.
Fašiangy v čase Kompánkovho detstva v Rajci
Maliar, rezbár, sochár Vladimír Kompánek sa narodil r. 1927 v Rajci. K svojmu detstvu sa veľakrát vracal aj vo svojich zápiskoch, ktoré si v priebehu života viedol. Jedinečným zážitkom boli fašiangové sprievody masiek:
(...) Prichádzali fašiangy! Pamätám si, ako nás po našej ulici naháňali maškary. Zrazu sa zjavil za humnami neznámy farebný sprievod. Roztancované postavy s podivnými nehybnými tvárami. Niektoré pripomínali ľudí, iné zvieratá, vymaľované, vlasaté, s metlami, vareškami, kúdeľou. Niektorej maškare aj hlava chýbala alebo bola obrátená naopak. (...) A mačka s dlhým chvostom bežala za nami na vysokých podpätkoch. Chvíľu sme sa báli, chvíľu to bola hra. (...) Včera to bola ešte povera, ešte dávnejšie sebazáchova, pud, mágia. Človek sa obtiahol kožušinou, previazal povrieslami, natiahol si masku, nasadil si rohy. Pomaľoval sa a vystúpil v inej podobe. Zmenil hlas, pohyby a uveril v premenu. Človek oddávna túžil byť raz aj niekým iným. Čaroval, zaklínal a privolával. Možno niekedy chodil len jeden polozver-poločlovek, magický turoň. Váľal sa po roliach, po hnojoch, aby bola dobrá úroda. Chodil po maštaliach, aby sa darilo statku. Oblápal mladé ženy, aby boli plodné. Tak sa uzatváral rituál zimného slnovratu. Preto mám rád zimu. Pre jej premeny. Pre slávnostný čas fašiangov. Pre tichosť a bujnosť. (...) Keď sa snehom rozbehne farebná maska s naloženou šabľou slaniny a kmotrovský košík je plný vajec, keď sa turoň s mačkou vyváľa na snehu a pred každým domom sa tancuje, pije a vyhráva, lebo zajtra už bude škaredá streda.
.
Prechod dvojice turoň/mačka do dvojice maliar/modelka
Dvojica turoňa, teda muža s býčou, či zvieracou hlavou, či iného „netvora“, a ženy s maskou mačky, čiže fašiangové postavy z Kompánkovho detstva, sa začali v jeho neskoršej tvorbe objavovať ako pár, a to v mnohých variáciách. Dokonca akoby sa v priebehu rokov transformovali z turoňa a mačky na maliara a jeho modelku. Na začiatku príbehu môže byť fašiangový tanec turoňa a mačky v lodičkách, neskôr ju turoň unesie – ako istý akt lásky v mýtických, či pradávnych dobách, žena-mačka stráca chvost, jej mačacia tvár sa mení na ženskú. Turoňa dokonca v ďalších Kompánových obrazoch vymení maliar a mačacia žena sa zmení na jeho modelku. O motíve „ženy v zovretí netvora“ v tvorbe Kompánka kunsthistorička Lucia Žilíková napísala:
Od sedemdesiatych rokov obohacuje svoj umelecký repertoár o obrazy žien v zovretí netvora - bájneho zvieraťa, ktorý má podobu turoňa, kentaura či býka, starovekého držiteľa životodarnej sily. Tieto diela bývajú niekedy pomenované Únos a objavujú sa aj veľmi zmyselné obrazy s milujúcimi sa dvojicami. Svojím námetom sú svojbytnou časťou umelcovej zrelej tvorby. Ženské postavy s plnými tvarmi a dlhými nohami zobrazené v extatických polohách alebo pózujúce pre maliarske plátno vieme identifikovať ako modelky v maliarovom ateliéri alebo fašiangové koledníčky v mačacích maskách. Na obrazoch, kde zvláštny rohatý tvor zviera ženu, splývajú dvojice do jedného podmanivého celku. Pôsobí tajomne a nežne, diváka neznepokojuje, skôr mu predvádza metaforu milostného vzťahu a animálnosti.
.
Šťastné obdobie dionýzovských hier verzus moderná civilizácia
Kunsthistorička Iva Mojžišová o Kompánkových obmenách dvojice žena – býk napísala:
(...) možno práve fašiangový turoň, zvieracia maska s býčou hlavou – symbol plodnosti, pochádzajúci z dávnych slovanských kultových tradícií, inšpiroval Kompánka k ďalšej premene. Tentoraz vzal po dlhšom čase opäť do ruky štetec, aby v obmenách dvojice žena – býk siahol až kamsi do stredomorskej mytológie. Sú tieto obrazy oslavou moci erosu? Je to antropomorfizácia prírodných síl, či projekcia človeka do prírody? Alebo sú to obrazy protikladu medzi šťastným obdobím dionýzovských hier a modernou civilizáciou, ktorá splnila len máloktorý zo svojich prísľubov?
.
Život za rámom dedinského okna ako Kompánkov prvý „obraz“
Keď Vladimír Kompánek vo vyššom veku prichádzal z Bratislavy do Rajca, stále si uvedomoval silu svojho detstva, aj „svojho okna“, z ktorého bolo vidno kováčovu stenu. Tú prirovnal k bielemu podkladu maľby, na ktorom sa zjavovali postavy a predmety ako na obraze – vnímal ulicu, náradie, ľudí, vozy, kone. Boli to jeho prvé „obrazy“:
(...) Alebo ešte skôr videl som z okienka len malú uličku s kováčskou dielňou a postavičky sa živo pohybovali sem a tam. (...) Vzadu za všetkým sa ťahala biela murovaná stienka Kavcovho domu a podkúvanie koníkov prebiehalo ako na scéne, ako hra na siluetách. Možno odvtedy mám obrysy rád. Tmavé škvrny na bielom pozadí a na snehu slamená prikrývka. Prešlo pol storočia. Dnes ešte stienka existuje (vyhne už niet). (...) Pristúpil som opatrne k storočnej bielej stienke a jemne som ju pohladil a zaďakoval. Slabnúci, odumierajúci môj prvý podklad, prvý obrázok, ktorý som pozoroval z dreveného rámu okienka u starkých.
.
Texty, obrazy: Plevza: Vladimír Kompánek, 1988; Kompánek: Impresie, 2008; Žilíková: Vladimír Kompánek - Rozpomínanie, 2018; Web umenia; Soga
