Transport sestier Franklových z bratislavskej Patrónky do Osvienčimu r. 1942

Dňa 25. marca 1942 šiel z Popradu prvý transport slovenských židovských dievčat. Druhý už o 2 dni z Bratislavy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Tri sestry Franklové - Lilly, Erika a Lotte (vpravo), ktoré patrili k 703-om židovských dievčatám 1. transportu z Bratislavy. Ich rodičov, bratov Karla a Morrisa a najmladšiu sestru Renée transportovali neskôr. Z 8-člennej rodiny vojnu prežila iba Lotte.
Tri sestry Franklové - Lilly, Erika a Lotte (vpravo), ktoré patrili k 703-om židovských dievčatám 1. transportu z Bratislavy. Ich rodičov, bratov Karla a Morrisa a najmladšiu sestru Renée transportovali neskôr. Z 8-člennej rodiny vojnu prežila iba Lotte. 

.

Druhý transport slovenských židovských dievčat
Prvý transport židovského obyvateľstva zo Slovenska išiel 25. marca 1942 z Popradu. Do Osvienčimu vyviezli 999 dievčat. Druhý transport bol už o dva dni, 27. marca 1942 z Bratislavy, a to so 703 dievčatami. Tie niekoľko dní pred odchodom zhromažďovali v priestoroch bývalej továrne na náboje, tzv. Patrónky. Medzi týmito dievčatami boli aj tri sestry Franklové z Bratislavy - Lilly, Erika a Lotte. Druhú svetovú vojnu prežila iba Lotte, neskôr vydatá Weiss, ktorá sa koncom 40-tych rokov presťahovala na Nový Zéland. O svojom živote napísala knihu Meine zwei Leben, ktorá zatiaľ nebola preložená do slovenčiny.
.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sestry boli na Patrónke 5 dní; odtransportovali ich do Osvienčimu
Lotte Weiss sa narodila r. 1923 v Bratislave. Vo svojej knihe podrobne opísala podmienky v koncentračnom stredisku pre židovské obyvateľstvo na Patrónke, ako sa tam so sestrami dostala a ako ich na piaty deň odtransportovali do Osvienčimu:

A tak to prišlo, že v nedeľu v noci 22. marca 1942, okolo 23:20 niekto zaklopal na naše dvere. Keď môj otec otvoril, stáli tam traja ľudia z Hlinkovej gardy a ukázali mu predvolanie pre tri najstaršie dievčatá z rodiny. Lilly, Erika a ja sme boli presne v tej vekovej skupine, na ktorú sa vzťahovalo - medzi 18. a 25. rokom. Mali sme sa nasledujúce ráno o 7. hodine hlásiť v bývalej továrni na náboje menom Patrónka, ktorá bola od mesta vzdialená asi šesť kilometrov. Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Bolo to ako séria explózií.

Posledná noc doma u rodičov bola najhroznejšia v našom živote. Pre fámy, ktoré sme počuli, sme mali pripravené ruksaky, do ktorých naši rodičia vložili jedlo a oblečenie. Celú noc sme boli hore; boli sme príliš rozrušené a zdesené, aby sme mysleli na spánok. O šiestej hodine ráno sme opustili náš domov - boli sme zúfalé. Moji rodičia a súrodenci stále plakali, skľúčení žiaľom. Môj otec nás so slzami požehnal a povedal nám, aby sme vždy verili v boha a zostali slušnými a dobrými ľuďmi. Moja mama bola taká zúfalá, že nemohla zo seba dostať ani jedno slovo. Bolo to posledný raz, čo sme videli svoju rodinu, ktorú sme museli opustiť, alebo od nej niečo počuli. Bolo to posledný raz, čo sme mohli povedať "dovidenia". Tento smutný, srdcervúci výjav zostane navždy vypálený v mojej pamäti. Táto hrozná bolesť, ktorú sme cítili, keď sme opúšťali svojich milovaných, je neopísateľná. Tri mladé dievčatá medzi 18. a 22. rokom boli vytrhnuté od svojich milujúcich rodičov, bratov a sestry, ktorých nikdy nemali opäť vidieť.

Lilly, Erika a ja sme boli teplo oblečené. Mali sme červené a sivé pulóvre, ktoré nám uštrikovala mama, a pretože bolo ešte veľmi chladno, mali sme aj rukavice, ktoré nám tiež s láskou uštrikovala. Išli sme po Lamačskej ulici, veľmi, veľmi dlhej. Po ceste sme stretali ďalšie dievčatá a keď sme o siedmej hodine prišli na Patrónku, bolo tam zhromaždených už veľa dievčat. Muselo nás byť približne tisíc. Poznali sme takmer všetky. Tie, ktoré neboli Lillyine kamarátky zo školy, boli Erikine alebo moje.

Povedali nám, aby sme svoje veci nechali na dvore. Potom nás viedli v asi 60-člennej skupine do jednej úplne prázdnej miestnosti, kde bolo jedno vedro, ktoré malo slúžiť ako naša toaleta. K náhlej strate našich milovaných rodín sa pridalo aj neznesiteľné poníženie a potupa. Veľmi sme plakali. Malá útecha pre nás bola, že sme boli spolu. Sama však dnes po 60 rokoch stále cítim pichľavú bolesť, keď som musela opustiť našich milovaných rodičov, Karla, Renée a Morrisa.

Dvakrát denne sme dostávali malé množstvo jedla a jedenkrát sme mohli pod dohľadom príslušníkov Hlinkovej gardy použiť umyváreň. Potom sme sa museli opäť vrátiť do našej zamknutej miestnosti. V noci bola taká zima, že sme sa nezobliekli. Boli sme úplne izolované od vonkajšieho sveta a nikoho sme nevideli okrem členov Hlinkovej gardy, ktorí nás okrikovali a na naše otázky nereagovali. Zostali sme tam päť dní bez toho, aby sme si mohli vymeniť spodnú bielizeň alebo oblečenie - všetko, aj naše toaletné potreby, nám vzali pri našom príchode do továrne.

V piatok 27. marca 1942 vyzvali všetky dievčatá, aby sa zhromaždili na dvore. Museli sme sa zoradiť do päťstupu a viackrát nás spočítali. Okolo štvrtej hodine popoludní nám povedali, že musíme pochodovať na hlavnú stanicu. Sprevádzali nás gardisti pešo alebo na koni. Aký sme boli smutný sprievod! Hrozný pocit šoku a hanby, ktorý nás sprevádzal. Boli sme vytrhnuté z nášho prostredia, z nášho rodného mesta, kde naši predkovia žili vyše 300 rokov - zrazu sa z nás stali nepriatelia štátu. Naším jediným "zločinom" bolo, že sme na svet prišli ako Židia.

Po dvoch hodinách sme prišli na stanicu, kde nám hneď prikázali, aby sme vošli do pristavených dobytčích vagónov. So sestrami sme sa držali za ruky, aby nás neroztrhli. Vyliezli sme do jedného vagóna, kde už bola jedna skupina dievčat. Boli sme natlačené ako zvieratá, 60 dievčat v jednom vagóne - potom za nami zamkli dvere. Dali nám dve vedrá, ktoré nám mali slúžiť na toaletu.

Trvalo dosť dlho, kým boli vagóny plné a bola už tma, keď sa vlak dal do pohybu. Snažili sme sa nájsť si nejaké miesto, aby sme si mohli aspoň sadnúť, lebo ľahnúť sa nedalo. Tlačili sme sa tesne k sebe, aby sme sa navzájom zahriali. Bol ešte len marec a noci boli veľmi chladné. Potom, keď sme už išli dlhší čas, niektoré dievčatá začali spievať židovské piesne. Niektoré sme poznali, niektoré nie. Jedna kamarátka zo školy, Flóra Fettman, dcéra učiteľa, mala pekný hlas. Flóra začala spievať "Kauf doch Papirosn, trockene, vom Regen nicht begossen... Kauft und habt Mitleid mit mir". Táto smutná pieseň sa veľmi hodila k našej ceste. Nikdy na tú pieseň ani na úbohú milú Flóru nezabudnem, prišla o život krátko po príchode do Osvienčimu.

Hore vo vagóne bol jeden malý zamrežovaný otvor, ktorým sa dalo vidieť, či bol deň alebo noc. Keď ráno svitalo, vlak zastavil a my sme chceli vedieť, kde sme boli. Jedno dievča ma zdvihlo a videla som, že sme prišli do Zwardoňa. Bola to hranica medzi Slovenskom a Poľskom. Videla som, ako slovenskí gardisti odovzdávali mužom z SS nejaké dokumenty. Odvtedy sme boli pod dozorom SS.

Prešla ďalšia hodina alebo dve, keď sa vlak dal znova do pohybu. Na jedenie ani na pitie sme vôbec nič nedostali. Pokračovali sme v našej smutnej a osudnej ceste ešte veľa hodín. Keď sme znova zastali, zamknuté dvere sa otvorili. Muži SS so samopalmi a vlčiakmi nám prikázali aby sme z vlaku vyšli. Podľa nich sme neboli dosť rýchle a kričali na nás: "Von, von, vy židovské svine. Rýchlejšie, rýchlejšie. Ponáhľajte sa, inak vás zastrelíme." Napokon sme boli všetky vonku a zhromaždili sme sa na pochod do koncentračného tábora Osvienčim.

SkryťVypnúť reklamu

.

Kniha Meine zwei Leben od Bratislavčanky Lotte Weiss
Kniha Meine zwei Leben od Bratislavčanky Lotte Weiss 

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu