.
Clementisová: Keď odsúdili manžela na smrť, Gottwald volal Stalinovi
Bývalého československého ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa zatkla Štátna bezpečnosť v januári 1951, súd s ním a ďalšími bol v novembri 1952 a popravili ho v decembri 1952. Išlo o vykonštruovaný proces s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom. Obžalovaní boli z toho, že ako „zradcovia, nepriatelia československého ľudu, ľudovodemokratického zriadenia a socializmu vytvorili v službách amerických imperialistov a riadení nepriateľskými západnými rozviedkami protištátne sprisahanecké centrum“. Po rozsudku smrti 27. novembra 1952 požiadal Vladimír Clementis prezidenta Československej republiky Klementa Gottwalda o milosť, no nedostal ju. Clementisova manželka Lída pre český týždenník Student z 27. marca 1968 povedala, že Gottwald milosť odmietol po telefonáte so sovietskym vodcom Stalinom: „Gottwald se ještě telefonicky tázal Stalina, zda má dát Vladovi milost... Stalin řekl, že ne (...).“ O vzťahu Stalina ku Clementisovi písal aj Eugen Löbl, ktorý bol s Clementisom tiež súdený, no na rozdiel od neho dostal „len“ doživotie. Löblovi, ktorého neskôr rehabilitovali, vyšla v apríli 1968 kniha pod názvom Svedectvo o procese, v ktorej uviedol:
V decembri 1949 pri jednom z nočných výsluchov ma vyzvali „učitelia“, aby som vypovedal o mojich zločinných stykoch s anglo-americkým agentom Vladom Clementisom. (...) Pri tomto výsluchu, ako aj ďalších, znovu a znovu sa vracali k výčitke, že Clementis kritizoval Stalinov pakt s Hitlerom a fínsko-sovietsku vojnu. (...) Stalin neodpustil Clementisovi kritiku svojej politiky.
.
Löbl: Sovietski poradcovia v Československu boli „skoro všemocní“
Kto boli v Löblovom svedectve „učitelia“, ktorí robili nočné výsluchy, autor v knihy tiež vysvetľuje. Boli to vraj „Berijovi splnomocnenci v Prahe“. Lavrentij Berija bol v tom čase šéf sovietskej tajnej služby NKVD. Týchto splnomocnencov nazývali príslušníci československej Štátnej bezpečnosti "svojimi učiteľmi". Eugen Löbl o Berijových ľuďoch skonštatoval, že boli „skoro všemocní a v určitom ohľade pánmi tejto krajiny“. To, že Gottwald naozaj nebol úplným „pánom krajiny“, potvrdzujú aj slová Clementisovej švagrinej, Lídinej sestry Boženy Pátkovej. Pre časopis Květy v r. 1968 o Clementisovom zatknutí povedala:
Odešel s Brokem, kokršpanielem, měli namířeno na Kačák, to je za Unhoští. Vracíval se obvykle po dvou-třech hodinách, ale tu neděli se už nevrátil. Lída se do dvou hodin v noci dívala z okna. Volali jsme na Bezpečnost, telefonovali jsme na všecky strany. Odnikud jsme se nic nedozvěděli. Jen cizí rozhlas hlásil, že Vlado „prchá se psem k jugoslávským hranicím“. Tu zprávu pustili ti, co ho dali zatknout. Jeho auto – Tatru – odvezli na hranice, na hraničním přechodu ji vyfotografovali a snímek předložili Gottwaldovi jako důkaz, že Vlado je vinen a proto se snažil utéct...
.
Akými metódami vyšetrovali Clementisa
Eugen Löbl opísal aj vyšetrovacie praktiky, ktoré zažil vo väzbe a ktoré pravdepodobne aplikovali aj na Clementisa. Po nich je vraj „jediným východiskom“ samovražda, čo sa však málokomu „podarí“:
Hoci sa väzenie stotožňuje so „sedením“ zakázali mi sadnúť si. Musel som stáť pri vyšetrovaní, ale nesmel som si sadnúť ani v cele. Vyšetrovanie trvalo priemerne šestnásť hodín denne a prestávka asi dve hodiny. Spolu som teda musel stáť alebo „pochodovať“ priemerne osemnásť hodín. Mal som teda na spánok šesť hodín. Nesmel som mať ruky pod dekou. Dozorca ustavične obchádzal cely a len čo zbadal, že väzeň má ruky pod dekou, ihneď zareval zopár urážlivých poznámok. To samo osebe ma držalo v napätí aj tých málo hodín, určených na spánok. A toho spánku bolo naozaj málo. Každých desať minút zabúchal dozorca na dvere cely. Hneď som sa musel postaviť do pozoru a hlásiť: ,,Vyšetrovanec číslo 1473 hlási: Stav jeden vyšetrovanec - všetko v po riadku.“ Prvé dve-tri noci som samozrejme po prvom zobudení už nezaspal. No potom som bol taký unavený, že len čo som si po hlásení ľahol, zaspal som okamžite. A tak ma tridsať, štyridsaťkrát v noci zobúdzali z hlbokého spánku. Niekedy, keď som nepočul ani hlasné búchanie, dozorca otvoril dvere a zobudil ma kopnutím. Ďalším nástrojom bol hlad. Strava nebola dáka výdatná, človek síce nikdy nebol sýty a vždy pociťoval mierny hlad, dalo sa to však vydržať. Lenže vyšetrovanie sa pravidelne ,,pretiahlo“. Raz cez obed, inokedy cez večeru. Keď ma potom odviedli do cely, vyhlásil dozorca, že obed alebo večera bola pripravená, ale kvôli mne nemôžu porušiť väzenský poriadok a čakať, kým sa mi uráči prísť na obed alebo na večeru. Takáto kombinácia večného hladu, zobúdzania z hlbokého spánku, celodenného státia alebo chodenia v malých tvrdých kožených papučiach to všetko spôsobovalo nevýslovné fyzické muky. Po dvoch-troch týždňoch som mal opuchnuté nohy, každá časť pokožky bola hrozne citlivá na ten najjemnejší dotyk. (...) Jediné východisko bola samovražda. Lenže to sa sotvakomu podarilo.
.
Löbl aj Clementis sa na súde „priznali“
Löbl aj Clementis sa napokon na súde k vymysleným obvineniam z vlastizrady a podobne „priznali“. V knihe Svedectvo o procese autor píše aj o tom, ako si pred verejným súdnym procesom museli priznanie cvičiť:
Akýkoľvek rozsudok sa mi videl vykúpením. Vedel som, že po rozsudku - ak ma nepopravia - a smrti sa sotva niekto bál - pošlú ma na prácu. ,,Predsa nebudeme takých zločincov zadarmo živiť.“ Tam, ak sa páči, možno skončiť so životom. Ale kedy sa dostanem pred súd, o rok, o dva, či o tri? V tejto atmosfére žije vyšetrovanec a vie, že stačí, aby podpísal priznanie a bude oslobodený. Oslobodený od zákazu sedieť, a to sa videlo byť vrcholom slobody. Bude môcť čítať knihy, kúpiť si niečo na jedenie a zbaviť sa večného hladu a myslenia na jedlo. (...) Napokon som sa predsa len priznal k všetkým možným zločinom, a to definitívne. Ani som už nemyslel na nejaké odvolávanie, ba ani som nepociťoval ľútosť alebo hanbu, že som podľahol, že lužem. Je to ťažko vysvetliteľný stav. Pred procesom som sa musel naučiť svoju výpoveď naspamäť. Napísal sa ,,otázkový protokol“, to jest protokol s otázkami, ktoré mi mal dať sudca alebo prokurátor pri súde a moje odpovede. Keď som sa tieto odpovede naučil naspamäť, urobila sa skúška.
.
Krátko po Clementisovi dali do väzby aj jeho manželku
Po Vladimírovi Clementisovi zatkli aj jeho manželku Lídu, pôvodne opernú speváčku. Štátna bezpečnosť ju obvinila z toho, že vedela o manželovom zámere emigrovať. Clementis nemal informáciu, že Lída je tiež vo väzbe a nikdy sa to ani nedozvedel, lebo na výnimočne povolenej rozlúčke s ním pár hodín pred jeho smrťou jej zakázali mu to povedať. Z väzby ju prepustili po manželovej poprave. Lída Clementisová v dokumente Čas, ktorý žijeme z r. 1968 povedala:
Vlada Clementise zavřeli v lednu ´51 a mě měsíc po něm. Já jsem tam byla dva roky a pustili mě, až když byl Vlado mrtev. A já jsem o procesu vůbec nevěděla. Pořád mě teda vyslýchali, že utek do Jugoslávie. Suroví byli. Měla jsem dvakrát temnici, tvrdé lože, půst. Ty omrzliny mám z toho, že jsme tam chodili v zimě, v létě na kamenný podlaze nebo věčně vlhké podlaze, kterou jsme museli každý den drhnout. A jednou mě zavedli k veliteli věznice Ruzyně – Doubek se jmenoval – a ten mi řek, že Vlado je odsouzen k trestu smrti a že bude zítra ráno popraven. To bylo 3. prosince. A jestli chci návštěvu na rozlúčku. Tak jsem řekla, samozřejmě, že chci. Pak mně napudrovali, naondulovali, ustrojili do civilu, aby Vlado neviděl, že jsem zničená, ozářili horským sluncem. No a pak mě odvezli na Pakrác, kde Vlado byl už. A tam mezi náma byla dvojitá, hustá mříž. Ani ruku jsme si podat nemohli. Ale Vlado jim tak vynadal, když mě zřel, že kdyby to věděl, že je to „také neľudské, že takto za týmito dvojimi mrežami má ma videť, tak že by nedovolil, abych tam prišla“. Po tej rozlúčke mě zase odvezli do Ruzyně zpátky, svlékli do mého vězeňského mundúru a já jsem drhla celu celou noc, ale slyšela jsem letadla a myslela jsem si, že Vláďu někam odvážejí. Takovou iluzi jsem měla. Nevěřila jsem tomu, asi tři roky jsem nevěřila, že je Vlado mrtvej.
