.
Pracovník burzy a maliar/samouk Gauguin
Francúz Paul Gauguin vyrastal bez otca, v škole nebol dobrý žiak a ako 17-ročný šiel r. 1865 rovno na more. Námorníkom bol 6 rokov. V r. 1871, keď mal 23 rokov, nastal u neho nezvyčajný zvrat. Hoci nemal žiadne potrebné znalosti, či skúsenosti, zamestnal sa na parížskej burze a ešte nečakanejšie bolo, že sa stal úspešným pracovníkom. Dobre zarábal, chodil riadne do práce, žil skromne. V r. 1873 sa oženil s Dánkou Mette, ktorá bola na výlete v Paríži. Francúzsko-dánske manželstvo bolo priam ideálne - v rozpätí 10-tich rokov mali 5 detí, ekonomicky boli na tom vďaka Gauguinovej robote dobre. Niekedy v čase, keď sa Gauguin oženil, začal vo voľnom čase maľovať. Bol samouk. Začal kupovať aj maľby impresionistov, hoci vtedy boli ešte na okraji spoločnosti, a s niektorými sa aj zoznámil.
.
Gauguin a impresionizmus
Najstarší z impresionistov, Camille Pissarro, začal Paula Gauguina súkromne podúčať ich štýlu a ten začal aj napredovať. Impresionizmus bol v tom čase revolučný smer, ktorý narúšal pravidlá realisticky zobrazovanej skutočnosti. Impresionisti sa nesnažili o čo najdokonalejšiu kópiu reality. Odtiene nevytvárali miešaním jednotlivých farieb na palete, ale metódou kratučkých ťahov štetcom, takmer škvŕn, rôznymi farbami, ich kombináciou a hustotou, tvorili maľby. Pôsobilo to niekedy rozmazane, či len ako skica, no dosiahli umelecký výraz. Modernosť novej metódy akademici a tradicionalisti označovali za barbarstvo, zľahčovanie poctivého maliarstva, za urážku skutočného umenia. Tzv. 1. impresionistická výstava sa konala v Paríži r. 1874. Na šiestej, r. 1881, sa Paul Gauguin zúčastnil s aktom šijúcej ženy z r. 1880:
.
Priaznivá kritika Gauguinovho aktu šijúcej ženy
Francúzsky spisovateľ a výtvarný kritik Joris-Karl Huysmans o Gauguinovom akte šijúcej ženy napísal (preklad Milada Lesná-Krausová):
(...) je to holka z naší doby a holka, která sa nevystavuje pro galerii, která není ani rozkošnická, ani koketní, která si docela prostě spravuje prádlo. (...) Tohle je pleť, která se zardívá krví, a pod ní se chvějí nervy. A jaká pravda spočívá v těchto údech, v břichu, trochu velkém, které spadá na stehna, v bochníkovitých ňadrech s černými okraji a se záhyby vespod, v hranatých kolenech a v kloubech zápěstí, schýlených nad košilí. (...) A opakuji, Gauguin jakožto první, po nesmírně dlouhé době pokusil se líčit ženu našich dní, a přes tíhu stínu, který vrhá tvář na ňadra modelu, podařilo se mu to plně, a vytvořil nebojácně a úplně samostatné dílo.
.
Ekonomický krach a rozpad Gauguinovej rodiny
V prvej polovici 80-tych rokov sa však Gauguinov ekonomický život začal významne meniť. V r. 1882 parížska burza skrachovala, Paul Gauguin stratil dobre platenú prácu a podobnú novú už nevedel nájsť. A čo viac, ani veľmi nehľadal – dá sa povedať, že prepadol mánii maľovania a bol presvedčený, že jeho obrazy sa budú dobre predávať. No nestalo sa tak. Ekonomická situácia početnej rodiny sa vážne zhoršila. Gauguinova dánska manželka Mette napokon s piatimi deťmi odišla do Dánska k svojej matke, aby ich ako-tak uživila. Gauguin išiel neskôr za nimi, ale v Dánsku si nevedel nájsť aj pre neznalosť dánčiny prácu. Bol akoby len na obtiaž. Navyše, Mette ho požiadala, aby nemali spoločnú spálňu, aby spal sám v podkroví. Vraj sa musia správať rozumne – teda aby náhodou nemali ďalšie dieťa. Gauguin cítil, že sa mu rozpadáva rodinný a manželský život. Po niekoľkých mesiacoch neúspešného pôsobenia v Dánsku sa s pocitom poníženia chystal nazad do Francúzska. Bol bez konkrétnych plánov, ocitol sa na križovatke života. V tomto ťažkom období namaľoval svoj prvý autoportrét – práve vo svojom dánskom chladnom podkroví:
.
Gauguin v bretónskom Pont-Aven a inovácia jeho výtvarných postupov
Paul Gauguin sa z Dánska do Francúzska vrátil r. 1885. V Paríži upadol do veľkej chudoby, robil však všetko preto, aby mohol maľovať, aj aby prežil. Začal sa túlať - odišiel do Bretónska, kde bol lacnejší život, dokonca na Panamu, pobudol na ostrove Martinik, vrátil sa s tropickými chorobami do Paríža. Stále maľoval. Jeho odchod od rodiny aj strata seriózneho zamestnania postupne prešli akoby aj do hľadania vlastnej umeleckej cesty. Keď odišiel r. 1888 z Paríža znova do chudobnejšieho a tradičnejšieho Bretónska, jeho inovatívny prístup k výtvarnej tvorbe začal vrcholiť. Gauguinove obrazy boli farebne sýtejšie, miesto krátkych ťahov štetcom rôznymi farbami nechal jednu farbu vyznieť na väčšej ploche, dokonca pridával kontúry, teda akoby objekty obkreslil. Nečerpal len z reality, ale aj z vlastnej fantázie. Gauguin priateľovi 14. augusta 1888 z Pont-Aven napísal:
Malou radu: Nemalujte moc podle skutečnosti. Umění je abstrakce, čerpejte ji z přírody, před níž budete snít, a myslete víc na výtvor, který z toho vznikne, to je jediný postup, jak stoupat k Bohu, když to budete dělat jako náš Božský Mistr – tvořit.
.
Gauguinov inovatívny obraz Videnie po kázni
Priekopníckym obrazom „nového“ Gauguina je jeho maľba Videnie po kázni z r. 1888. Scéna obrazu predstavuje skupinu žien v bretónskych krojoch, ktoré vyšli z kostola po kázni o biblickom zápase Jakuba s anjelom. Paul Gauguin ich predstavu mystického zápasu aj reálne zobrazil v rohu vpravo hore. Maľba jasne dokumentuje Gauguinov nový štýl. Z výtvarnej stránky ide napr. o jednofarebné plochy, nie zhluk krátkych ťahov štetcom s rôznymi farbami; o vlastný pocit z vidieckej scény, teda nie kopírovanie skutočnosti (napr. červené pozadie), a z tematickej stránky ide o symboliku (predstava zápasiaceho anjela), nielen o zobrazenie okamihu, či zachytenie každodennej situácie:
.
Gauguinov autoportrét z r. 1888: Nie je to kópia mojej tváre
Gauguinovo nové umenie sa prejavilo aj na jeho vlastnom portréte z r. 1888, ktorý poslal z bretónskeho Pont-Aven svojmu priateľovi, holandskému maliarovi Vincentovi van Goghovi, žijúcemu vtedy v juhofrancúzskom meste Arles. Paul Gauguin Goghovi zároveň v liste napísal, že nemaľoval „kópiu“ svojej tváre, ale svoj „portrét“, teda niečo ako vnútorné nastavenie, či pocit. Gauguin sa menovite prirovnal k Jeanovi Valjeanovi, hrdinovi románu Bedári od Victora Huga. Literárny Jean Valjean sa dostal do väzenia, lebo ukradol chlieb pre hladné deti svojej sestry. Gauguin Valjeana označil – teda aj seba – za zvonka otrhaného, ale vnútorne šľachetného človeka, za „banditu s noblesou“. Prirovnal Valjeana priamo k impresionistom, ktorých vtedy spoločnosť tiež odsudzovala. O vlastnom „symbolickom“ portréte Vincentovi van Goghovi z Bretónska 1. októbra 1888 Paul Gauguin napísal:
Le masque de bandit mal vêtu et puissant comme Jean Valjean qui a sa noblesse et sa douceur intérieure. Le sang en rut inonde le visage et les tons de forge en feu qui enveloppent les yeux indiquent la lave de feu qui embrase notre âme de peintre. Le dessin des yeux et du nez semblables aux fleurs dans les tapis persans résume un art abstrait et symbolique. – Ce petit fond de jeune fille avec ses fleurs enfantines est là pour attester notre virginité artistique. – Et ce Jean Valjean que la societé opprime, mis hors la loi, avec son amour, sa force, n’est-il pas l’image aussi d’un impressioniste aujourd’hui.
.
Gauguin a jeho „učeň“ Sérusier
Dňa 21. októbra 1888 Paul Gauguin odchádzal z bretónskeho Pont-Aven do juhofrancúzskeho Arles, kde žil Vincent van Gogh. Keď v tento deň čakal aj so zbalenou batožinou pred svojím penziónom na dostavník, oslovil ho so žiadosťou o radu jeden zo študentov maliarstva, ktorí sa v tejto oblasti vyskytovali. Volal sa Paul Sérusier. Gauguin mal vtedy 40 rokov a napriek svojej chudobe mal u časti miestnej komunity maliarov svoju vážnosť. Sérusier obdivoval Gauguinovo novátorstvo. Chcel teda ešte pred jeho odchodom „lekciu maľovania“. Gauguin ho vzal do blízkeho lesa, ktorý mal Sérusier začať maľovať. Bol to parížsky študent klasickej maľby, odchovávaný na „starých majstroch“ od renesancie po klasicizmus. Nemal po ruke plátno, tak mu Gauguin kázal maľovať na drevené veko od krabice od cigár. Potom začal s „lekciou“. Pýtal sa Sérusiera, ako sa mu javia stromy, na ktoré pozerali. Teda nie, aké reálne sú, ale ako ich on vidí. Zároveň mu kázal vybrať ten „najkrajší“ odtieň farby stromov, či už žltej alebo zelenej, čiže nemal hľadať tón najbližší realite, ale výraznejší. Ak sa Sérusierovi zdali tiene stromov do modra, nemal sa báť maľovať ich jednoznačne modrou. Ak sa mu listy videli trochu červené, mal ich pokojne namaľovať jasnou červenou. Sérusier svoj zážitok s Gauguinom prerozprával neskôr svojim priateľom v Paríži. Jeden z nich - Maurice Denis to spísal a uverejnil. Takto zaznamenal Gauguinove rady Sérusierovi o farbách:
Comment voyez-vous cet arbre; il est vert? Mettez donc du vert, le plus beau vert de votre palette. Et ceux-ci, ils sont jaunes… eh bien, mettez du jaune. Et cette ombre, plutôt bleue? Ne craignez pas de la peindre aussi bleue que possible. Ces feuilles sont rouges? Mettez du vermillon.
.
Oslobodzujúci účinok Gauguinovej „lekcie“
Paul Gauguin nemal 21. októbra 1888 veľa času na „lekciu“ pre Sérusiera a rýchlo sa rozlúčili. Inovatívne pomaľovaná doska mala byť iba prvotná skica, no Sérusier už v práci nepokračoval. Dielo považoval za hotové. Nadchlo ho. Mal pri ňom pocit oslobodenia od prísnych pravidiel realistickej maľby, ktoré boli celé storočia na výtvarných akadémiách doslova zákonom. O svoju skúsenosť sa podelil s niektorými svojimi spolužiakmi na výtvarnej akadémii. Gauguinov prístup prijali tiež ako isté umelecké oslobodenie od zväzujúcej tradičnej snahy po „dokonalom“ znázornení prírody. Obrázok sa pre nich stal takmer relikviou a preto ho nazvali Talizmanom. Bola tam spontaneita, ktorá však vychádzala z reality.
.
Gauguin a Gogh v Arles
Paul Gauguin odišiel z Pont-Aven v Bretónsku cez Paríž do juhofrancúzskeho mesta Arles, kam dorazil 23. októbra 1888. Tam ho čakal Vincent van Gogh, ktorý bol v Arles už od februára 1888. Plánoval tam založiť akúsi kolóniu avantgardných maliarov. Preto tam zavolal aj Gauguina. Pobyt oboch umelcov financoval Vincentov brat Theo, obchodník s obrazmi. Gogh a Gauguin žili a tvorili v tzv. žltom dome, ich spolužitie však čoskoro vyústilo do krízy. Vrcholilo 22. decembra 1888, keď Gauguin domaľoval portrét Gogha a tomu sa obraz nepáčil. Paul Gauguin o tom napísal (preložila Anna Fárová):
Napadlo mě, abych udělal jeho portrét, jak právě maluje své nejmilovanější zátiší se slunečnicami. Když jsem podobiznu dokončil, řekl mi: „Jsem to opravdu já, ale jako blázen.“ Téhož večera jsme šli do kavárny. Dal si lehký absint. Náhle hodil svou sklenici i s obsahem na mou hlavu. Uhnul jsem ráně, vzal jsem ho pod paží, vyšel z kavárny, přešel náměstí Victora Huga a několik minut poté už byl Vincent v posteli, kde v několika vteřinách usnul a neprobudil se až ráno. Když se probudil, řekl mi zcela klidně: „Drahý Gauguine, matně si vzpomínám, že jsem vás včera urazil.“ „Promíjím vám rád a z plna srdce, ale včerejší scéna by se mohla opakovat, a kdybych byl zasažen, nemusel bych se ovládnout a mohl bych vás uškrtit. Dovolte tedy, abych napsal vašemu bratru a zdělil mu, že odjíždím.“
.
Gogh si odrezal ucho, Gauguin z Arles odišiel
Po Goghovom útoku na Paula Gauguina 22. decembra 1888 Gauguin nespal v spoločnom dome s psychicky labilným Goghom, šiel do hotela. Na druhý deň ráno sa Gauguin dozvedel, že Gogh si odrezal ucho. Gauguin následne odcestoval do Paríža a niekedy na jar 1889 z Paríža do bretónskeho Pont-Aven. Gauguin však nebol tento raz v Pont-Aven spokojný, lebo mestečko bolo plné komerčných, do veľkej miery zahraničných turistov a maliarov, ktorými opovrhoval a ktorí mu kazili tradičnú pôvodnú bretónsku krajinu – práve to rád maľoval. Gauguin išiel preto ďalej popri drsnom, odľahlom atlantickom pobreží, až prišiel do Le Pouldu - dedinky, ktorú tvorilo len pár domov. Bolo to akoby miesto nikoho, čo mu vyhovovalo. V Le Pouldu bol malý hostinec s názvom Buvette de la Plage, v ktorom sa mohli občerstviť bretónski robotníci a robotníčky ťažiaci morský piesok a zbierajúci v mori plávajúce zhluky rias. Hostinec patril mladej slobodnej mamičke Marie Henry. Dňa 2. októbra 1889 sa u nej v hostinci zjavil netradičný hosť – parížsky maliar Paul Gauguin – a 14. októbra 1889 ďalší maliar – Gauguinov priateľ Meijer de Haan. Bol z bohatej holandskej rodiny a platil chudobnému Gauguinovi pobyt výmenou za to, že Gauguin ho učil maľovať svojim štýlom. Gauguina chudoba a problém s predajom jeho obrazov ponižovalo, cítil sa ako všetkými opustený, čo v Le Pouldu vyjadril obrazom Kristus na Olivovej hore, kde má Ježiš má črty samotného Gauguina:
.
Gauguin pomaľoval jedáleň v Le Pouldu
Majiteľka hostinca Buvette de la Plage Marie Henry, v dedinke prezývaná aj Marie Poupée, teda bábika Marie, zrejme pre svoju peknú tvár, sa nebránila niečomu úplne novému –dovolila neznámym maliarom dokonca maľovať priamo na steny jedálne, na dvere, dokonca pomaľovali sklá okien. Paul Gauguin sa však cítil ako muž pokorený, keď zistil, že Marie si začala vzťah s Meijerom de Haanom, a nie s ním. Jednak preto, že to bol jeho žiak, ktorý mu platil za výučbu, ale aj preto, lebo ho považoval za nepekného, keďže mal hrb a bol malý. No Marie to videla inak. Rolu hral aj fakt, že Gauguin bol ženatý a mal päť detí. Meijer de Haan bol slobodný. Svoju frustráciu Gauguin v decembri 1889 preniesol aj do dvoch portrétov – seba a de Haana – ktoré namaľoval na dvere v jedálni hostinca. Sám Gauguin vyzerá na maľbe zmiešano poživačný aj melancholický, má svätožiaru, nad ním visia zo stromu jablká a drží hada – čo sú symboly pokušenia. Haanova tvár na portréte od Gauguina pôsobí akoby diabolsky, vlasy má ako rohy, ruku trochu ako kopyto, pred sebou má knihu od Johna Miltona s názvom Stratený raj a misu odtrhnutých jabĺk:
.
Gauguin v novembri 1890 odišiel z Le Pouldu
Vo februári 1890 Paul Gauguin išiel do Paríža, no v júni 1890 sa do Le Pouldu vrátil. Teraz si však Gauguin musel platiť sám stravu a bývanie, pretože Meijer de Haan už nemal pre neho peniaze. Gauguin sa zadlžoval. Začiatkom novembra sa podarilo predať v Paríži nejaké Gauguinove obrazy a 7. novembra 1890 odišiel z Le Pouldu do Paríža. U hostinskej bol zadlžený, tak jej nechal svoje obrazy. Išlo o diela, ktoré vytvoril počas ôsmich mesiacov svojich dvoch pobytov v Le Pouldu v rokoch 1889/90. Hostinec Buvette de la Plage medzi dvoma svetovými vojnami zbúrali a na jeho mieste postavili Hôtel de la Plage. Koncom 80-tych rokov 20. storočia, teda s blížiacim sa stým výročím Gauguinovho príchodu do Le Pouldu, sa zrodila myšlienka rekonštruovať hostinec tak, ako vyzeral za pobytu maliarov. Keďže pôvodná budova zmizla, využili susedný dom s rovnakými stavebnými charakteristikami ako pôvodný. V júli 1989, pri príležitosti stého výročia príchodu maliarov, v dome nachádzajúcom sa asi desať metrov od pôvodného miesta, slávnostne otvorili rekonštrukciu hostinca Buvette de la Plage.
.
Odchod Gauguina na Tahiti
V apríli 1891 odišiel Paul Gauguin na Tahiti. Dňa 23. februára 1891 novinárovi Julesovi Huretovi z periodika l'Echo de Paris povedal, že odchádza preto, aby našiel pokoj a aby sa oslobodil od civilizácie. Chce vraj robiť len jednoduché umenie, na čo sa potrebuje pohrúžiť do panenskej prírody, vidieť len „divochov“, žiť ich životom. Chce robiť umenie len jednoduchými prostriedkami:
Je pars pour être tranquille, pour être débarrassé de l'influence de la civilisation. Je ne veux faire que de l'art simple, très simple. Pour cela, j'ai besoin de me tremper dans la nature vierge, de ne voir que des sauvages, de vivre leur vie, sans autre préoccupation que de rendre, comme le ferait un enfant, les conceptions de mon cerveau, avec l'aide seulement des moyens d'art primitif, les seuls bons, les seuls vrais.
.
Gauguin na Tahiti
Po troch týždňoch na Tahiti Paul Gauguin svojej žene Mette do Dánska napísal svoje prvé dojmy z mentality Tahiťanov (do češtiny preložil Jaroslav Masák):
Píši Ti večer. To ticho v noci na Tahiti je ještě podivnější než ostatní. Existuje jen tady, bez zapípnutí ptáka, které by rušilo klid. Tu a tam spadne velký suchý list, ale nevzbuzuje to představu hluku. Je to spíše šelest ducha. Domorodci v noci často běhají, ale bosí a tiše. Stále to ticho. Chápu, proč ti lidé mohou zůstat celé hodiny, celé dny sedět beze slova a dívat se melancholicky do nebe. Cítím, jak mě to všechno zachvacuje, a neobyčejně si v tomto okamžiku odpočívám.
.
V r. 1893 sa Gauguin vrátil z Tahiti do Paríža
Na Tahiti sa Gauguinovo umenie zmenilo, stalo sa oveľa farebnejšie. Farby boli často nerealistické. V r. 1895 urobil s Paulom Gauguinom rozhovor Eugène Tardieu, redaktor časopisu l'Echo de Paris. Novinár predstavil Gauguina ako obnovovateľa umenia s veľmi divokými názormi, ktorý odmieta kompromisy. V narážke na Gauguinov obraz Arearea z r. 1892 redaktor povedal, že maľuje „oranžové rieky a červené psy“. Gauguin mu okrem iného povedal (preklad Jaroslav Kaňa):
Čo vlastne znamená výraz „zobrazovať prírodu“? (...) Ak si dajaký umelec myslí, že tiene sú ružové alebo fialové, niet dôvodov brať ho za to na zodpovednosť, ak jeho umelecké dielo je harmonické a pozoruhodné. (...) Viete vy vôbec, ktoré umenie čoskoro predstihne všetky maľby, pokiaľ ide o exaktnosť? Nuž, fotografia, keď sa bude môcť vyjadrovať farbami, čo nebude dlho trvať. A vy by ste chceli, aby sa inteligentný tvor celé mesiace moril a dosiahol pritom efekt zhodný so skutočnosťou, aký môže dosiahnuť duchaplný strojček!
.
V r. 1895 sa Gauguin vrátil na Tahiti
V r. 1895 sa Paul Gauguin vrátil na Tahiti. Bol sklamaný zo života v Paríži a z toho, že jeho nový prístup k umeniu zostal nepochopený. V januári 1896 sa zoznámil so 14-ročnou Tahiťankou Pau´urou, s ktorou začal spoločný život. Popri tom maľoval. Pau´ura je na jeho niekoľkých maľbách.
.
Odchod Gauguina na Markézske ostrovy a jeho smrť
Po niekoľkých rokoch však už Paul Gauguin považoval život na Tahiti za príliš ovplyvnený francúzskym kolonializmom, preto r. 1901 odišiel na odľahlejšie Markézske ostrovy. Tu zomrel na zlyhanie srdca v máji 1903 – nemal ani 55 rokov. Krátko predtým ešte namaľoval svoj posledný autoportrét. Vidno na ňom jeho predčasnú zostarnutosť a rezignáciu. Dielo sa nachádza v Kunstmuseum v Bazileji vo Švajčiarsku. Múzeum urobilo r. 2025 analýzu obrazu a zistilo, že nejaká iná osoba urobila na portréte pravdepodobne v r. 1918-1926 malé opravy. Múzeum však tieto malé zásahy na maľbe ponechalo a označilo ich za súčasť príbehu obrazu.
.
Dáta, citáty, kontext atď.: P. Gauguin: Můj otec Paul Gauguin, 1939; P. Gauguin: Noa-Noa, Před a po, Dopisy, 1959; B. Danielsson: Gauguin v Polynézii, 1969; P. Sweetman: Paul Gauguin, 2008; S. Prideaux: Wild Thing, 2024; P. Gauguin: Vlastný portrét, 1885, Kimbell Art Museum; P. Gauguin: Videnie po kázni, 1888; P. Gauguin: Autoportrét z r. 1888; List Gauguina van Goghovi z 1. októbra 1888; P. Sérusier: Le Talisman, 1888; Centre d'interprétation Gauguin, l'atelier du Pouldu; P. Gauguin: Arearea, 1892; P. Gauguin: Portrait de l'artiste, 1893/4; Paul Gauguin: Final Self Portrait Confirmed Authentic Says Kunstmuseum Basel
