.
Na začiatku bol vpád slovenských povstalcov do Uhorska v septembri 1848
V noci z 18. na 19. septembra 1848 vpadla asi 500-členná skupina povstalcov vedená Hurbanom, Štúrom a Hodžom z Moravy na Slovensko. Chceli iniciovať celonárodné slovenské povstanie proti uhorskej, resp. maďarskej vláde. Štúr po prekročení hranice vyhlásil nezávislosť Slovenska od Uhorska. Povstalci sa usadili na Myjave, 21. septembra prišli do Brezovej pod Bradlom, 22. septembra úspešne odrazili útok uhorských, resp. maďarských gárd, aj cisárskych oddielov. 26. septembra sa však neúspešne snažili zaútočiť na Senicu, 27. septembra na Starú Turú, ktorá po útoku vyhorela. 28. septembra sa povstalci, tzv. hurbanovci, stiahli opäť na Moravu.
.
Po vpáde povstalcov zadržali v Plešivci Francisciho aj Daxnera
Po vpáde „hurbanovcov“ začali v krajine zriaďovať štatariálne súdy, v dôsledku čoho v Gemeri zadržali aj slovenských básnikov, resp. zberateľov rozprávok, vtedy 26-ročných právnikov Jána Francisciho z Hnúšte a Štefana Daxnera z Tisovca, bývalých žiakov Ľudovíta Štúra na lýceu v Bratislave. Dňa 3. novembra ich začal v Plešivci (dnes okres Rožňava) s ďalšími zadržanými súdiť štatariálny súd. Boli uväznení v stoličnom dome. Francisci v pamätiach napísal:
Hneď po vtrhnutí 17. a 18. septembra slovenskej výpravy (hurbanovcov), t. j. 20. septembra, uhorský ministerský predseda, gróf Ľudovít Batthyány, vydal proti „buričom a podpaľačom“ dekrét, ktorým nakladá ustrojiť štatariálne súdy a vyznačuje odmenu päťdesiat zlatých za každého chyteného takého buriča. (...) Rozumie sa, že (...) nariadenie náhleho (= štatariálneho) súdu bolo vyhlásené i v Gemerskej stolici, a v Rimavskej Sobote už bol rozšírený chýr, že na zlapanie mňa, Štefana Daxnera a Michala Bakulínyho je vystavená odmena päťdesiat zlatých. (...) Ja som sa nechcel dať chytiť a s Bakulínym odišiel som 29. septembra na Polhoru. (...) Avšak prišiel pre mňa môj brat Karol, že môj starý otec si žiada, aby som prišiel domov, že veď to nebude tak, ako rozchyrujú. (...) Dňa 12. októbra prišli sme s Daxnerom do Plešivca a zosadli sme v hostinci „Fényes“. (...) Kastelán nám povedal, aby sme z hostinca so všetkým, čo máme so sebou, prišli do stoličného domu bývať. (...) Za nami prišiel 17. októbra Bakulíny, môj brat (Karol Francisci) i tisovský učiteľ, starý Daniel Lojko, pod strážou. A prichádzalo mnoho iných. Mňa vyšetroval Július Szontagh, hlavný slúžny, (...) dňa 27. októbra. Keď mi všelijaké otázky s obvineniami napredkladal a ja na všetky odpovedal som, naposledy oslovil ma, aby som vyznal, že všetko to dohromady berúc, som rebelantom (pártütő) proti krajine. (...) Náhly súd účinkoval tretieho a v nasledujúcich dňoch novembra.
.
Svedok o Franciscim a Daxnerovi
Pri vyšetrovaní Jána Francisciho a ďalších vypovedal ako svedok aj evanjelický farár v Nandraži (dnes okres Revúca) Karol Jakobei, ktorý hovoril o tom, ako bol na Polhore (kam pred zatknutím odišiel Francisci) Móric Kellner, švagor Michala M. Hodžu, ktorý spoluorganizoval vpád na Slovensko. Kellner vraj hovoril, že o vpáde hurbanovcov „dávno vedel“ a že sa má na Polhore stretnúť s Franciscim a Daxnerom. Úryvok z Jakobeiho výpovede, ktorú publikoval historik Daniel Rapant:
Minulého mesiaca súc v rodinných záležitostiach spolu s manželkou v Brezne prišla práve správa, že Slováci vtrhli (hurbanisti na Slovensko) a tak napredujú, že dnes-zajtra budú už tu. V Brezne sa každý bál, a tak aj svedok ešte ten istý deň odišiel na Polhoru. To bolo 25. septembra. V Polhore sa usalašil v hostinci, kam čoskoro na večer, prichádzajúc z poľovačky, vošli erárny banský úradník Móric Kellner (jeho sestru Kornéliu si vzal za manželku M. M. Hodža) a ešte dvaja Kellnerovci, jeden praktikant a jeden peštiansky fiškál, ako aj ešte jeden mladík, ktorých svedok nepozná, a keď medzi nami prišla reč na túto vec, Móric Kellner sa len smial a povedal, že on o tomto vpáde už dávno vedel, a na počudovanie svedkovo, keďže svedok sa o tomto chýre dozvedel len odpoludnia v Brezne, odpovedal Kellner: mám spôsob sa to dozvedieť. Nato potom vytiahol Kellner list, z ktorého slovensky čítal, že cieľom slovenského pohybu je odstrániť aristokraciu, vziať jej majetky a tretinu z nich venovať vláde, dve tretiny obrátiť na úhradu potrieb krajiny. (...) Ďalej hovoril Móric Kellner týmito slovami: „(...) Práve zajtra budeme mať zhromaždenie s tisoveckými, ktorí držia so mnou; čakáme na Štefana Daxnera a Jána Francisciho. (...)“
.
Francisci napísal vo väzení poslednú báseň vo svojom živote
V októbri 1848 popravili po výrokoch štatariálneho súdu pri Hlohovci hurbanovských povstalcov Viliama Šuleka a Karola Holubyho. V Senici popravili v októbri 1848 ďalších štyroch slovenských „buričov“, medzi nimi čáčovského richtára Martina Bartoňa. Aj v Plešivci uväznení Ján Francisci a ďalší, ktorí sa 3. novembra 1848 dostali tiež pred štatariálny súd, očakávali trest smrti. Francisci zložil 2. novembra večer, pred dňom, keď mal súd zasadnúť, báseň Traja sokoli (dva verše napísal Daxner). Bola to posledná báseň Francisciho, potom už do konca života nenapísal žiadnu. Začiatok básne Traja sokoli (= Francisci, Daxner, Bakulíny):
Hoj traja sokoli! či vám žiaľ za svetom?
Za svetom nie, ale za slobodným letom.
Hoj traja sokoli! žiaľ vám za životom?
Žiaľ, že sa neskončil v blesku a s rachotom.
Hoj traja sokoli! či vás smrť nedesí?
Nedesí, nedesí, ale sa nám hnusí.
Lepšie by nám bolo a krajšie pristalo
mrieť v boji za voľnosť, ale nás sklamalo.
Hoj traja sokoli! či váš hrob hlboký?
Nie je tak hlboký, ako je vysoký. (...)
.
Francisci čakal popravu 6. novembra. Prišla aj jeho matka
Dňa 6. novembra 1848 sa očakávala poprava. Francisciho matka prišla aj s plátnom, aby doň zavinula telo popravených synov Jána a Karola. Ján Francisci vo svojom životopise napísal:
Už 5. novembra bolo počuť na dvore kresať. Kresali šibeničné stĺpy, neznám koľko, pre nás. Boli tam už aj kat aj kňazi, ktorí nás mali k smrti pripravovať. (...) Moja rozžialená a utrápená matka vypýtala si a dostala dovolenie večer prísť ku mne a odobrať sa. (...) Dňa 6. novembra mala byť sčiastky očakávaná, sčiastky s ustrnutím obávaná exekúcia štatariálneho výroku. (...)Na dvore už stáli v tomto rade jeden za druhým: Daniel Lojko s holou, v Plešivci ošedivenou hlavou, potom môj brat Karol Francisci, Michal Bakulíny, Štefan Daxner a za týmto postavili mňa. (...) Moja utrápená matka, ktorá už ani sĺz nemala, dívala sa na náš pochod pred náhly súd. Bola so sebou doniesla koniec plátna, že nás obesených dá posnímať a tým plátnom pozakrúcaných pochovať.
.
Výmena sudcov. Francisciho s Daxnerom odsúdili „len“ na tri roky samotky
Štatariálny sudca vo svojom výroku vyhlásil, že zákony predpisujú za previnenie nastúpených odsúdených trest smrti, vec však na ich prekvapenie zrazu postúpil riadnemu súdu. Ten rozhodol „len“ o trestoch väzenia. Francisci pokračoval:
Hneď po obede náhly súd doplnený bol na riadny stoličný súd, sedriu, v ktorom nás päťadvadsiatich odsúdili na rozličné ťažšie i ľahšie tresty. Mňa s Daxnerom odsúdili každého na dva roky a tristo šesťdesiat dní samotného väzenia, Michala Bakulínyho na dva roky, môjho brata Karola Francisciho na rok, oboch v železách (...).
.
Súd pôvodne neverejne vyniesol tresty smrti. Zasiahol vraj Kossuth
Odstúpenie súdu od popravy Francisci pripisoval tomu, že maďarské revolučné vojská prehrali krátko predtým, 30. októbra 1848, dôležitú bitku pri Schwechate, situácia a nálada v krajine sa zmenili a poprava by mohla mať pre jej strojcov vážne dôsledky. Francisci uviedol, že súd ho pôvodne neverejne už na trest smrti odsúdil, no zasiahol vraj vodca maďarskej revolúcie Lajos Kossuth:
Avšak zdá sa mi, že (...) prehratá bitka Maďarov proti Jelačićovi 30. októbra pri Schwechate primäli náhly súd a (splnomocneného komisára Karola) Szentiványiho k preneseniu pravoty náhleho súdu na riadnu sedriu, lebo som počul pozdejšie, že náhly súd už bol vyniesol výrok pre mňa a Daxnera na smrť. Ale keďže od Kossutha bola prišla štafeta so správou o schwechatskej porážke a s naložením, že nie je na čase robiť martýrov, k premeneniu štatariálneho výroku vymyslel tú formulku, že štatariálny súd predložil svoj výrok na potvrdenie Szentiványimu, a Szentiványi povedal: „Vy ste boli vyslaní ako náhly súd s úplnou mocou vyšetrovať, odsúdiť a exekvovať; predložením výroku mne narušili ste svoj úkol, nuž pravotu predložím riadnemu súdu na vybavenie.“ I boli sme pozatváraní, ja a Daxner osamote, ostatní, každý podľa vyneseného súdu, po dvaja i traja a po viacej spolu.
.
Daxner o výroku trestu smrti
Aj Štefan Daxner vo svojom životopise, napísal, že pred popravou zachránila väzňov prehratá bitka uhorského vojska pri Schwechate 30. októbra 1848 (Daxner nenapísal životopis v 1. osobe, ako by sa očakávalo, ale v 3-tej):
(...) zjavné bolo trom hlavným väzňom, že im ide o život. Videli na dvore hotoviť stĺpy, na ktorých mali visieť. (...) Výrok smrti bol donesený; ale v tej hodine zjavila sa ruka Prozreteľnosti božskej, donesúc chýr o stratenej bitke pri Švechate. Sudcovia nemali smelosti na svoju zodpovednosť exekvovať svoj súd a predložili vec splnomocnenému komisárovi Karolovi Szentiványimu. Zakročením Szentiványiho premenila sa sentencia smrtná a traja hlavní väzni boli odsúdení na trojročné väzenie osamote.
.
Francisciho s Daxnerom oslobodili Rakúšania. Šli k slovenským dobrovoľníkom
Odsúdencov neskôr odviezli do väzenia v Pešti, v januári 1849 však Rakúšania Pešť dobyli a väzni sa dostali na slobodu. Ján Francisci a Štefan Daxner sa následne pripojili k slovenským dobrovoľníkom, ktorí boli pod rakúskym velením.
.
Úryvky, kontext: Francisci: Vlastný životopis, Daxner: V službe národa, Rapant: Slovenské povstanie roku 1848-49
