.
Jazyk slovenských vzdelancov v dobe učiteľa Sinapia
Slovenskí vzdelanci v časoch Daniela Sinapia, teda v 17. storočí, písali po latinsky. V tých zopár knihách určených pre ľud však museli používať jazyk, ktorému ten rozumel, čo bola vtedy tzv. slovakizovaná čeština. Bola to vyspelá čeština „importovaná“ na Slovensko s knihami. Mnohí slovenskí vzdelanci s hovorenou češtinou nikdy neprišli do styku, ale len so slovakizovanou. Tento jazyk mal istý status a tradíciu. Slováci ho považovali za literárnu formu svojho materinskej reči. Slovenčina ľudu, čo bolo v tom čase vlastne množstvo rôznych nárečí, sa ako jazyk kníh nepoužívala. Názov „slovakizovaná čeština“ je však súčasný pohľad, ktorý nezodpovedá dobe, vtedy to bol jednoducho „slovenský jazyk“, čo sa doslovne písalo aj v knihách. V časoch Daniela Sinapia sa slovenskí vzdelanci veľmi nezapodievali stavom jazyka, vychádzali z predchádzajúcej generácie, teda používali češtinu, ktorej pravidlá dostatočne neovládali.
.
Sinapius a vláda Leopolda I.
Daniel Sinapius sa narodil r. 1640 v Sučanoch v Turčianskej stolici v rodine evanjelického farára. Tiež vyštudoval teológiu (vo Wittenbergu) a potom pôsobil na rôznych miestach ako učiteľ alebo farár. V r. 1670, keď mal 30 rokov, ho za farára do mestečka Radvaň pri Banskej Bystrici povolal miestny zemepán Juraj Radvanský. Práve v tomto roku však ozbrojene vystúpili účastníci tzv. Wesselényiho sprisahania uhorskej šľachty proti cisárovi Leopoldovi I. Habsburskému. Cisárske vojsko vzburu potlačilo a obsadilo celé Uhorsko. Pre viedenský dvor to nebola len jednorazová reakcia – začal s fundamentálnou premenou krajiny. Cieľom bolo zaviesť v Uhorsku absolutizmus, teda zrušiť výsady uhorskej šľachty, ktoré bránili panovníkovi v priamej vláde bez potreby schvaľovania zákonov uhorským šľachtickým snemom. Jednou z uhorských výsad bolo aj slobodné vyznávanie evanjelickej alebo kalvínskej viery, čo katolíckym Habsburgovcom prekážalo v ich snahe katolizovať krajinu a tak si zjednodušiť vládu. Po potlačení Wesselényiho sprisahania preto nastúpili trend bezohľadného katolicizmu, čo postihlo aj samotného Daniela Sinapia.
.
Evanjelik Sinapius pred súdom katolíkov
Jedným z prvých katolizačných krokov Leopolda I. v tomto období bol súd s 33 evanjelickými a dvomi kalvínskymi kňazmi (počty nie sú v slovenskej historiografii ujednotené, toto je údaj z Dejín Uhorska z r. 2014 od historika Petra Kónyu), ktorý sa začal 25. septembra 1673 v Bratislave. Na čele mimoriadneho súdu bol z poverenia Leopolda I. katolícky arcibiskup Juraj Szelepcsényi, ďalšími sudcami boli iní katolícki biskupi, či katolícki šľachtici. Medzi obžalovanými bol aj Daniel Sinapius. Paušálne ich obvinili z podpory sprisahania, k čomu pridali ďalšie obvinenia ako spolčovanie sa s nepriateľskými mocnosťami (Turecko, Francúzsko), či z urážok katolíckeho náboženstva. Išlo teda o vlastizradu. Neboli to teda konkrétne žaloby proti individuálnym osobám, ale jedna súhrnná. Prečo na súd povolali práve túto skupinku farárov, sa nevie. Kňazi obvinenia odmietli ako vykonštruované s cieľom likvidácie nekatolíkov v krajine. Mimoriadny súd bol však zvláštny – pred vynesením rozsudku im dali na výber – buď ich odsúdia, pričom za vlastizradu hrozil trest smrti, strata majetku, predtým mohlo byť mučenie – alebo sa písomne „priznajú“ k obvineniu s tým, že potom budú môcť opustiť krajinu, alebo zostať doma, ale len ako súkromné osoby, nie duchovné, či učitelia. Pod touto hrozbou obvinení kňazi, ktorí mali aj rodiny, predložené vyhlásenia o priznaní si viny, tzv. reverzy podpísali (dvaja dokonca prestúpili na katolicizmus). Daniel Sinapius si po podpise reverzu vybral exil.
.
Sinapius vydal v exile knižku slovenských prísloví
Daniel Sinapius odišiel aj s rodinou do mesta Brzeg v Sliezsku, potom žil v sliezskej Wroclawi. V r. 1677 dostal ponuku stať sa rektorom gymnázia v poľskom mestečku Nowy Bojanów. Prijal ju a už r. 1678 vydal v exile v kontexte vtedajšej slovenskej literatúry pozoruhodnú dvojjazyčnú knihu s názvom Neo-forum Latino-Slavonicum – Nowy trh Latinsko-Slovensky. Slovenská zložka diela pozostáva z prísloví a porekadiel, ktoré poznal z domu, či z literatúry, latinskú zložku tvoria zvyčajne sentencie rímskych klasikov. Literárny historik Jaroslav Vlček o diele napísal: „Táto knižka (…) je najstaršia dosiaľ známa zbierka slovenských prísloví a má zrejmý ráz školskej učebnej pomôcky.“ Bola to teda podporná učebnica pri štúdiu latinského a slovenského jazyka. Ako Daniel Sinapius sám vysvetlil, knihu nazval Nový trh latinsko-slovenský preto, lebo zozbieranú frazeológiu ponúkol ako „potrebný tovar na trhu“.
.
Sinapius: Príslovia mám od matky
Časť prísloví a porekadiel čerpal Daniel Sinapius od svojej matky Barbory, rodáčky z Dubnice nad Váhom, dcéry tamojšieho evanjelického farára Jána Lycziho. Takto nepriamo vyzval, aby sa väčšmi používal skutočný materinský jazyk, nie neživý jazyk kníh. O svojej matke v latinskom úvode svojej knižky napísal (preklad Jozef Minárik): „Medzitým môjmu domotanému osudu dovoľte, aby som týmto príjemným odbočením mohol trochu osviežiť svoju rozbúrenú myseľ spomienkou na tie uplynulé časy, v ktorých som sa totiž ako chlapec kedysi sediaci po boku najmilovanejšej matky naučil také zvraty reči (…).“
.
Sinapiove príslovia sa stále používajú
Hoci Daniel Sinapius v predhovore svojej zbierky uviedol, že mnohé slovné zvraty čerpal od matky, literárni historici upozorňujú, že v slovenskej zložke knižky sú príslovia a porekadlá slovenského pôvodu iba sčasti, veľa je preložených najmä z poľských zdrojov – presne ich rozlíšiť nie je jednoduché. Mnohé príslovia z knižky Sinapia sa na Slovensku používajú doteraz. Malá ukážka:
.
Sinapius venoval príslovia slovenskej šľachte
Daniel Sinapius vo venovaní knihy Neo-forum Latino-Slavonicum – Nowy trh Latinsko-Slovensky píše, že ju adresoval predovšetkým slovenskej šľachtickej mládeži, v prvom rade Jánovi Radvanskému, synovi svojho patróna Juraja Radvanského z Radvane, odkiaľ musel ako evanjelický farár odísť. Keď kniha r. 1678 vyšla, Ján Radvanský mal 12 rokov. Sám Daniel Sinapius bol zo šľachtickej rodiny. Úryvok z jeho úvodu (preklad Ján Mišianik a Ján Tibenský):
Ako nádej vlasti narodeným a starobylosťou rodu slávnym, urodzeným mladíkom, pánovi Jánovi Radvanskému z Radvane, dedičnému pánovi z Kubína a Malachova atď., a ostatným príčinlivým dedičom slovutných rodín Horvát-Stanšič na Spiši, Kubíni v Liptove a Turci, Benický, Justh, Záturecký, Rakšáni, Búľovský v Turci, Revický na Orave, vyprosujem blaho, pokoj a rozmnoženie nebeských darov. Latinsko-slovenské príslovia (…) venujem Vášmu menu a úžitku. (…) Ale aby som priďaleko neodbiehal, mám dosť hodne dôvodov veriť, že kým kvitnete svojou mladosťou a ste vhodní na osvojenie si každej vedy, zatiaľ nezastalo zveľaďovanie slovenského národa a pestovanie jeho jazyka.
.
Sinapius napísal v exile školskú drámu na dobovú tému
Daniel Sinapius ako rektor školy v poľskom N. Bojanówe nacvičil r. 1681 divadelnú hru, ktorej obsah v latinčine a v nemčine vyšiel tlačou v Lešne pod názvom Flagellum irae Divinae triplex.../ Dreyfache Peitsche und Ruthe göttliches Zorns... (Trojnásobný bič Božieho hnevu... ). Text samotnej školskej drámy sa nezachoval, zrejme bol v latinčine. Hra je o boji Turkov proti kresťanom. Turkov poráža poľský kráľ Ján III. Sobieski. Ako zdôraznila literárna historička Milena Michalcová-Cesnaková, predstavenie na rozdiel od väčšiny vtedajších školských drám bolo aktuálne a zo súčasnosti, čo bolo v Sinapiovej dobe, keď sa na školách predvádzali zväčša dramatizované príbehy z Biblie alebo z legiend, zriedkavosťou. Je zaujímavé, že dva roky po Sinapiovej hre poľský kráľ Ján III. Sobieski naozaj r. 1683 zvíťazil pri Viedni nad Turkami.
.
Sinapius: Ako hovoríme, tak máme písať
Kým bol Daniel Sinapius v exile, na uhorskom sneme v Šoprone r. 1681 všetky rozhodnutia súdov, ktoré nasledovali po začiatku likvidácie sprisahania uhorskej šľachty r. 1670, zrušili, teda aj jeho vyhnanstvo. Veľkú časť krajiny v tom čase zároveň ovládli povstalci evanjelika Imricha Thökölyho. Preto sa r. 1683 Sinapius vrátil z exilu do Uhorska. Krátko účinkoval ako evanjelický farár vo svojom pôvodnom pôsobisku, v Radvani, no odtiaľ ho povolali za slovenského evanjelického diakona a za inšpektora gymnázia do (prevažne nemeckej) Levoče. Bol aj redaktorom a korektorom slovenských kníh v miestnej tlačiarni. Čoskoro po svojom príchode do Levoče, ešte v r. 1683, tu vydal katechizmus s názvom Perlička dítek Božích, čo bolo upravené vydanie rovnomennej knižky od Čecha Sixta Palmu Močidlanského. Sinapiov je však úvod, ktorý vzbudzuje pozornosť svojím postojom k slovenčine. Autor v ňom vyzýva Slovákov, aby nepoužívali neznáme české slová, ale „obyčajné“ slovenské, a viac sa sústredili na zrozumiteľnosť textu než na dodržiavanie českého pravopisu. Ako napísal literárny historik Rudo Brtáň, Sinapius „ukázal cestu od češtiny a bibličtiny k dnešnej slovenčine“. Z úvodu Daniela Sinapia:
Přílišnu bádanici a čarky v ortographii, o které se mnozi nadmír v písaní starají, nehrubě jsem nasledoval: slov slovenskych v zemi naši obyčejných, však k čistotě české se blížících, sem se dokladal; obzvlaště pak toho, co by bylo mohlo slov rozum zacloniti, pilně sem se varoval a k cili mému, t. zřetedlnosti a lechkosti, v řeči naší nevybrusené všudy sem směřoval. (…) Obzvlaště poněvadž se mnohé slová v čisté češtině, tak nám Slovakům jako chodník na Tatry neznáme nachazejí (kpk: medle, brzo, jho, tluka, podrobny), proto jako mluvíme, tak i psati máme, ne čtiržý, ale čtiry, ne křt, ale krst. (…) Tak my pro některých slov chatrnost nemáme hnědky ruce opuštěti, za jazyk náš se styděti, ale raděj to staré: usus me genuit (zrodilo ma používanie), praktikovati. (…) žáden se tehdy i dnes nemá z některého malého slov nakřivení horšiti, jestli toliko podstata slova a rozum reči nebyva měněny.
.
Sinapius a slovenská verzia Komenského knihy Orbis pictus
V r. 1685 v levočskej tlačiarni, kde bol redaktorom a korektorom Daniel Sinapius, vyšlo svetoznáme dielo Jana Amosa Komenského Orbis sensualium pictus (Svet v obrazoch). Komenský už bol mŕtvy a pôvodne (r. 1658) ho vydal len v latinsko-nemeckej verzii. V Levoči pridali maďarskú a slovenskú verziu textov, aby mali všetci školáci v Uhorsku učebnicu vo svojich materinských jazykoch. Keďže Slováci používali slovenčenú češtinu, preklad sa označuje za český. Kto ho urobil, či Sinapius, či autor rytín Jonáš Bubenka, levočský učiteľ, alebo niekto iný, sa nevie. Kniha Orbis sensualium pictus bola akoby vyšším stupňom Komenského predchádzajúcej, celosvetovo známej knihy Janua linguarum reserata (Dvere jazykov otvorené). Táto učebnica latinčiny, čo bol jazyk, na ktorom sa budovalo celé európske školstvo a veda, bola vzhľadom na obsah a témy aj akoby malou detskou encyklopédiou sveta. V knihe Orbis sensualium pictus Komenský pridal k textom obrázky a tak ešte viac humanizoval výučbu a priblížil ju vnímaniu detí.
.
Smrť Sinapia
V r. 1684 zomrela Sinapiova sestra Helena, manželka prešovského učiteľa a školského dramatika Eliáša Ladivera. Daniel Sinapius jej napísal rozlúčkovú báseň. V závere básne akoby čakal aj na vlastnú smrť, teda isté vykúpenie z bied pozemského života – čo bolo v baroku časté – a teda „spoločnú radosť v nebi“: „Dobrá noc po stokrát, sestřičko má přemilá,/ jenž se tež po smrti stkvěješ v nebi spanilá!/ Zprostil tě bídy Bůh a vvédl v radost věčnú,/ dejž, Bože, tu skoro byť nám radost společnú.“ Sám Sinapius naozaj aj čoskoro zomrel – štyri roky po sestre, r. 1688. Daniel Sinapius mal aj slávneho syna Jána Sinapia, ktorý sa narodil r. 1667 v Liptovskej Teplej, kde bol vtedy jeho otec Daniel farárom. Ako 6-ročný išiel s otcom do vyhnanstva r. 1673. Ján však aj po návrate otca Daniela do Uhorska r. 1683 zostal žiť v zahraničí, kde si získal uznanie ako historik Iohannes Sinapius. Dedom Daniela Sinapia bol sliezsky Nemec, ktorý sa prisťahoval na Slovensko. Jeho syn, Danielov otec, sa už narodil v Beckove a zobral si za manželku Slovenku Barboru Lycziovú. O priezvisku Sinapius historik Rudo Brtáň napísal:
Pôvodné meno Sinapius bolo po nemecky Senf (alebo Senfft, t. j. horčica). Podľa grécko-latinského sinape – sinapi – sinapis (horčica) si Senfovci polatinčili priezvisko na Sinapius (aj Sinapi). Daniel Sinapius sa len v Perličke dítek božích (1683 v Levoči) označil „z Horčice”, čo bola iba narážka na Sinapius – Sinapi. Nikdy sa nepodpísal Horčička.
.
Dáta, úryvky, kontext atď.: Sinapius: Neo-forum Latino-Slavonicum – Nový trh latinsko-slovenský, 1678; Sinapius-Horčička: Neo-forum Latino-Slavonicum, 1988; Brtáň: Daniel Sinapius, 1988; Kónya: Dejiny Uhorska, 2014; Perlička dítek Božích, ed. Sinapius, 1701, druhé vydanie; Michalcová-Cesnaková: Dramatická tvorba slovenských exulantov, Slovenská literatúra, 1968; Vlček: Kapitoly zo slovenskej literatúry, 1954; Antológia staršej slovenskej literatúry, 1981; Portrét Jána Sinapia, syna Daniela Sinapia; Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva: Barok (poézia), ed. Minárik, 1997; Komenský: Orbis sensualium pictus quadrilinguis, 1685
