.
Jánošík a pán Skalka
Keď 16. marca 1713 súdili v Liptovskom Mikuláši Juraja Jánošíka, konfrontovali ho aj s obchodníkom Skalkom, ktorého prepadol. Jánošík nekonal sám, boli s ním aj Kysučania Juraj Turjak (zvaný Huncaga) zo Staškova a istý Plavčík z Dunajova. Pán Skalka neutrpel žiadne zranenie, prepadli ho možno pod Strečnom, lebo na tomto mieste Jánošík prepadával opakovane. Zobrali mu toho veľa: prstene, nejaké zlaté veci, strieborné lyžice, šabľu a inú zbroj, peniaze, šaty, či koňa. V zachovanom odpise vyšetrovacieho protokolu je aj záznam Jánošíkovej výpovede:
.
Odpis protokolu z vyšetrovania Jánošíka urobil básnik Janko Kráľ
Odpis z originálu vyšetrovacieho protokolu, ktorý sa medzitým stratil, urobil v septembri 1844 básnik Janko Kráľ z Liptovského Mikuláša. Kráľov odpis overil ďalší Mikulášťan, notár Gašpar Fejérpataky, ktorý si neskôr zmenil meno na Belopotocký podľa svojich starších predkov, ktorí si svoje meno „Belopotocký“ – naopak – pomaďarčili na „Fejérpataky“. Keďže Kráľov odpis vyšetrovacieho protokolu je v „štúrovčine“, ktorú práve v auguste 1844 prijali na zasadnutí spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši za nový slovenský spisovný jazyk, vyplýva z toho, že pri Kráľovom odpise nejde o autentickú slovenčinu z r. 1713, ale o štúrovskú úpravu, čo čiastočne dokument znehodnocuje. Literárny historik Rudo Brtáň tiež uviedol, že v Kráľovom odpise sú chyby.
.
Čo dal Jánošík manželke krčmára v Terchovej
Z Jánošíkovej výpovede, resp. z jej prepisu nie je jasné, čo dal Jánošík „krčmara žene“. Kráľov odpis zverejnil historik Ivan Houdek, ktorý pri slove „pracišho“ dal otáznik. Jánošík však pri inej otázke povedal, že manželke terchovského krčmára dal „strieborný pohár“. Vyšetrovateľ Jánošíka zároveň uviedol meno krčmára – volal sa „Raičan“.
.
Súd s Terchovčanmi po obratí Skalku r. 1712
Nové poznatky do prípadu priniesol historik z Kysuckého múzea Marián Liščák. Podľa jeho archívnych zistení sa 17. augusta 1712 sa konal v Žiline súd s viacerými významnými obyvateľmi Terchovej, ktorých odsúdili aj na náhradu škody, ktorú „zbojníci“ spôsobili práve žilinskému obchodníkovi Jánovi Skalkovi. Práve pán Skalka spojil tento súd s Jánošíkovým súdom, čo udáva časové ohraničenie prepadu –prišlo k nemu teda pred 17. augustom 1712. V súdnych protokoloch z r. 1712 však meno Jánošíka ešte nefiguruje. Podľa súdu z r. 1712 Terchovčania „zločincov“ živili i ukrývali. Úryvok z textu historika Liščáka: „Richtára Michala Ondruša i celú jeho rodinu odsúdil súd k strate dedičného richtárstva a jednotlivých prísažných k pokute. Platilo to pre všetkých z rodiny dedičných richtárov Terchovej, ktorí sa preukázateľne so zbojníkmi dôverne stýkali a popíjali v dedinskej krčme, menovite Juraj a Ondrej Ondruš, Matej Cingel, deti Mária a Ján Jána Ondruša, ako aj samotný Michal Ondruš, vtedajší richtár.“ Odsúdený Matej Cingel môže tiež spájať žilinský súd s Terchovčanmi z r. 1712 s mikulášskym súdom z r. 1713 s Jánošíkom, ktorý povedal, že jeden prsteň dal aj „Cingolovjemu djeučatu“. Či boli „Cingelovci“ len menovci alebo príbuzní, sa nevie.
.
Úryvky, kontext: Houdek: Vyznanie zbojníka Jura Jánošíka, 1937; Brtáň: Janko Kráľ, 1966; Fejérpataky-Belopotocký: Vlastný životopis, 1975; Liščák: Keď sa pohárik s Jánošíkovou družinou rovnal zrade, 2026
