.
Štúr: Tzv. osvietenstvo je prázdne, zhadzuje náboženstvo. Je to omyl
V r. 1845 publikoval Ľudovít Štúr nemecký spis s názvom Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus (Devätnáste storočie a maďarizmus). Dielko akoby pozostávalo z dvoch častí – z prehodnocovania hodnôt 19. storočia vo vývoji Európy a zo spisovania konkrétnych prípadov politiky pomaďarčovania v Uhorsku. V prvej časti Ľudovít Štúr pre mnohých dosť neočakávane skritizoval osvietenstvo, predovšetkým jeho odmietanie kresťanstva. Napísal (preklad Adam Bžoch):
(...) Toto takzvané osvietenstvo vystavovali ako najdrahší klenot a považovali ho za cenný výdobytok získaný v boji so storočiami; pri skutočnom svetle ho však nemôžeme považovať za nič iné než za omyl bujnejúci vo svojej prázdnote a nárokujúci si tým najopovážlivejším a najnehoráznejším spôsobom na svoju domnelú hodnotu. Čo robí toto takzvané osvietenstvo, ktoré ešte aj dnes mnohí ospevujú? V ošiali svojej dôstojnosti popiera s ľahkovážnosťou najhlbší, ba dokonca najsvätejší obsah náboženských vecí, vysmieva sa z najneotrasiteľnejších právd v oblasti politiky a usiluje sa vydať ich napospas výsmechu davu; všeobecne sa pokúša pochopiť z hľadiska konečnosti všetko sväté a pravdivé, čo jestvuje na svete, a to najkrajšie, najcennejšie, čo sa vyjavilo v dejinách ľudstva usiluje sa vysvetliť len ako výsledok zištného, sebeckého popudu alebo náhodnosti. Tento extrémny druh náhľadu zhadzuje tie najušľachtilejšie a najúctyhodnejšie výtvory a snaží sa ich pošpiniť; no kedykoľvek ich chce zhodiť, vymknú sa mu a v špine sa zostanú brodiť len prívrženci takéhoto náhľadu; nikto nikdy nestrhne tieto výtvory z ich výšok, odkiaľ budú aj naďalej žiariť vo svojom blaženom pokoji. Hovorcami prívržencov takzvaného osvietenstva boli francúzski encyklopedisti, ktorých učenie sa čoskoro rozšírilo do rôznych krajín Európy; rozosiali semä a očakávali bohatú a bujnú úrodu, ktorá však v dnešných dňoch čoraz väčšmi schne a pravdepodobne už nebude ani dlho vegetovať. Jestvujú ľudia, čo sa na naše storočie dívajú vo svetle osvietenstva a keďže považujú osvietenstvo za non plus ultra ľudského vývinu, ospevujú storočie zvučnými hymnami, niekedy dokonca jasavými dityrambami; no celé toto ospevovanie a vychvaľovanie zo strany údajných osvietených nemôžeme prijať ako skutočnú chválu storočia, keďže sme nútení vyhlásiť takzvané osvietenstvo len za úchylku a omyl ducha usilujúceho sa o pravú vzdelanosť.
.
Štúr vyzdvihol kresťanské zásady tzv. Svätej aliancie Ruska, Pruska a Rakúska
Ľudovít Štúr v spise Devätnáste storočie a maďarizmus ďalej ocenil vznik tzv. Svätej aliancie r. 1815 , ktorú po porážke Napoleona a myšlienok francúzskej revolúcie, ktoré šírili jeho vojská po Európe, vytvorili tri európske konzervatívne mocnosti: Rusko, Prusko a Rakúsko. Ľudovít Štúr vyzdvihol Svätú alianciu za to, že vznikla na „zásadách kresťanskej spravodlivosti“. Napísal:
(...) Tieto tri národy (Rakúsko, Prusko, Rusko) majú najjasnejšiu predstavu o myšlienke medzinárodného práva a poháňané a posilňované týmto vedomím založili známu Svätú alianciu, ktorá sa zaprisahala vo všetkých svojich vnútorných a vonkajších medzinárodnoprávnych záležitostiach prísne dodržiavať zásady kresťanskej spravodlivosti a lásky a usilovne pracovať na udržaní a upevnení mieru medzi kresťanskými národmi. Myšlienka Svätej aliancie má svetodejinný význam, pretože je prvým pokusom vo svetových dejinách odvodiť medzinárodnoprávne vzťahy z kresťanských zásad, premeniť podstatu národov zo surových osôb na kresťanské subjekty a v mieri im umožniť čo najlepšie zdokonalenie a rozvinutie všetkých ich duchovných síl. Tu sa v prvom rade prejavuje vedomie toho, že treba uviesť do súladu politiku a morálku, ktoré sa počas všetkých uplynulých storočí vo vzájomných vzťahoch národov surovo od seba oddeľovali a treba ich uplatňovať v kresťanských štátoch.
.
Štúr: Ak sa Západ vzdá kresťanstva, povinnosťou Slovanov je prinavrátiť ho
V r. 1851 Ľudovít Štúr tajne napísal spis (v nemčine) Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti), ktorý odovzdal na ruskom veľvyslanectve vo Viedni, no vyšiel až r. 1867 – v Rusku a v ruštine. Teda slovenská aj európska verejnosť sa o diele dozvedela až 11 rokov po Štúrovej smrti r. 1856. V spise navrhol, aby sa malé slovanské národy pripojili k Rusku, a zároveň pokračoval v odsudzovaní Západu za odmietanie kresťanstva. Slovanom prisúdil úlohu kresťanstvo brániť. Štúr v knižke Slovanstvo a svet budúcnosti napísal (preklad Adam Bžoch):
Ak by Západ skutočne jedného dňa zašiel tak ďaleko a úplne sa vzdal kresťanstva, potom by bolo svätou povinnosťou Slovanstva znovu prinavrátiť svojím vplyvom česť večnému krížu a dopomôcť mu ku konečnému víťazstvu. Galilejský nezvíťazil obrátením Konštantína, jeho víťazstvo sa v skutočnosti naplní až vo výroku: „Vicisti tandem sum Slavia, Galilaea!“ (...) Pravý Slovan sa nepustí do ničoho bez toho, aby neprosil o pomoc Boha a každé dielo zavŕši tým, že Bohu za jeho pomoc poďakuje.
.
Štúr: Slovania uskutočnia kráľovstvo Božie na zemi
V náhľadoch na vývoj ľudstva Ľudovíta Štúra čiastočne ovplyvnil nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel, ktorého si však „prerobil“. Hegel vo svojej filozofii dejín postavil na vrchol ľudstva Germánov, čo Štúr odmietol a ešte vyššie umiestnil Slovanov. Odôvodnil to tým, že Germáni sú citovo prázdni, sebeckí, zmyselní, utláčajú iných a pod. Zavŕšenie dejín Štúr prisudzoval Slovanom. Tých považoval za plných hlbokého citu, ľudských, ktorí údajne nikoho neprenasledovali a mnoho trpeli. Prirovnal ich aj ku Kristovi. Štúr v liste svojmu priateľovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi r. 1842 napísal:
Ano skutečně, život Germanů potápí se v hrozném odporu s (Hegelovou) myšlénkou, život těchto cituprázdných, rozervaných, člověčenstvo jen v sobě vidoucích, utískavých, smyslných Němců, a patrno z toho, že oni nemohou býti uskutočnitelé té věčně pravé, samospasitelné myšlénky, čili království Božího na zemi. Musíť to býti národ jiný, hlubokého citu plný, myšlénku věčně pravou již zcela pojatou a za takovou, ačkoli posud jen abstraktně, světem uznanou přejavší, národ neslýchaně mnoho trpěvší, nikdy jiné nepronásledovavší, národ sílou a počtem k ohromné ouloze mocný, národ srdce opravdu lidského, národ věřící a vidoucí, myšlénkou věčně pravou čili vůlí Boží se řídící, nikdy na ni neškemravší. Vyslovil-li myšlénku tuto Bohem poslaný, pln lásky nejčistější k člověčenstvu, stíhaný, pronásledovaný, sebe se obětovavší Kristus, musí národ, apoštol jeho, té samé povahy co on býti, musil těch jistých osudů zažíti a musí se člověčenstvu posvětiti. A jelikož Kristus provedl myšlénku svou i životem, a nikde není odporu mezi ní a životem jeho, poskytl on nám zřetelný důkaz, že jest v světě našem provedení její možné, stane se skutečné a že přijíti musí království Boží na zemi. Byli-li Hellenové nadáni hlubokým citem a citem-li zavírali a představovali si myšlénku pravou, klestili-li ji Řimané mohoutným ramenem svým cestu, pojali-li ji Germané a obeznámili-li s ní svět, je-li pak každý světohistorický národ předešlého vyšší, jej v sobě zavírající, tedy musí nyní se blížící světohistorický národ reproductie všech předešlých býti, musí v něm býti myšlénka v citu (víra, Slovanská mysl), musí v něm býti ona jasná, ze sféry oné temnější vyňatá, ouplně vědomá a musí on i práci pro ni podniknouti, moci a službě její zcela se posvětiti, mohoucnost míti. (...) my jen na podstatě filosofie velikého myslitele Hegela dále stavěti můžeme. My si filosofii tuto přerobíme (...)
.
Štúr: Slovania sú zakliati – je to trest Boží; odkľaje ich nábožnosť a pokora
Ľudovít Štúr spojil svoju interpretáciu dejín Slovanov aj s fenoménom zakliatia v ich rozprávkach, ktoré je vraj „hlbokou pravdou“ o Božom treste za ich bezbožnosť. Slovania sú vraj zakliati a čaká ich odkliatie, teda prebratie svetodejinnej úlohy. Hrdinu, ktorý má odkliať Slovanov, Štúr prirovnal ku Kristovi. Tieto názory Štúra zaznamenal jeho žiak Karol Alexander Modráni. Úryvok zo Štúrových prednášok:
(...) Takéto zakliatie veľmi často vidíme v národných povestiach našich. Skadiaľže to pochodí? Je tam hlboká pravda napospol – a na náš svet slovanský to je pokuta poslaná od Boha za odpadnutie od neho – teda odpadnutie od Božej pocty, pravdy, od svojich. (...) Kto chce druhých odkliať, musí mať smelosť, vytrvalosť a poslušnosť, ktorá sebevoľca odkľaje. Bezbožníkov a vôbec všetkých hriešnikov môže odkliať nábožnosť a pokora – a toto je vlastná povaha nášho života. (...) A kto chce byť Slovan, musí sa naučiť poslušnosti – ako národní hrdinovia naši. Ináč bude zakliaty a do ríše slovanskej nikdy nevstúpi, nikdy náš zámok sklenený – svet slovanský – neuvidí! (...) Za to – kto chce národ z tej hroznej biedy, z toho nešťastia vytrhnúť – musí sa zo všetkého, čo mu toto zakliatie pritiahlo – odrieknuť; musí s vôľou pevnou všetky tie výstupky premôcť – teda pracovitosťou, trpezlivosťou a nábožnosťou – pri tej najväčšej sile musí byť pokorný. Pokora so silou je u Krista najvyššia cnosť – to je to najvznešenejšie, tam sila ducha vystupuje.
.
Dáta, úryvky, kontext: Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti, 1993; Štúr: O poézii slovanskej, 1987; Listy Ľudovíta Štúra
