.
Zapisovanie slovenských rozprávok
Slovenské rozprávky sa začali zoširoka zapisovať po r. 1840. Priekopníkom bol evanjelický farár v Revúcej Samuel Reuss, od neho túto činnosť preniesol na svojich spolužiakov na lýceu v Bratislave Ján Francisci, ktorý sa s farárovou prácou oboznámil počas návštevy u neho cez prázdniny r. 1842. Takto v priebehu niekoľkých rokov desiatky ľudí zapísali stovky dovtedy len ústne odovzdávaných rozprávok z celého Slovenska, hlavne z Gemera. Ich najznámejším knižným editorom bol potom jeden zo zberateľov Pavol Dobšinský.
.
Množstvo ľudskej krvi v rozprávkach
Rozprávky boli plné krásnych príbehov, poézie, myšlienok, ľudských túžob, ale aj zachovaných dávnych zvykov, predstáv, či aj brutálnych krvavých scén. Napríklad Laktibrada stiahol z kože dievča, jej mäso zjedol, kosti obhrýzol. Vlkolak nožom podrezal hrdlo dvom deťom, ich matke odťali ruky. V rozprávke Za zlatým jabĺčkom chlap zbavil dievča krvi, jej telo posekal na kusy a tie rozvešal. A množstvo ďalších príkladov.
.
Krvavé 17. storočie na Slovensku v dobovej spisbe
Slovenské rozprávky sa pred ich zapísaním v 19. storočí odovzdávali ústne z pokolenia na pokolenie aj storočia. Čo bolo v nich odpozorované zo skutočného života a čo vklad rozprávača - ak si odmyslíme fantazijné prvky - sa jasne určiť nedá, no rozprávkové krvavé výjavy sú podobné skutočným z dávnejšej slovenskej minulosti, najmä z obdobia 150 až 200 rokov pred záznamami rozprávok. Verejnými surovými popravami a masakrami ľudí počas rôznych ťažení sa vyznačuje predovšetkým 17. storočie, o čom doboví spisovatelia zanechali dostatočnú literatúru. Napríklad prešovský učiteľ Ján Rezik priniesol svedectvo o tzv. Prešovskom krvavom súde z r. 1687, kde odtínali hlavy i ruky, telá štvrtili a rozvešiavali, alebo senický farár Štefan Pilárik (1615-93), ktorý zaznamenal prípady sťahovania z kože, rezania žien zaživa aj ich pálenie.
.
UKÁŽKY Z LITERATÚRY 17. STOROČIA
Ján Rezik:
Tu ho za viac hodín tak neľudsky rozpínali, piekli, driapali a trápili, že ho táto krutosť všetkých síl pozbavila, lebo neušetrili ho ani jedného spôsobu mučenia, akým bývajú trestaní otcovrahovia, kráľovrahovia a akých zločincov si len predstaviť možno. (...) Takto ho zhanobiac, najsamprv mu odsekli pravicu, potom mu o vlasy katovi paholci priviazali povraz, za ktorý ho mali vytiahnuť a tak nastaviť, aby sa mu šija mečom dala preťať. A keď o povraz priviazané vlasy neuniesli ťarchu tela a sa odtrhli, spustili mu povraz až pod uši, tam hlavu previazali a tak postaviac telo, odťali mu hlavu. (...) Jeho rozsekané telo bolo také, aké býva dopoly upečené mäso.
.
Ján Rezik:
Keď im ruky už boli odsekli, hlavy odťali a ich krv široko sa roztiekla po lešení, prešovský kat (lebo vojenský hlavy odtínal) ich so svojimi paholkami nožom a sekerou rozštvrtil a, vyhodiac na sane, na ktorých Andreja Keczera viezli k smrti, tak povešal na šibenice na spomenutom mieste, aby každá časť odsúdencovho tela na jednom kríži visela, hlava však aby bola pribitá železným klincom o šibenicu. Časť vnútorností zostala — nevedno, či z nedopatrenia katov a či úmyselne — na hrozne skrvavenom lešení, a keď odsúdených vyviezli k šibeniciam, stala sa pokrmom susedovho psa. Krv psi zlízali, ako v jatke, a čo stiekla pod lešenie, zhanobili nečisté svine.
.
Štefan Pilárik:
Čoskoro sa začalo ohavné neslýchané prznenie a znásilňovanie žien a panien. (...) Nešetrili a nenechali na pokoji ani tie, čo mali rodiť. Toto sa nedá oplakať ani žalovať trpkými slzami: Keď nejaká samodruhá mala rodiť a dieťa ešte len prichádzalo na svet, vyrvali tieto hrozné medvede takéto dieťa násilím, mrštili ho o zem alebo o skalu, vrhli sa na prsia rodičky, vycicali mlieko až do krvi, napokon odrezali prsia, odhodili a pripaľovali rozžeraveným železom alebo uhlíkmi.
.
Štefan Pilárik:
V Turej Lúke niektorých nabodli na kôl, zaživa strhli z nich kožu, niektorých rozštvrtili, lámali v kolese, niektorým zviazali a poviazali dozadu ruky a nohy, a tak ich zaživa obesili uprostred dediny na šibenicu. Niektorých mučili rozžeravenými železnými obručami, niektorým vbili pod rebrá železné háky a vyzdvihli ich na vysokých žrdiach dohora, iným pripravili neslýchané a nepomysliteľné muky.
.
UKÁŽKY ZO SLOVENSKÝCH ROZPRÁVOK
Vlkolak:
Tu starý žobrák vstane, vkradne sa do svetlice, kde kráľovná s dvoma deťmi spala, vytiahne ostrý nôž a nebožiatkam deťom hrdielka popodrezáva. Nôž strčí pod hlavnicu kráľovnej a zase sa potichučku vykradne do svojho kúta. Ráno sa kráľovná prebudí. Samô prvô jej bolo na kolísku pozrieť a tu vidí nebožiatka deti v krvi. (...) A ten žobrák sa ohlási: „Nič,“ povedá, „len jej kážte ruky po lakte odťať; tie deti jej treba v plachte na chrbát priviazať a potom ju dajte mne do moci, ja budem vedieť, čo mám s ňou urobiť.“ (...) „Ach, otec, zmilujte sa, darujte mi život,“ prosila sa biedna dcéra a spínala k nebu okyptené ruky.
.
Laktibrada:
O polnoci príde Laktibrada a volá: „Na piaď chlap, na piaď chlap, na lakeť brada; otvor mi, otvor mi, dievčička mladá!“ Ona sa zľakla a skryla sa za pec do kúta. Tu Laktibrada dvere vylámal a stal si naprostred chyže a zase tak kričal. Potom ju chytil a z kože ju vytriasol. Mäso z kostí poobhrýzal a kožu zavesil na dvere. Potom vzal hlavu a gamby z úst odrezal; že sa len tak zuby vyškierali. Vybil jednu šibu na obloku a tam zastrčil tú hlavu.
.
Za zlatým jabĺčkom:
A naostatok povedal: „Tu máš túto človečiu hlavu, uvaríš mi ju na večeru a sama si vylúp oči a urež nos a uši z nej, uvar si ich s mliekom či s medom a zjedz ešte, kým ja prídem.“ (...) Hneď ju chytil, do tej chyže zavliekol, krv z nej vycedil, telo na kusy posekal a povešal. Potom schrupkal so všetkým tú uvarenú hlavu.
.
Mahuliena, zlatá panna:
Len čo sa mu ten syn narodil, nepovedal on nikomu nič, ale vzal dieťa, tašiel k tomu kamennému stĺpu, dieťa si napoly rozťal, kameň jeho krvou polial a bežal dnu a kľakol si na kolená a tak sa modlil.
.
Zo zdrojov:
J. Rezik: Prešovské jatky r. 1687, z latinčiny preložil G. Pogány; Š. Pilárik: Turecko-tatárska ukrutnosť, z nemčiny preložil J. Minárik; Š. Pilárik: Podivuhodný voz Boží, 1678; z nemčiny preložil J. Minárik; Slovenské rozprávky, ed. P. Dobšinský
