.
Komunistický básnik Novomeský vo väzení a po ňom
Komunistický básnik Laco Novomeský sa po voľbách r. 1946, v ktorých na Slovensku zvíťazila Demokratická strana, podieľal aj s ostatnými slovenskými a českými komunistami na konšpiráciách proti akej-takej samostatnosti Slovenskej národnej rady, čo r. 1948 vyústilo do úplného zničenia silného nekomunistického bloku na Slovensku a do nastolenia komunistického režimu. Československo ako vazal Stalinovho Sovietskeho zväzu preberalo aj jeho politiku hľadania „nepriateľa“ novej moci, a to aj vo vlastných radoch. Obvinený mohol byť de facto hocikto z hocičoho, čo vyvolávalo všeobecný strach a poslušnosť spoločnosti. V r. 1951 komunisti zatkli aj s ďalšími aj svojho spolustraníka Novomeského a odsúdili za vymyslené zločiny, oficiálne za „velezradu“, na trest väzenia. Prepustili ho r. 1955 a r. 1963 rehabilitovali. V r. 1964 vyšla básnikovi Novomeskému poéma s názvom Vila Tereza. Nebolo to však dielo o vykonštruovanom procese s ním, ako by sa možno čakalo, ale, paradoxne, o jeho trvalom obdive k boľševickému prevratu r. 1917 v Rusku, čo v konečnom dôsledku vlastne viedlo aj k vykonštruovanému procesu s ním. Novomeského dcéra Elena Bútorová nedávno v rozhovore pre Český rozhlas o oddanosti jej otca a iných komunistickej strane aj po ich uväznení povedala:
Tá strana ich ponížila do najnižších možných poschodí. Tá strana ich popravila, tá strana ich zavrela, tá strana ich mučila a oni prišli a boli vďační – to sa nestalo hneď, až po rokoch – kedy im tá strana ponúkla naspäť členstvo. Toto nikomu nevysvetlíte, a preto ja to beriem ako cirkev. Náboženstvo je viera v Boha. Ten Boh ostal. Tá cirkev urobila svinstvo, ale oni jej ostali verní, aby sa to svinstvo už neopakovalo.
.
Vila Tereza a boľševik Antonov-Ovsejenko
Názov Novomeského knižky Vila Tereza z r. 1964 je prevzaté pomenovanie honosného domu v Prahe s názvom Vila Tereza. V tejto budove sídlilo od 20-tych rokov 20. storočia diplomatické zastúpenie Sovietskeho zväzu. Sovietskym diplomatickým predstaviteľom v Československu bol v tom čase Vladimir Ovsejenko, ktorý za ruského cára vystupoval v ilegalite aj pod nepravým menom Antonov. Vladimir Antonov-Ovsejenko, ako sa neskôr jeho meno ustálilo, bol jedným z najväčších „hrdinov“ boľševického prevratu dňa 7. novembra 1917 v Petrohrade. Bol to práve „revolucionár Antonov“, kto v noci zo 7. na 8. novembra viedol do Zimného paláca, kde sa nachádzala ruská vláda, ozbrojený dav vzbúrených vojakov a robotníkov. S odstupom času, r. 1938, dal Stalin Antonova popraviť. V 20-tych rokoch 20. storočia bol však Antonov-Ovsejenko diplomatom v Prahe, ktorý vo svojom sídle – Vile Tereza – usporadúval pri príležitosti Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ako v Sovietskom zväze nazývali boľševický prevrat r. 1917, slávnostné recepcie. Laco Novomeský v poéme Vila Tereza spomína práve na jednu z týchto recepcií, na ktorej sa zúčastnil aj on. Antonova-Ovsejenka v poéme vykresľuje ako hrdinu revolúcie, „čistého komunistu“, ktorý bol neskôr nespravodlivo popravený.
.
Spomienky jedného zo zatknutých ruských ministrov na zatknutie
Boľševický prevrat v Rusku, resp. v Petrohrade, hlavnom meste, sa datuje 7-mym novembrom 1917 (vo vtedajšom Rusku to bol 25. október - podľa tzv. juliánskeho kalendára). V neskorých nočných hodinách sa členovia ruskej, vtedy dočasnej vlády, nachádzali v tzv. Zimnom paláci. Útok boľševikmi vedených vzbúrencov naň sa začal 7. novembra okolo 23. hodiny jeho ostreľovaním. Prenikať do paláca začali prvé revolučné oddiely po polnoci - boli to do veľkej miery stranícky organizovaní robotníci, či vzbúrení mobilizovaní vojaci, v civile roľníci, ktorých viedli profesionálni krajne ľavicoví revolucionári. Po 2-hej hodine, už 8. novembra, vzbúrenci obsadili celý komplex a vtrhli do tzv. Malej jedálne, kde sa nachádzali členovia dočasnej ruskej vlády (okrem premiéra Alexandra Kerenského). Medzi zatknutými členmi vlády, ktorým to oznámil Antonov-Ovsejenko, bol aj vtedajší minister spravodlivosti Pavel Maľantovič. V neskorších spomienkach udalosti popísal:
Hluk pri našich dverách. Rozleteli sa a do miestnosti vletel ako trieska vhodená k nám vlnou malý človek pod náporom davu, ktorý sa za ním vlial do miestnosti a ako voda sa zrazu rozlial po všetkých kútoch a zaplnil miestnosť. (...) „Kde tu sú členovia dočasnej vlády?“ Sedeli sme za stolom. Stráž nás už obkolesila. „Tu je dočasná vláda,“ povedal Konovalov (minister obchodu) a sedel ďalej. „Čo si želáte?“ „Oznamujem vám, vám všetkým, členom dočasnej vlády, že ste zatknutí. Som predstaviteľ Vojensko-revolučného výboru Antonov.“ „Členovia dočasnej vlády sa podriaďujú násiliu a vzdávajú sa, aby sa vyhlo preliatiu krvi,“ povedal Konovalov.
.
Spomienky Antonova-Ovsejenka na okamihy zatknutia ruskej vlády
Popis zatknutia vlády zanechal aj samotný Vladimir Antonov-Ovsejenko. Je napísaný pre neho typickým heslovito-útržkovitým štýlom:
...Cez chodbu. V neveľkej rohovej miestnosti. ...Tu je tá vláda dočasných, posledná buržujská vláda na Rusi. Stuhli pri stole, zliali sa v jednu chvejúcu sa bledú škvrnu. – V mene Vojensko-revolučného výboru vás vyhlasujem za zatknutých. – Načo to! Skončiť s nimi!.. Bi! – Poriadok! Tu rozkazuje Vojensko-revolučný výbor! „Neznámi“ sú vytlačení... – A Kerenskij (predseda vlády)!? – Vykrikuje ktosi. – Diktátora niet! Utiekol!..
.
Novú vládu zostavil Lenin a už sa jej nevzdal
Krátko pred zatknutím dočasnej vlády vodca boľševikov Vladimir Uľjanov, zvaný Lenin, zostavil ešte dňa 7. novembra 1917 novú, svoju vládu, tzv. Radu ľudových komisárov, a už sa do konca života svojej moci nevzdal.
.
Úryvky, kontext: Novomeský: Vila Tereza, Antonov-Ovsejenko: V sedemnástom roku; Maľantovič: V Zimnom paláci 25.-26. októbra 1917, Český rozhlas: Jsem dítě velezrádce
