.
Prvý oficiálny doklad Štúra o prechode na slovenčinu je z 23. februára 1843
Ešte v roku 1842 bol učiteľ na evanjelickom lýceu v Bratislave Ľudovít Štúr, vodca slovenského pohybu, zástanca češtiny ako spoločného spisovného jazyka Čechov a Slovákov. Potvrdzuje to aj jeho žiadosť o vydávanie novín pre Slovákov v češtine z r. 1842. Dňa 23. februára 1843 si však dal potichu novú žiadosť, aby noviny boli – v slovenčine. Je to prvý oficiálny dokument Štúra o jeho prechode z češtiny na slovenčinu.
.
Dňa 21. januára 1843 bol Štúr ešte za češtinu
Kedy sa Ľudovít Štúr rozhodol prejsť z češtiny na slovenčinu? Ešte v polovici januára 1843 bol za češtinu. Potvrdzuje to jeho český list z 21. januára 1843 bývalému spolužiakovi Augustovi H. Škultétymu do Tisovca. V liste Štúr Škultétymu píše, že ešte môže poslať (české) básne do II. ročníka literárneho almanachu Nitra, ktorý pripravoval ich ďalší bývalý spolužiak Jozef M. Hurban. Druhý ročník Nitry mal byť rovnako v češtine ako prvý z r. 1842. Štúr Škultétymu napísal: „Jen pracuj – pošli. Tvé básně radi máme. Nitra již skoro půjde do censury. Náš Jožko je šuhaj jak třeba: pán Bůh ho živ zdravého!!“
.
Dianie medzi 21. januárom a 11. februárom 1843
Jozef M. Hurban však dostal rukopis druhého ročníka almanachu Nitra od cenzora naspäť 11. februára 1843 s predbežným zákazom publikovania kvôli obsahu. Podľa cenzora mal odstrániť pasáže, ktoré mohli ohrozovať uhorskú jednotu a vyvolávať napätie medzi Slovákmi a Maďarmi. „Českú“ verziu almanachu Nitra II. však už Hurban s požadovanými úpravami cenzorovi neposlal. Zostavil úplne iný druhý ročník Nitry – v slovenčine. Ten však vyšiel až r. 1844. V úvode vydania z r. 1844 Hurban píše aj o tom, kedy sa rozhodlo o slovenčine – vraj v čase, keď bol český rukopis Nitry II. na začiatku roka 1843 u cenzora (pravopisne upravené): „Medzitým ale, čo sa rukopis Nitry (II. ročn.) sem aj tam potuloval a tlačiar naň vždy ale darmo čakal: Slováci na tú myšlienku prišli v svojom vlastnom nárečí písať.“ Z týchto údajov vyplýva, že o slovenčine sa rozhodlo v období medzi 21. januárom a 11. februárom 1843.
.
Tajná schôdzka Štúra a jeho žiakov v Bratislave 14. februára 1843
Dňa 14. februára 1843 sa vtedy ani nie 28-ročný Ľudovít Štúr stretol s malou skupinkou svojich žiakov na evanjelickom lýceu v Bratislave, aby s nimi predebatoval zámer zaviesť (strednú) slovenčinu za celonárodný spisovný jazyk Slovákov. Schôdzka bola tajná a aj v nasledovnom období sa o nej hovorilo len v úzkom kruhu. Jediný dochovaný záznam o stretnutí zanechal ďalší Štúrov bývalý spolužiak Samo Bohdan Hroboň – aj to s odstupom od udalosti a z druhej ruky. Zmienku o schôdzke zo 14. februára 1843 dopísal Hroboň na list, ktorý mu Štúr poslal 24. septembra 1843 z Bratislavy do Prahy, kde sa vtedy Hroboň nachádzal. Štúr Hroboňovi napísal, že za ním príde Ján Gáber (jeden z účastníkov utajenej schôdzky zo 14. februára 1843 v Bratislave), ktorý mu „všetko rozpovie“. Začiatok Štúrovho listu (upravený pravopis): „Bohdanko môj drahý! Tu máte nášho Janka Gábera (...). Nie mi potreba mnoho písať, bo vám on všetko rozpovie a preto sa ja k Vám len pár slovami prihlasujem.“ Práve na Štúrov list z 24. septembra 1843 Hroboň ceruzou dopísal: „Den skríseňja slovenčini Streda 14 Unor 1843“. K tomu ešte pripísal mená účastníkov utajovanej schôdzky – boli to Ľudovít Štúr, Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Samo Vozár, Ján Gáber a Štúrov brat Samuel.
.
Štúr, Hurban a Hodža sa definitívne dohodli až pod Kriváňom r. 1844
V júli 1843 sa zo Štúrovej iniciatívy stretli v Hlbokom na Hurbanovej fare obaja aj s liptovskomikulášskym farárom Michalom M. Hodžom, ktorý bol od oboch o niečo starší a aj opatrnejší. Ľudovít Štúr neskôr v diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí napísal, že pokiaľ ide o zavedenie strednej slovenčiny za spisovný jazyk Slovákov, v Hlbokom sa „na ničom istom“ nedohodli s tým, že „vec ešte rozvážia“. Stretli sa teda r. 1844 „pod Kriváňom“ a až tam sa „uzniesli za slovenčinu“. Štúr napísal (upravená pôvodná slovenčina):
Pred rokom (v r. 1843) v peknom lete, ako viete, bratia, zastali sme sa boli u drahého nášho Jozefa Miloslava v kraji, po Nitre nazvanom, tam v Hlbokom (...). Neostalo z ohľadu slovenčiny na ničom istom medzi nami, ale uzriekli sme sa, že ešte tú vec za rok rozvážime, myšlienky svoje pod ten čas si zveríme a potom sa uznesieme po roku. Mysleli sme, dopisovali sme si, prešiel rok, keď sme sa tam pod trónom matky Tatry, tam pod oltárom Tatier našich, Kriváňom, zastali (v r. 1844) a ako sme sa zvítali, zvítali sme sa s uznesením za slovenčinu, i podali sme si na to ruky.
.
Štúr o zavedení slovenčiny: Bolo to vnuknutie
Ako Ľudovít Štúr v Nárečí slovenskom napísal, medzi letami rokov 1843 a 1844 s Hurbanom a Hodžom o myšlienke zaviesť slovenčinu ďalej korešpondovali. Keď Štúr 21. apríla 1844 písal Hodžovi o príčine prechodu na slovenčinu, uviedol, že pohnútkou mu bolo „vnuknutie akési sväté“ (pôvodný Štúrov pravopis): "Žjadne malichernosti, jak je Boh nado mnou, ňepohli ma k Slovenčiňe, ale rozmisleňje sa nad Slovanstvom a vnuknuťje jakési svaté. (...) Preto stojím pri Slovenčiňe s celou dušou a buďem ju bráňiť o dušu."
.
Štúr: Prvé sídla Slovanov boli pod Tatrami
Ľudovít Štúr v Nárečí slovenskom napísal, že slovenčina je „najčistejší“ slovanský jazyk a že prvé sídla Slovanov boli pod Tatrami (pôvodná Štúrova slovenčina):
Ale akože si nadobudňeš známosťi tej bez poznaňja nášho bohatjeho, jadrnjeho, plnozvučnjeho, čistjeho slovenskjeho nárečja, ktoruo, ako svojim časom na svojom mjesťe dokážeme, je o moc od druhích nárečí Slovanskícb zachovaňejšje, nárečja ktoruo ako Tatri sú strjedkom Slovanstva tak je strjedkom nárečí Slovanskích, ktoruo je prjechodom od vícbodňích k západňím a v ktorom ako v klbku sú zvitje ňitki jednoli všetkích nárečí Slovanskích. Pod tímto ale čistím, ňeporúchaním, plnozvučním, všetkje nárečja Slovanskje spojujúcim, v strjedku nášho sveta hovorením a najstaršje meno Slovanou najčisťejšje zachovávajúcim nárečím naším Slovenskím zachovau sa aj duch Slovenskí alebo Slovanskí vo svojej čistoťe a svježosťi, alebo abi som lepšje sa vijadriu, zachovali sa spolu duch i nárečja v pokojních, údolistích Tatrách naších, na zemi medzi Dunajom a Tatramí, v prvotních tíchto a najstarších, najdávňejších sedaliskácb Slovanou na zemi Europejskej.
.
Dáta, citáty: Listy Ľudovíta Štúra I., 1954; Listy Ľudovíta Štúra II., 1956; Ľ. Štúr: Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, 1846; J. M. Hurban: Nitra II., 1844
