuseli knihy kupovať v zahraničí alebo ich prepisovať. Pri školách a cirkevných zboroch požadoval vybudovanie verejných knižníc. Navrhol tiež zriadiť tlačiareň. Krman však nemal čas začať svoje plány uskutočňovať, lebo na synode zároveň rozhodli, že ho vyšlú na cestu za zahraničnými vládcami so žiadosťou o materiálnu podporu pre prešovské kolégium, ako aj pre politickú podporu utláčaných uhorských evanjelikov na medzinárodnom poli. Keďže sa Krmanova cesta príliš dlho organizovala, vydal sa na ňu až v máji 1708.
.
Cesta Krmana za švédskym kráľom pre pomoc kolégiu
Synoda Krmana konkrétne vyslala za švédskym kráľom Karolom XII., pruským kráľom Fridrichom I. a aj do ďalších krajín, predovšetkým Holandska a Anglicka. Krman šiel najskôr za švédskym kráľom, ktorý sa práve presúval na vojenské ťaženie z Poľska do Ruska. Táto cesta sa však ukázala ako mimoriadne zložitá, pretože Karol XII. v Rusku uviazol. Pokiaľ ide o samotnú audienciu Krmana u Karola XII. rovno na bojovom poli, došlo k nej pri Mogileve (dnes Bielorusko) 17. augusta 1708. Krman ho podľa pokynov synody požiadal o pomoc. Mala sa týkať hlavne prešovského kolégia, zaopatrenia učiteľov a žiakov, ale dodal tiež, že uhorskí evanjelici pre chudobu „nemôžu mať vo svojich materinských jazykoch, maďarskom a slovensko-českom, ani svätú bibliu“. Okrem pretlmočenia ústnej žiadosti Krman odovzdal aj písomnú, ktorú následne napísal. Píše v nej znova, že evanjelické kňazstvo „v národe maďarskom a slovensko-českom celkom zbavené biblií podľa Lutherovho znenia, musí používať alebo katolícke alebo kalvínske“. Doplnil, že evanjelici nemajú ani „tlačiareň, dostatočne súcu na biblie“. Švédsky kráľ Karol XII. poďakoval za veľkú dôveru uhorských evanjelikov, jeho písomná odpoveď z 18. augusta 1708 však nepriniesla prísľub materiálnej podpory, ale len politickej. Krman sa vrátil do Uhorska až v septembri 1709. Ešte v máji 1709 zasadal v Prešove hornouhorský evanjelický konvent, ktorý rokoval aj o ďalšom vývoji kolégia - malo sa stať aj ústredným evanjelickým archívom. Na kolégiu mali tiež začať spisovať najvýznamnejšie udalosti doby i dejiny kolégia. Išlo vlastne o plány rozšíriť školu na akýsi vedecko-vzdelávací ústav, na inštitúciu presahujúcu aj rámec univerzity. V r. 1710 zomrel rektor kolégia Ján Rezik, po ktorom zostala v rukopise tzv. Gymnaziológia, teda dejiny evanjelických škôl v Uhorsku, aj opis tzv. Prešovských jatiek z r. 1687. Čiže boli to diela, ktoré prekračovali štandardnú činnosť kolégia a mohlo ísť o súčasť projektu rozšírenia školy na vedeckú inštitúciu. To už sa však situácia v krajine vážne menila - František II. Rákoci začal vojensky prehrávať. V r. 1710 cisárske vojská Prešov dobyli, evanjelikom r. 1711 kolégium odobrali a opäť odovzdali jezuitom.
.
Dáta, citáty, kontext atď.: Cesnaková-Michalcová: Divadelný život na prešovskom kolégiu, 1967; Kónya: Prešovské evanjelické kolégium v politických zápasoch, 1997; Krman: Itinerarium, preklad Viktory, 1969
