reklama

Básnik Krasko a Groeblová

28-ročný Ivan Krasko a 20-ročná Ľudmila Groeblová sa spoznali r. 1904. Ich vzťah mal vplyv na Kraskovu tvorbu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)
Ivan Krasko niečo vyše 20-ročný a Ľudmila Groeblová z čias svojich vysokoškolských štúdií
Ivan Krasko niečo vyše 20-ročný a Ľudmila Groeblová z čias svojich vysokoškolských štúdií 

.

Spisovateľ Ivan Krasko, vlastným menom Ján Botto

Básnik Ivan Krasko, nar. 1876, sa vlastným menom volal Ján Botto. Bol vzdialeným príbuzným generačne staršieho básnika, menovca Jána Botta, autora poémy Smrť Jánošíkova z r. 1862. Ivan Krasko dokonca v mladom veku spával na posteli, na ktorej r. 1881 zomrel jeho básnický predchodca. V jeho pozostalosti sa našla táto poznámka:

(...) snil som o básnictve na Vyšnom Skálniku, v izbe, ktorá bola zariadená nábytkom môjho príbuzného, básnika Jána Botta, autora poémy Smrť Jánošíkova. Pri svojich návštevách u príbuzných v rodisku básnika Jána Botta na Vyšnom Skálniku i spával som na pohovke, na ktorej v B. Bystrici spával on a na ktorej tam aj zomrel.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

.

Krasko vstúpil do literatúry r. 1905 pod menom Cigáň

Vstup Ivana Kraska do slovenskej literatúry nebol priamočiary. Po ojedinelých nepovšimnutých pokusoch sa mu to podarilo až r. 1905, keď v októbrovom čísle časopisu Dennica ako 29-ročný uverejnil prvú časť cyklu Lístok, a to pod pseudonymom Janko Cigáň. Teda nie pod vlastným menom Ján Botto - to sa už vlastne v slovenskej poézii spájalo s iným básnikom, autorom Smrti Jánošíkovej, a ani pod svojím neskorším slávnym pseudonymom Ivan Krasko. V dobovej slovenskej poézii neboli básne z cyklu Lístok len obyčajným debutom nového básnika - predstavovali úplne novú poetickú kvalitu - pôsobili sviežo, aj keď boli smutné, boli moderné, nie však dekadentné, kultivované, pritom jednoduché a boli citovo pravdivé. Objavil sa pozoruhodný slovenský básnik, no nikto nevedel, kto to Janko Cigáň je. Faksimile prvej časti cyklu Lístok od Janka Cigáňa v Dennici z 15. októbra 1905:

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

.

Slováci sa zaujímali, kto je Cigáň

Debutantský cyklus Lístok i ďalšie básne Janka Cigáňa, ktoré sa postupne objavovali v tlači, zaujali aj najkritickejších čitateľov - súkromne sa vyzvedali, o koho ide. Spisovateľka Timrava 3. novembra 1905 redaktorke Dennice Terézii Vansovej písala: „Rada by vedieť, kto je to ten Janko Cigáň, čo písava verše do Dennice?" Spisovateľ Janko Jesenský svojej láske Oľge Kraftovej 5. apríla 1906 napísal: „Ozaj, ty sa v jednom liste spytuješ, kto je Janko Cigáň. Ja to nie som a ani neviem, kto to je. Jeho verše sa aj mne páčili."

.

Cigáňa ľstivo odhalil Votruba

Odtajniť záhadného Janka Cigáňa sa napokon ľsťou podujal literárny publicista a básnik František Votruba. Nastavil mu pascu. Uverejnil vlastnú báseň a podpísal ju zavádzajúco Janko Cigáň. Čakal, že „pravý“ Janko Cigáň sa ozve a prezradí sa. To sa aj stalo. Votrubov priateľ, publicista Bohumil Haluzický o tom v spomienkach napísal:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Botto svoje tajomstvo neprezradil ani najbližším priateľom, posielal ďalej svoje verše neznámeho a Votruba, ktorý bol vtedy v Slovenskom týždenníku a osviežoval ho rozličnými básnickými a beletristickými príspevkami, čakal, že niektorá z básní Cigáňových zablúdi aj do Týždenníka. Čakal márne a tým viac rozvažoval, ako prísť tajomstvu na stopu. Priama cesta k tomu neviedla, to vedel dobre, na náhodu nespoliehal a, naopak, si uvedomoval, že žiadne tajomstvo netrvá naveky. Pokúsil sa teda o primát v pátraní nepriamo, možným vyprovokovaním básnika. Sám básnik napísal v duchu veršov Janka Cigáňa báseň Na západe (Na západe hasne, hasne oblak krvavý... – Prečo mi tá myšlienka zas prišla do hlavy...“) s náladovým odbleskom, aký mal Cigáň napríklad v básni Zmráka sa..., a uverejnil ju 7. septembra 1906 v Slovenskom týždenníku s podpisom Janko Cigáň. Bol presvedčený, že básnik bude reagovať, lebo predpokladal, že Slovenský týždenník číta. Nemýlil sa. Citlivý Botto tento raz nemlčal. O niekoľko dní dostala od neho „vážená redakcia“ list, obsah ktorého vyznel tým, že redakcia bola od niekoho mystifikovaná, že báseň Janko Cigáň nenapísal a že žiada opravu v tomto zmysle. Sám list neprispel k vyjasneniu. Ale čo nepovedal list, to naznačila poštová pečiatka na obálke. „Klob...,“ čítal na ňom Votruba. „To bude vari z Čiech alebo z Moravy,“ tak uvažoval, vyhľadal v administrácii zoznam česko-moravských miest, do ktorých Týždenník posielali, a keď našiel Klobuky pri Slanom, zistil, že tam predpláca časopis inžinier Ján Botto.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

.

Krasko a Groeblová

Pokiaľ ide o úvahy, kto by mohol byť adresátom Kraskovho debutantského cyklu Lístok, znalec básnikovho života, literárny vedec Michal Gáfrik o tom napísal: “Možno vysloviť iba dohad, či ´adresátom´ Lístka ako cyklu (nie inšpirátorkou jednotlivých básní) nebola už Ľudmila Groeblová.“ Osobitý vzťah Ivana Kraska k Ľudmile Groeblovej z Holíča sa prejavil aj v tom, že ešte pred verejným odhalením jeho básnického pseudonymu jej sám skutočnú identitu Janka Cigáňa naznačoval. Ivan Krasko napríklad 31. augusta 1906 poslal Ľudmile Groeblovej pohľadnicu s nasledovnými veršami, ktoré podpísal ako Janko Cigáň:

...len pocit ostal temný,

kýs´ bôľu odtienok -

akordom plachým zneje

z hasnúcich spomienok.

.

Kto bola Ľudmila Groeblová

Ján Botto (neskorší Ivan Krasko) a Ľudmila Groeblová z Holíča sa spoznali počas svojich pražských vysokoškolských štúdií. Do Prahy prišla ako 20-ročná v roku 1904 študovať na Univerzitu Karlovu germanistiku. Ján Botto mal vtedy už 28 rokov a pomaly končil štúdium chemického inžinierstva na Českom vysokom učení technickom. Po jeho absolvovaní r. 1905 odišiel pracovať do obce Klobuky neďaleko Prahy. Obaja boli členmi pražského spolku slovenských študentov Detvan. Jednu epizódu z ich života v Prahe opísala Ľudmila Groeblová (vydatá Chaloupecká) už ako 82-ročná literárnemu vedcovi Michalovi Gáfrikovi v liste z 15. decembra 1966:

Vracala som sa z fakulty a sprevádzal ma kolega, tiež germanista. Bol básnikom veľmi vtipným, nadaným, veselým a trocha bezcharakterným. Bol z okruhu básnikov Gellnera, Šrámka, Tomana, Mahena atď. Osobne som ho dosiaľ neznala. Ale práve ten deň na nudnej prednáške o nudných stredohornonemeckých Meistersängeroch mi poslal pekný sonet a po prednáške sa mi predstavil a pripojil sa ku mne. Veselo sme sa zhovárali, vyprával mi podarené historky o českej bohéme, o Tomanovi a ja som sa smiala. Vtom som zbadala (na Purkyňovom nám.) Botta so svojou detvanskou suitou. Dúfala som, že ma nevidel a rýchlo som odbočila do Sokolskej. A prečo? Botto vedel byť milým, láskavým, starostlivým priateľom, ale vedel byť tiež nepríjemným mravokárcom. K takému starootcovskému mentorovaniu mal vzácny sklon. Mne napr. večne kázal o správnom a mravnom správaní sa Slovenky v Prahe. Večer som miesto do Detvana išla do Národného divadla. Pamätám sa, že dávali Carmen v peknom obsadení s Gabrielou Horvátovou. V noci, po návrate z divadla, ma doma čakal lístok, kde mi Botto píše, že ma čaká, ale už neviem kde, či v Detvane, či na Karlovom nám. pred Kostolom sv. Ignáca, kde sme sa niekedy schádzavali, a aby som určite prišla. No na to nebolo pomyslenie, bolo už príliš neskoro. Na druhý deň mi detvanci oznámili, že Botto hneď ráno odcestoval do Klobúk. A mne prišla o pár dní z Klobúk báseň, napísaná paličkovým písmom, bez nadpisu, ale s mottom: Videl som Váš rumenec. Báseň sa končila:

A ja predsa zmúdrieť neviem,

všade kúsok srdca nechám.

Mám ho ešte plno v hrudi,

poďte, poďte! Čekám, čekám.

.

Mach o Groeblovej: Má pohyby ako mačka

Súčasný český historik Milan Ducháček napísal, že by bolo trúfalé, ale aj zbytočné pokúšať sa dokazovať, že ten „trocha bezcharakterný kolega“, ktorý písal Groeblovej verše, bol český básnik Josef Mach, ktorý študoval niekedy v tom čase v Prahe tak ako Groeblová germanistiku. Alebo či to bol nebodaj jej budúci manžel Václav Chaloupecký, ktorý sporadicky tiež navštevoval germanistické prednášky. Milan Ducháček zároveň upozornil na Machovu báseň Já nejsem zrovna slavofil adresovanú priamo Groeblovej, hoci nepredpokladá, že je o osobnom vzťahu autora k nej. Podľa M. Ducháčka básnik Mach v dielku recesisticky zachytil epizódu zo života svojho priateľa Václava Chaloupeckého, ktorý sa stal o niekoľko rokov Groeblovej manželom. Úryvky z Machovej básne:

Já nejsem zrovna slavofil,

však letos proti zvyku

Slovačku jsem si namluvil

„ze země dráteníků“.

(...)

Pohyby téměř má kočičí,

bereť si šelmy ty za vzor.

Mně se to celkem nepříčí.

Mám o všem svůj vlastní názor.

(...)

Vždyť nyní již jen k tobě blíž

se nese moje snaha.

Prečo len ty ňa neljúbíš,

Slovačko moje drahá?

.

Gáfrik: Krasko požiadal Groeblovú o ruku

Podľa zistení literárneho vedca Michala Gáfrika požiadal Ján Botto (neskorší Ivan Krasko) v presne nezistenom období v rokoch 1905-6 Ľudmilu Groeblovú o ruku. Potvrdil mu to aj spisovateľ Pavel Bunčák, synovec Ľudmily, syn jej sestry Hermíny. Groeblová však už podľa všetkého mala nový vzťah práve s českým študentom histórie Václavom Chaloupeckým. Kraskovi to zrejme potrebovala dať istým spôsobom najavo, preto vo februári r. 1907 v časopise Dennica uverejnila novelu s jednoduchým názvom On o mladej žene Milici, ktorá definitívne pochovala svoj vzťah s Jankom Marušiakom, lebo si našla novú lásku. Groeblová novelu podpísala ako Ľ. Ch.......á, teda šifrovane ako Ľudmila Chaloupecká, hoci za Václava Chaloupeckého sa vydala až o niekoľko rokov neskôr. V tejto novele podľa literárneho vedca Gáfrika naznačila, ako to mohlo byť s jej vzťahom s Kraskom:

Vtedy pred rokmi vyvinul sa medzi ním (Jankom Marušiakom) a Milicou zvláštny pomer. Nepovedal nikdy Milici, že ju ľúbi, ale choval sa tak, že Milica začala akosi tomu veriť, že ju má rád. Ale keď mu raz s tým prišla, odbavil ju žartom. Vtedy nemala Milica dosť sily odísť. Zostala, no navždy skryla pred ním svoje vnútro. A potom to bola láska veľmi veselá. Posmievali sa jej obidvaja, vtipkovali a občas mučili jeden druhého. Obzvlášť Milica. Chcela mu dokázať v akomsi pyšnom vzdore, že neberie vec vážne. Dokázať – to sa jej ešte podarilo, ale nepodarilo sa jej nebrať vážne vec. Po rozchode s ním myslela, že je zničená. Nastala u nej éra pustého, zmäteného života.

.

Kraskova autobiografická novela

Ivan Krasko zároveň v marci r. 1907 uverejnil v Slovenskom obzore krátku prózu s názvom Naši s podtitulom Portraitové štúdie Bohdany J. Potokinovej, ktorú literárny vedec Michal Gáfrik označil za autobiografickú. Autor sa v nej zaoberá aj reálnym vzťahom medzi ním samotným a Ľudmilou Groeblovou. V dielku obaja vystupujú ako Ján Bánik a Mária Hrabáková. Úryvok:

Mária poznala Bánika pred dvoma rokmi. Jeho slušný, skoro módny zovňajšok, mužná, nie však silná postava a príjemná, no len v profile pravidelná tvár, urobili na ňu hneď na začiatku dobrý dojem. Časom vyvinulo sa medzi nimi bezmála priateľstvo, ba Mária poznala ešte vlani, že ju Bánik ľúbi, hoci nepovedal jej to nikdy.

.

Rozchod mladých ľudí v Kraskovej novele

V Kraskovej novele Naši z r. 1907 je aj naznačené, ako mohol vyzerať rozchod medzi ním a Groeblovou:

"Znáte ma už dosť dlho a viete aj to, že Vás mám rád" - doložil tichším hlasom. "Koncom tohto mesiaca zložím druhú štátnu skúšku" - pokračoval pevným už hlasom a tvrdo, "a budem prijatý za inžiniera pri regulovaní rieky Moravy. Tedy ja, Bánik, navrhujem Vám, aby ste sa stali po dvoch rokoch, to jest po ukončení svojho štúdia, mojou ženou". (...) "A odpoveď?" - pýtal sa Bánik krátko a vypäl sa vzdorovito. "Zbohom!" - opakovala Mária sotva počuteľne.

.

Groeblovej dcéra: Krasko bol málo odvážny

Groeblovej dcéra Eva Brettschneiderová, rod. Chaloupecká, 22. júna 1971 literárnemu vedcovi Michalovi Gáfrikovi o vzťahu jej matky k Ivanovi Kraskovi (predtým Jankovi Cigáňovi) napísala:

Odraz epizódky s Jankom Cigáňom, ačkoľvek to bola skutočne len epizódka, ju sprevádzal po celý život, lebo to bol, ako som vyrozumela z ojedinelých náznakov – priamo sme o tom nehovorili - ... zážitok jedinečný, neopakovateľný a nezabudnuteľný. Ale na ozajstnej ceste za „osvieteným svetom“, ku ktorej Jankovi Cigáňovi chýbala odvaha, sa jej stal druhom, vodcom aj ochrancom môj otec.

.

Groeblovej vzdialenými príbuznými boli Štúr či Štefánik

Ľudmila Groeblová pochádzala z prostredia slovenského národného pohybu. Vychovala ju Adela Groeblová, rodená Štúrová, dcéra Samuela Štúra, brata Ľudovíta. Groeblovej vlastná matka Hermína Karolína Groeblová, rodená Boorová, zomrela krátko po pôrode. Vdovec Pavol Groebl, holíčsky učiteľ, ktorému zostali tri malé dcéry, sa potom oženil s Adelou Štúrovou, ktorá ich vlastne vychovala. Ľudmilina staršia sestra Hermína sa vydala za skalického učiteľa Ľudovíta Bunčáka a bola matkou slovenského nadrealistického básnika Pavla Bunčáka. Ľudmilina stará mama z matkinej strany, Hermína Boorová, sa za slobodna volala Šuleková. Bola to sestra popraveného slovenského dobrovoľníka Viliama Šuleka. Hermína a Viliam pochádzali z viacerých súrodencov, mali aj sestru Ľudovítu, ktorá bola starou matkou Milana R. Štefánika.

.

Pseudonym Cigáň sa nepáčil Vajanskému

Janko Cigáň napriek odhaleniu koncom roka 1906 pokračoval v písaní pod týmto pseudonymom až do r. 1909, keď vydal svoju prvú zbierku s názvom Nox et Solitudo. Do tlače ju pripravoval Svetozár Hurban-Vajanský, ktorý mal proti pseudonymu Janko Cigáň námietky. Úryvok z Vajanského listu debutantovi zo 14. februára 1909:

Vaše verše uzavrel Spolok tlačiť pod mojou opekou, ale Vás dá prosiť: 1) Či by ste ich nevydali alebo pod vlastným menom (čo by bolo najkrajšie, pseudonymy sa už vyžili) alebo pod iným pseudonymom, lebo „Cigáň" je trochu triviálne vo všetkých jazykoch, v Slovensku nepoetické, nakoľko je synonym: lhár.

.

Vajanský premenoval Janka Cigáňa na Ivana Kraska

Mladý básnik si vybral druhú možnosť - iný pseudonym. Ten mu dal samotný Vajanský - krstné meno poruštil na Ivan a priezvisko vytvoril podľa obce Kraskovo, ktorá susedí s rodiskom básnika – Lukovišťami. Tak vznikol Ivan Krasko.

.

Sofia, prvá známa múza Kraska

Ako píše literárny historik Michal Gáfrik, v pozostalosti Ivana Kraska sa našla aj perom písaná báseň v nemčine Die Rose von S. s dátumom 30. január 1896. Pri texte bolo niekoľko suchých lupeňov ruže. Ivan Krasko vtedy nemal ani 20 rokov. V tomto období študoval na rumunskom gymnáziu v Brašove. Dielko adresoval miestnemu dievčaťu Sofii Stanescu. V básni píše, že aj láska adresátky k nemu zvädla ako ruža, ktorú od nej mal:

Nur diese verwelkte Rose

für so viel Schmerz,

für so viel Pein!?!

O wenn mein leidenvolles Herz

gewust und vor

geahnt hätte,

das auch deine Liebe, Holde,

wird verwelkbare Rose sein,

es hätt´ verflucht auch die Stätte,

wo ich dich gesehen hab´!

.

Sofii napísal aj báseň v slovenčine

Ivan Krasko venoval Sofii aj slovenskú báseň Za búrnej, čiernej noci..., čo v nej i vyznačil (Sofii S.). Takto ju zverejnil až r. 1954 - ako 78-ročný. Podľa vedca Michala Gáfrika je dielko zrejme motivované skončením Kraskovho štúdia na gymnáziu v Brašove r. 1896, teda aj rozlúčkou so Sofiou:

Za búrnej, čiernej noci, pri hučaní vody,

za vytia, hvizdu, burácania víchra,

keď tisíc žriediel búrne nebe rodí,

a výsosť s nížinou ich viaže ihra,

keď všetko temné krypty jako tlama

a jasných bleskov plodom temnota je samá:

mne dušou preletí jak blesku švih

rozlúčky našej bôľny okamih.

.

Sofia Kraskovi: Nezabudnem na teba

V pozostalosti Ivana Kraska, vlastným menom Jána Botta, sa zachoval aj lístok od Sofie. M. Gáfrik pretlmočil aj jeho obsah: Zbohom, Janko, buď šťastný! Ty ma môžeš za druhú vymeniť, ale moja duša mi hovorí, že ja na Janka nikdy nezabudnem. Sofia." Rozlúčka mala objektívnu príčinu - odchod básnika po zmaturovaní. Gáfrik poznamenáva, že Krasko sa ešte nedlho pred svojou smrťou (zomrel r. 1958) v liste niekdajšiemu rumunskému spolužiakovi spytoval na Sofiu.

Časť lístka od Sofie Stanescu s jej fotografiou
Časť lístka od Sofie Stanescu s jej fotografiou 

Ivan Krasko žil posledné roky v tomto dome v Piešťanoch. Dnes je tam jeho pamätná izba.
Ivan Krasko žil posledné roky v tomto dome v Piešťanoch. Dnes je tam jeho pamätná izba.  

.

Zdroje: Súborné dielo Ivana Krasku 1, 1966, ed. M. Gáfrik; Súborné dielo Ivana Krasku 2, 1993; Votrubov sborník, 1954; P. Horváth: Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov, 1988; J. Brezina: Ivan Krasko, 1946; M. Gáfrik: Príspevok k životopisu Ľudmily Groeblovej, Literárny archív; M. Ducháček: Václav Chaloupecký, 2014; J. Cigáň: Lístok, Dennica 10, 1905

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu