.
Rok existencie ochotníckeho divadla Samuela Jurkoviča zo Sobotišťa
Ochotnícke divadlo sobotištského evanjelického učiteľa Samuela Jurkoviča, vdovca s troma dcérami, možno obmedziť ročnou existenciou od leta 1841 do leta 1842. Na začiatku bolo stretnutie Jurkoviča so študentom bratislavského evanjelického lýcea Ondrejom Braxatorisom (neskorším básnikom so pseudonymom Andrej Sládkovič) v Sobotišti, kam prišiel v júli 1841 v rámci regiónu zbierať dobrovoľné príspevky na alumneum (jedáleň pre chudobných študentov). Učiteľ Samuel Jurkovič mu okrem iného povedal, že by chcel založiť ochotnícke divadlo, potreboval by však zohnať nejakých hercov. Braxatoris mu v tom pomohol. Čoskoro ochotu hrať prejavili niekoľkí lyceisti, vrátane Samuela Štúra (bol to mladší brat ich učiteľa Ľudovíta Štúra), či Ľudovíta Šuleka (syna sobotištského farára). Hrať chcela aj Jurkovičova 17-ročná dcéra Anna. Všetci sa zišli v Sobotišti 3. augusta 1841, nacvičili hru Starý kočiš Petra III.-ho od nemeckého dramatika Augusta von Kotzebue a 5. augusta ju aj verejne odohrali. Čoskoro sa dohodli na ďalšej hre. Išlo o Divotvorný klobúk od Čecha Václava Klicperu. Opäť hrala Anna Jurkovičová, Ľudovít Šulek, či Samuel Štúr, ale pridali sa aj ďalší ochotníci, napr. lyceista Ján Francisci. Predstavenie odohrali na Myjave 5. októbra 1841. O niekoľko mesiacov, 29. marca 1842, odohrali opäť na Myjave hru od Nemca Augusta von Kotzebue s názvom Gróf Beňovský. Hrali Samuel Štúr, Ján Francisci, či Ľudovít Šulek, ale aj napr. Ondrej Braxatoris. Dve ženské roly hrali sestry Zuzana a Anna Koléniové, dcéry vdovy po myjavskom evanjelickom farárovi. Dňa 4. júla 1842 hrali ochotníci opäť v Sobotišti hru Izidor a Oľga od nemeckého autora Ernsta Raupacha. Hlavnú ženskú úlohu hrala Anna Jurkovičová, hrali tiež Samuel Štúr, Ján Francisci, či Ľudovít Šulek. Predstavenie ešte zopakovali 17. júla 1842 v Liptovskom Mikuláši. Jozef M. Hurban, v čase svojho pôsobenia v Brezovej pod Bradlom ako kaplán, ochotníkom pomáhal. Po predstavení Gróf Beňovský od Augusta von Kotzebue, ktoré hrali v marci 1842 na Myjave, pre prílohu českého časopisu Květy z júna 1842 o dvoch herečkách, sestrách Koléniových, napísal:
(...) A ačkoli panna Zuzanka Kollénička prvníkráte hrala, předce tak hluboce pojala moment této úlohy své, že nic jiného než Afanasii v celé své bytosti nám neobjevila. Hlas její jest příjemný, deklamace bez upýpavosti, posunky bez nucenosti. Obecenstvo ji odměnilo hlučným potleskem a vyvoláním. Feodora byla pravá milenka Kozákova. Její vroucnost v lásce, štěbetavost v milostném hovoru, naivnost a odhodlanost při vymlouvání před soudem stojícího milence vystavila panna Anna Kollénička výborně i dosáhla také pochvalu v potlesku a ve vyvolání. Hlas její, v dialogu modulace a obratnost v pohybování zasluhují vší pochvaly.
.
Šulek Koléniovej: Tvoríš mi úžasný svet a vnášaš pokoj
Spoločné nacvičovanie, fyzická blízkosť či vzájomné účinkovanie bolo pre evanjelických lyceistov nie tak častou príležitosťou bližšie sa zoznamovať s dievčatami, čiže príležitosťou na - lásku. K tomu došlo napr. aj medzi Ľudovítom Šulekom zo Sobotišťa a farárskou dcérou Annou Koléniovou z Myjavy. Obaja hrali r. 1842 v hre Gróf Beňovský. On mal 20 rokov, ona 15. Mladučká Anna inšpirovala Ľudovíta k sérii veršov, ktoré po ňom zostali v rukopise. Nazval ich Piesne svojej najmilšej Aničke Koléničke. Úryvok:
.
Šulekova predčasná, martýrska smrť
Ľudovít Šulek sa stal kaplánom v Hlbokom, kde bol evanjelickým farárom Jozef Hurban. V apríli 1848, po prijatí série zákonov uhorským snemom, ktoré umožnili slobodu zhromažďovania, či slova, na ľudovom zhromaždení v neďalekej Brezovej pod Bradlom prijali na čele s Hurbanom ako ľudovým tribúnom sériu požiadaviek, s ktorými išiel Ľudovít Šulek ako vyslanec do Nitry - sídla župy. Brezovské zhromaždenie žiadalo aj zavedenie slovenčiny ako úradného jazyka vo vymedzených oblastiach. V Nitre sa však týmito požiadavkami nezaoberali, naopak, Šuleka zatkli, umiestnili do väzenia v Komárne, kde v júni 1849 zomrel bez súdu, údajne na chorobu. O Ľudovítovi Šulekovi písal aj Ján Francisci, jeho spolužiak z evanjelického lýcea v Bratislave, vo svojom životopise:
Ale valné a veľmi významné zhromaždenie bolo dňa 28. apríla (1848) na Brezovej, v Nitrianskej stolici, z celého okolia. Na tomto zhromaždení uzavrená bola petícia, obsahujúca žiadosť zhromaždeného početného občianstva slovenského. (...) K doručeniu petície stoličnému predstavenstvu cieľom ďalšieho odoslania a podporovania vyslaný bol Daniel Jaroslav Borik, evanjelický farár vrbovčiansky, a Ľudovít Šulek, kaplán hlbocký. Ale v Nitre boli obidvaja 11. mája 1848 uväznení. Borikovi podarilo sa po štvrťročnom väznení z väzenia utiecť; ale Ľudovít Šulek, prevedený do komárňanskej pevnosti, po štrnásťmesačnom mučeníckom väzení biedne zahynul.
.
Šulekova sestra bola starou mamou Štefánika
Ľudovít Šulek bol príbuzným Milana R. Štefánika. Milanov otec sa volal Pavol Štefánik a dedo tiež. Dedo Pavol Štefánik si vzal za manželku Ludoviku Šulekovú, sestru Ľudovíta Šuleka. Ich bratom bol Viliam Šulek, popravený r. 1848 uhorským štatariálnym súdom ako slovenský povstalec, takže rovnako ako Ľudovít bol Štefánikovým prastrýkom.
.
Francisci a Jurkovičová
Ďalšou dvojicou, ktorej známosť skrsla počas účinkovania v ochotníckom divadle, bol 19-ročný Ján Francisci a 17-ročná Anna Jurkovičová. Prvý raz spolu hrali 5. októbra 1841 v hre českého autora Václava Klicperu Divotvorný klobúk. Anna Jurkovičová a Ján Francisci hrali Bětušku a Karla - ľúbostný pár. Láska medzi nimi prešla aj do reality. Ako Francisci napísal vo svojich pamätiach, z ich známosti mohol vzniknúť celoživotný vzťah, sám však Aničkinmu otcovi oznámil, že sa „obetoval“ pre národ. Úryvok z Francisciho pamätí o Jurkovičovej:
Moja známosť s ňou bola síce taká, akú menovať zvykli študentskou známosťou, ale možno by k doživotnej trvácnosti bola viedla, keby ja nebol vedel hranicu zachovať a keby nebol i ústne i písomne otcovi vyslovil, že ja som sa posvätil práci národa tam, vtedy a takej, kde, kedy a k akej ma povinnosť a potreba národa povolá a že nemám určitého predsavzatia a povolania pre svoju osobnú budúcnosť.
.
Francisciho báseň pre Jurkovičovú: Nezabudnuteľná
Pre Jána Francisciho však nebolo jednoduché na Aničku zabudnúť. V r. 1844 napísal báseň s názvom Spomienka, ktorej zmenil titul na Nezabudnuteľnej, v inom rukopise má však nadpis Aničke (úryvok):
.
Jurkovičovú si vzal Hurban
Anička Jurkovičová sa nakoniec vydala za Jozefa Hurbana, ktorý ochotníkom organizátorsky pomáhal. Ján Francisci v liste priateľovi Augustovi Škultétymu 19. septembra 1845 lakonicky napísal: „Hurban Jožo bude mať 7. 10. sobáš - berie si Aničku.“ City Francisciho k Aničke však stále trvali. Práve v septembri 1845 Francisci datoval svoju báseň s názvom Posledné spomenutie:
.
Francisci sa napokon oženil s inou
Ján Francisci sa napokon r. 1852 oženil s inou: „Keď Anna Jurkovičová ma nechcela, vydajúc sa za Jozefa M. Hurbana, (...) odhodlal som sa vziať si mladú slečnu Amáliu, dcéru Ondreja Kasanického, komorného nadlesného v Banskej Bystrici (...).“
.
Dáta, úryvky, kontext atď.: Jurkovič: Zpráva Slovenského národního divadla nitranského v Sobotišti, Slovenské divadlo, 1962; Keby si počul všetky tie víchrice... (Výber neznámej slovenskej poézie z polovice 19. storočia), ed.: Vongrej, 1966; Francisci: Iskry zo zaviatej pahreby, 1977; Francisci: Vlastný životopis
