.
Sirota Tobiáš Masnicius
Tobiáš Masnicius sa narodil r. 1649 v Kostolnej Vsi (dnes okres Prievidza) v rodine evanjelického farára Daniela Masnicia. Otec mu však zomrel už ako ročnému a malý Tobiáš osirel. Mal ešte dve sestry – Anna sa vydala za farára Daniela Krmana (staršieho), Judita za farára Mateja Domka. Chudobný chlapec Tobiáš sa dal na rovnakú životnú dráhu ako jeho otec – vďaka dobrodincom vyštudoval teológiu, štúdiá ukončil v školskom roku 1667/8 na evanjelickom kolégiu v Prešove, čo bola najvyššia evanjelická škola v krajine. V Prešove 19-ročný Masnicius pravdepodobne vystupoval aj v latinskej školskej hre od učiteľa Eliáša Ladivera Eleazar constans (Stály Eleazar), ktorú predviedli 13. októbra 1668. Do školských hier sa učitelia snažili zapojiť maximum žiakov – vystupovali ich stovky. V Ladiverovom predstavení sa starozákonný Eleazar odmietol vzdať svojej viery aj za cenu smrti svojich detí a svojej vlastnej. Takto sa na škole usilovali upevniť u žiakov evanjelickú vieru. Z kolégia povolali Tobiáša Masnicia do Senice za rektora školy k farárovi Štefanovi Pilárikovi – známemu slovenskému barokovému spisovateľovi (nastúpil tam 18. októbra 1668). Už r. 1669 však Masnicius prešiel na miesto rektora v Ilave a r. 1671 sa stal ilavským kaplánom. Zároveň sa oženil so Zuzanou Sartoriovou, dcérou evanjelického farára v neďalekej Košeci. V r. 1672 sa im narodila dcéra Alžbeta. Patrónom ilavského evanjelického kostola aj školy bol miestny evanjelický zemepán Matej Ostrožič, ktorý mal za manželku Katarínu Sidóniu Révay. Ako zistil genealóg Zdenko Ďuriška, meno Masnicius je polatinčená verzia pôvodného slovenského priezviska „Omasta“. Jazykovedec Ľubomír Ďurovič k tomu uviedol: „Meno Tobiáša Masnicia sa v novšej slovenskej literatúre často ´poslovenčuje´ na Masník. Táto podoba mena je anachronizmus, Tobiáš Masnicius sám ju nikdy nepoužil.“
.
Leopold I. chcel vládnuť absolutisticky
V r. 1657 nastúpil na uhorský trón Leopold I. Habsburský, ktorý vládol viacerým krajinám. Všade sa usiloval zaviesť absolutizmus, teda maximálne centralizovať moc. Problémom bolo práve Uhorsko a výsady jeho šľachty. Tá napr. schvaľovala kráľa na sneme, teda nebol to dedičný post. Mala dokonca zákonné právo na ozbrojený odpor proti kráľovi. Mohla sa tiež slobodne hlásiť k evanjelickému, či reformovanému (kalvínskemu) vierovyznaniu, hoci Habsburgovci boli katolíci. Toto všetko vážne prekážalo Leopoldovým absolutistickým snahám. Preto keď sa uhorská šľachta proti nemu sprisahala a r. 1670 ozbrojene vystúpila (išlo o tzv. Wesselényiho sprisahanie), Leopold I. to využil pri svojich dlhodobých plánoch. Jeho vojská vzburu rýchlo potlačili, no dôsledky prekročili bežné potrestanie jej účastníkov. Habsburský monarcha začal robiť v Uhorsku fundamentálne zmeny, ktoré mali viesť k úplnému podriadeniu krajiny kráľovskej moci. Celú krajinu dal obsadiť vojskom a okrem iného chcel Uhorsko úplne pokatolíčtiť. V tom čase boli pritom v krajine evanjelici a kalvíni oproti katolíkom vo väčšine.
.
Monsterproces s celou evanjelickou inteligenciou
S mohutnou katolizáciou začal Leopold I. okamžite. Po ovládnutí Uhorska svojimi žoldniermi r. 1670 začali katolícki biskupi a kňazi, či rôzni šľachtickí konvertiti, sprevádzaní vojakmi, zaberať evanjelické kostoly. V r. 1673 zabrali aj evanjelický kostol v Ilave, kde bol kaplánom Tobiáš Masnicius. Zásadným krokom pri zámere definitívne zúčtovať s evanjelikmi a kalvínmi v Uhorsku bol však monsterproces s nimi r. 1674 v Bratislave. Bol to mimoriadny súd, ktorému predsedal katolícky prímas, ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi. Predvolali naň všetkých evanjelických a kalvínskych farárov a učiteľov krajiny a aj ich niektorých pomocníkov. V dejinách Uhorska to bol krok, ktorý nemal obdobu. Presné počty predvolaných nie sú doteraz medzi historikmi ujednotené, pretože záznamy súdu boli nedôsledné. Ako píše Peter Kónya v Dejinách Uhorska, dokázateľne sa podarilo predvolať 735 kňazov a učiteľov, prišlo ich 336 (teda niečo menej ako polovica), z toho 256 bolo evanjelikov (medzi nimi bol aj 25-ročný Tobiáš Masnicius) a 80 kalvínov. Samotný Masnicius vo svojom svedectve z r. 1681 tvrdí, že na súd do Bratislavy r. 1674 predvolali „všetkých služobníkov“ evanjelickej a kalvínskej cirkvi a ich škôl a že ich prišlo „zo 300“. Napísal to v nemeckom spise Gottes Krafft und Gnade (Božia moc a milosť), ktorý vydal r. 1681 v exile s ďalším predvolaným, rektorom školy v Brezne, Jánom Simonidesom. Spis o súde a jeho následkoch do slovenčiny preložil Jozef Minárik.
.
V krajine sa zastavil bohoslužobný a školský život evanjelikov
Mimoriadny súd s celkovou evanjelickou a kalvínskou inteligenciou sa začal 5. marca 1674. Všetkých obžalovali z podpory Wesselényiho sprisahania, k čomu pridali ďalšie obvinenia ako spolčovanie sa s nepriateľskými mocnosťami (Turecko, Francúzsko), či z urážok katolíckeho náboženstva. Išlo teda o vlastizradu, za čo hrozil trest smrti a strata majetku. Neboli to konkrétne žaloby proti jednotlivým ľuďom s dôkazmi o vine, ale jedna súhrnná. Obžalovaní obvinenie odmietli ako vymyslené s cieľom zlikvidovať evanjelikov a kalvínov a urobiť Uhorsko čisto katolíckym. Tí, čo sa na súd nedostavili, sa napr. skrývali, ušli do zahraničia a podobne. Dá sa povedať, že 5. marca 1674 sa v Uhorsku de facto zastavil verejný bohoslužobný a školský život evanjelikov. „Bez kostolov, škôl a kňazov nemohla ani jedna z protestantských cirkví v krajine pôsobiť a iba niekoľkí evanjelickí či reformovaní duchovní v lesoch, jaskyniach, stodolách a iných úkrytoch v tajnosti slúžili služby Božie,“ napísala historička Annamária Kónyová, ktorá skonštatovala, že bratislavský súd r. 1674 „dočasne ukončil existenciu evanjelickej a reformovanej cirkvi“ v Uhorsku. Súčasný katolícky biskup a cirkevný historik Viliam Judák napísal: „Kým koncom 16. a začiatkom 17. storočia bolo Slovensko takmer úplne protestantské, v rokoch 1673-4 sa na území spravovanom Habsburgovcami takmer všade prestali slúžiť verejné evanjelické služby Božie.“
.
Rozsudok smrti nad evanjelikmi a kalvínmi
Aj ďalší postup súdu vyvolal u obžalovaných vážne pochybnosti o jeho objektívnosti a nezaujatosti, pretože predtým, ako mali byť vynesené rozsudky, zrazu od predvolaných chceli len to, aby podpísali tzv. reverzy, teda priznanie si viny, a následne by „ako milosť“ mohli odísť do exilu alebo by mohli zostať vo vlasti, ale bez vykonávania kňazského alebo učiteľského povolania. Úplne oslobodiť sa mohli prestúpením na katolícku vieru. Táto obrovská skupina nekatolíckej inteligencie však reverz nechcela podpísať a celý súd označovala za vykonštruovaný. Tvrdili, že súd nemá proti nim dôkazy o údajnej vlastizrade, preto si chce pod hrozbou trestu smrti vynútiť „ako dôkaz“ ich priznanie. Keďže obvinení reverz nepodpísali, súd ich 4. a 6. apríla 1674 odsúdil na trest smrti a konfiškáciu majetku – aj Tobiáša Masnicia. Rozsudok podpísal 30. apríla 1674 predseda súdu, katolícky biskup Juraj Szelepcsényi. Uvádza sa v ňom (preklad P. Kónya): „(...) Preto vyššie vymenovaní obžalovaní (...) ako previnivší sa zločinom urážky majestátu, teda nevernosti, trestajú sa stratou hlavy, ako aj – aby tie pripadli kráľovskej pokladnici – stratou kdekoľvek sa nachádzajúcich akýchkoľvek hnuteľných a nehnuteľných majetkov (...).“
.
Odsúdených naložili na vozy a viezli k popravisku
Ďalšie pochybnosti o regulárnosti súdu vyvolal fakt, že odsúdených neposlali ihneď do väzenia alebo na popravisko, ale mohli sa voľne pohybovať po Bratislave. V priebehu niekoľkých týždňov ich zároveň stále prehovárali, aby podpísali reverz, teda „sa priznali“. Mnohí to napokon aj postupne urobili a mohli z Bratislavy odísť buď do exilu alebo domov, ale museli sa vzdať svojho duchovného, či učiteľského povolania. Ich „voľný pohyb“ po Bratislave, hoci boli odsúdení na smrť, teda trval takmer dva mesiace – od začiatku apríla, kedy vyhlásili rozsudok, do 29. mája, keď ich opäť zvolali do arcibiskupovho paláca a znova na nich naliehali, aby podpísali reverzy. Napokon zostalo vyše 90 najpevnejších, vrátane Tobiáša Masnicia, ktorí aj pod hrozbou ťažkého trestu odmietali „priznať sa“ výmenou za prepustenie s podmienkami. Týchto „zarytých protestantov“ dali do okov a začali 29. mája 1674 vyvážať von z Bratislavy. Masnicius o tom r. 1681 napísal: „Keď sme prišli k šibenici, kat chytil žinky a zakričal na furmana: ´Stoj!´ Keď zastal, kat nám povedal: ´Zostúpte, vy rebelantskí kazatelia! Tu bude váš hrob, tuto budete odpočívať!´“
.
Odsúdencov nepopravili, neskôr ich eskortovali na galeje
Odsúdených však kat nepopravil, len to predstieral na pokyn sudcov. Odsúdencov vyviezli do rôznych väzení v krajine. Masnicius skončil ako väzeň v práve budovanej pevnosti v Leopoldove, ktorá stojí dodnes: „Žalár bol taký tesný, že sotva sme v ňom mohli vedno stáť, tobôž ležať.“ Evanjelických a kalvínskych väzňov v Leopoldove nútili, aby konali proti svojmu vnútornému presvedčeniu. Od začiatku väznenia ich vodili do katolíckeho kostola: „(...) A pretože sme tam dobrovoľne ani nechceli, ani nemali chodievať, štuchali nás mušketami do bokov, bili kyjakmi po hlavách, a tak nás nútili vojsť dnu.“ V Leopoldove väzňov trápili hladom, chladom, špinou, nedostatočným spánkom, či bitkami. Po deviatich mesiacoch, v marci 1675, presne 41 zoslabnutých odsúdencov z rôznych väzníc, vrátane Tobiáša Masnicia, zaradili do vojenskej eskorty, aby ich pešo odviedli na galeje do Talianska: „(...) Ale cesta bola pre blato a vodu (padal sneh i dážď) klzká a hnusná, najmä v noci, preto padali mnohí na tvár a niektorí si tak oškreli nohy, že im potom zaživa hnili, až z toho aj zomreli.“ Dňa 29. apríla 1675 zomrel na ceste v Taliansku od vysilenia odsúdený staručký evanjelický farár z Malomsoku (dnes v Maďarsku) Gregor Illyés:
Bol to 75-ročný človek a mal červienku, horúčku a všelijaké iné choroby. Keď tento starý človek padol pri tzv. Monte Albano a nevládal ísť ďalej, kapitán sa len-len zdržal, aby ho neprebodol. (…) A tak ležal v bezvedomí a nevládny na zemi, väzni stáli okolo neho a v tomto jeho poslednom utrpení ho povzbudzovali, aby odovzdal svojho ducha Pánu. Ale aj o túto útechu olúpili tohto starčeka v jeho posledných chvíľach, lebo tam prišiel kapitán a palicou odohnal väzňov, ktorí umierajúceho potešovali. A keď videl, že uňho nie je nijaká nádej na život, olúpil ho o topánky, klobúk, kabát a opasok a nechali ho napokon ležať na poli. Či sa tomuto mŕtvemu stali hrobom psi a vtáci, to vie iba ten, čo opatruje kosti zbožných (…).
.
Masniciov útek a exil
Ako Tobiáš Masnicius a Ján Simonides ďalej napísali, keď na prípade 75-ročného Gregora Illyésa videli, ako vojaci neľudsky zaobchádzajú s väzňami, a po tom, ako jeden z eskortovaných, krupinský evanjelický učiteľ Juraj Láni predpoludním 1. mája utiekol, rozhodli sa utiecť tiež. To sa im podvečer 1. mája 1675 aj podarilo. Po niekoľkých dňoch ich síce miestni strážnici chytili, no po týždňoch lokálneho väzenia ich vykúpil jeden bohatý nemecký evanjelický kupec a Tobiáš Masnicius sa s Jánom Simonidesom postupne dostali cez Švajčiarsko do nemeckého exilu. Ich konkrétnym cieľom bolo mesto Wittenberg, kam prišli v januári 1676. Ešte v Taliansku Masnicius so Simonidesom z vďačnosti k Bohu a záchrancom napísali a tlačou vydali latinskú oslavnú báseň Crucis et Lucis Schola (Škola kríža a svetla).
.
Literárna aktivita Masnicia v nemeckom exile
V nemeckom exile bol Tobiáš Masnicius literárne aktívny. V r. 1681 spolu s Jánom Simonidesom vydal v nemčine svedectvo o ich súdení, väznení, eskorte na galeje, aj úteku pod názvom Gottes Krafft und Gnade (Božia moc a milosť). Potom, r. 1682, vydal Masnicius v Drážďanoch sám slovenskú knihu Vyvolená Boží vinice obnovená, to jest: Pravdivá historie. Sú to dejiny reformácie, ktoré venoval svojej podporovateľke Kataríne Sidónii Révay, vydatej Ostrožičovej, manželke svojho bývalého patróna z Ilavy. V predhovore knihy Masnicius podal aj svoj názor na jazyk, ktorý by mali Slováci používať v knihách. Písal po česky, no pre Slovákov nezrozumiteľným slovám sa vyhýbal. Dobovo však svoj jazyk nazýva „slovenským“. Knihou chce poslúžiť „svojmu i českému národu“. Úryvok z úvodu:
(…) historii touto v jedno vvedenou v jazyku slovenském, řečí sprostou snad ne ve všem slibnou a ne dosti uličenou, však pravdivou a srozumitedlnou vůbec vydávám. A chtěje národu svému i českému poslužiti, rozdílná mluvení slovy obecnými a známými jsem pojil, aby čtouce aneb slyšíce i rozuměti i pravdivými a podstatnými důvody křivé nářky a nepřátelské důtky mírně porážeti a odvozovati mohli.
.
Za Masniciom prišla do exilu manželka s dcérou, narodil sa im syn
V r. 1678 prišla za Tobiášom Masniciom do zahraničia aj manželka Zuzana s dcérkou Alžbetou. V exile sa Masniciovcom narodil r. 1682 aj syn Samuel. Medzitým však po r. 1678 ovládli veľké časti Uhorska povstalci evanjelika Imricha Thökölyho a r. 1681 na uhorskom sneme zvolanom cisárom Leopoldom I. do mesta Šopron rozhodnutie súdu zrušili. Tobiáš Masnicius sa preto r. 1683 definitívne vrátil do vlasti (tajne, na istý čas, bol v Uhorsku aj v čase exilu) a stal sa dvorným kazateľom Mateja Ostrožiča, majiteľa Ilavského hradu. V r. 1684 však cisárske vojská Ilavu od povstalcov dobyli. Tobiášovi Masniciovi potom pomohla Katarína Sidónia Révay, manželka Mateja Ostrožiča, sídliaca na Blatnickom hrade v Turci, kam ho ako duchovného povolala. Od r. 1688 bol potom Tobiáš Masnicius dvorným kazateľom Vavrinca Zayho v Uhrovci.
.
Masnicius odporúčal Slovákom spoločnú literatúru s Čechmi
V r. 1696 vydal Tobiáš Masnicius v Levoči ako prvý Slovák pre svojich rodákov pravopisnú príručku pod názvom Zpráva písma slovenského, jak se má dobře psáti, čísti i tisknouti. Vo svojej dobe bola odporúčaná ako učebnica. Píšu o tom Ján Rezik a Samuel Matthaeides, ktorí na začiatku 18. storočia vypracovali spis Gymnaziológia o evanjelických školách v Uhorsku. Tobiáš Masnicius v Zpráve písma slovenského napr. píše, že Slováci by mali písať po česky, aby ich knihy mohli používať aj Česi: „V slovenském sice mlouvení rž, ř se neužívá, známost pak jeho jest užitečná k tisknutí kněh, aby i Čechové písem i kněh našich užívati mohli.“ Potvrdzuje tým svoje jazykové odporúčanie z r. 1682 z predhovoru knihy Vyvolená Boží vinice obnovená, kde odporúča Slovákom písať po česky „chtěje národu svému i českému poslužiti“. Takto presadzoval, aby Slováci a Česi mali spoločnú literatúru. Tú aj dlho mali, keďže čeština sa na Slovensku používala až do 19. storočia, keď ju definitívne odmietol Ľudovít Štúr, ktorý spočiatku tiež písal po česky.
.
Aj Masniciov synovec Krman bol za spoločný jazyk Čechov a Slovákov
Tobiáš Masnicius zomrel r. 1697 v Uhrovci. S jeho pôsobením je spojený život jeho synovca Daniela Krmana (mladšieho), syna Masniciovej sestry Anny. Malý Daniel Krman chodil napr. ako dieťa istý čas do školy v Ilave, kde bol kaplánom jeho strýko Masnicius, u ktorého býval. Keď bol potom Tobiáš Masnicius v exile, 15-ročný Krman prišiel r. 1678 za ním do Vratislavi a začal tam študovať. Do Uhorska sa Krman definitívne vrátil r. 1683 ako 20-ročný a r. 1684 sa stal rektorom v Ilave, kde bol Masnicius farárom. Ešte r. 1684 však Ilava prišla o evanjelický kostol aj školu a obaja tu skončili svoje pôsobenie. Krman potom učil v Mošovciach, neskôr išiel za farára do Turej Lúky a potom na Myjavu. Práve počas Krmanovho pobytu na Myjave vyšla Masniciova pravopisná príručka Zpráva písma slovenského, jak se má dobře psáti, čísti i tisknouti (1696). Možno povedať, že Krman pokračoval v práci svojho strýka, lebo už r. 1696 ako myjavský farár svojho priateľa informoval, že dokončuje gramatiku češtiny pre Slovákov. Rukopis sa však za života Krmana, ktorý zomrel r. 1740, nedostal do tlače. Daniel Krman bol tiež zástancom používania češtiny ako spisovného jazyka Slovákov. V r. 1722 vydal učenec Matej Bel v Halle českú Bibliu pre Slovákov, do ktorej úvod napísal Daniel Krman. Uviedol v ňom, že sa modlí, aby „Bůh rozptýlený národ český, i nás, týmž jazykem mluvící, v dobré naději postavil“. K rukopisu Krmanovej českej gramatiky sa po jeho smrti dostal evanjelický učiteľ, neskôr farár Pavol Doležal, ktorý ju spracoval a vydal r. 1746 pod názvom Grammatica Slavico-Bohemica s predhovorom Mateja Bela.
.
Dáta, úryvky, kontext:
Ďuriška: Rodina Tobiáša Masníka v genealogických súvislostiach, 1998; Mocko: Tobiáš Masnicius, 1896; Simonides, Masník: Božia moc a milosť, 1961, preklad J. Minárik; Masnitius, Simonides: Gottes Krafft und Gnade, 1681; Kónya: Dejiny Uhorska, 2014; Kónya: Rozsudok súdu v Bratislave nad protestantskými kňazmi 30. apríla 1674, 2017; Masnicius: Wywolena Božj Winnice Obnowena, Dráždany, 1682; Masnicius: Zpráwa pjsma slowenského, 1696; Ďurovič: Zpráwa Pjsma slowenského Tobiáša Masnicia a problém slovenskej identity, 2008; Rezik, Matthaeides: Gymnaziológia, 1971; Kónyová: Povstanie Imricha Thökölyho a uhorský protestantizmus, 2023
