.
Nie sú záznamy o tom, že Jánošík bol vo svojej dobe známy
O Jurajovi Jánošíkovi, ktorého 17. marca 1713 odsúdili v Liptovskom Mikuláši na smrť za sériu prepadov majetnejších pocestných, nepísali žiadni doboví historici, či kronikári a okrem súdnych spisov sa vo svojej dobe nikde nespomína, ani v žiadnej korešpondencii. Jánošík oberal ľudí na cestách len vyše roka - od jesene 1711 do zimy 1712/3. Podľa vlastného priznania uskutočnil asi 13 prepadov – hlavne zemanov a kupcov. Jánošík, ktorý pri prepadávaní nikoho nezabil ani nezranil, mal za sebou niekoľkoročnú vojenskú skúsenosť. Veci a peniaze nezhromažďoval, míňal ich na vlastnú spotrebu, oblečenie, strelivo alebo v krčmách, nemal ani vlastný dom, býval u rodičov, resp. brata Jána v Terchovej, alebo u spriazneného Tomáša Uhorčíka v Klenovci, kde ich oboch chytili a neskôr v L. Mikuláši popravili.
.
Krátky život Jánošíka zaujal pesničkára, poeticky ho dotvoril
Dnes už neznámeho skladateľa piesní, resp. speváka, však Jánošíkove činy zaujali a zložil o odsúdencovi jarmočnú pieseň, ktorá sa zachovala v jednej rukopisnej zbierke z r. 1781 pod názvom Pisen o Janosikowi Zbognikowy. V skladbe autor spomenul aj niektoré fakty z Jánošíkovho života, no pridal i fikciu - dôvod jeho činov, a síce údajnú odplatu za krivdy voči poddaným. Neznámy pesničkár vykreslil Jánošíka ako mladého muža, bývalého vojaka, ktorý mal rád voľný život s kamarátmi v horách (fakty), no videl zdieranie poddaných a začal sa pánom mstiť (fikcia).
.
Jánošíka chytili už r. 1712, pustili ho ako nevinného
Jánošíka po prvý raz drábi chytili už v októbri 1712 – tiež v Klenovci, a to v rámci rozsiahlej pátracej akcie po rôznych páchateľoch. Jánošíka však po pár dňoch väzenia v Hrachovskom kaštieli pustili – ako nevinného, mal alibi. To, že mal za sebou už niekoľko prepadov od Trenčianskej župy, cez Turčiansku až po Liptovskú, malohontské úrady, ktoré ho pustili, nevedeli. Bol to neznámy človek, žiadny slávny Jánošík.
.
Znalec uhorských stolíc Matej Bel o Jánošíkovi nepísal
To, že bol Jánošík vo svojej dobe neznámy, či irelevantný človek, potvrdzuje aj mohutné dielo, či korešpondencia veľkého znalca Uhorska, činorodého Mateja Bela, ktorý bol v rokoch 1710-4 rektorom gymnázia v Banskej Bystrici. Toto mesto leží neďaleko L. Mikuláša. Jánošíka, ktorého tam r. 1713 súdili a popravili, však nikdy nespomenul. Bel pritom po celý život zbieral so sieťou spolupracovníkov po všetkých stoliciach historické a vlastivedné poznatky o nich. Pri zostavovaní svojho diela spolupracoval napr. aj so šľachticom Jánom Radvanským z Radvane pri Banskej Bystrici, ktorého Juraj Jánošík v septembri 1712 v Kremnických vrchoch priamo prepadol. Nie je známe, že by Radvanský, po ktorom sa zachoval rozsiahly archív i korešpondencia, Jánošíka niekde spomínal.
.
Podžupan Láni: Jánošík bol dobrý človek
Že o Jánošíkovej nezákonnej činnosti sa do súdu s ním nevedelo, tiež potvrdzuje malohontský podžupan Pavol Láni. Jánošíka poznal osobne ako dobrého človeka, čo dosvedčil na súde v Liptovskom Mikuláši s Jánošíkovým spoločníkom Tomášom Uhorčíkom. Oboch previnilcov chytili liptovskí drábi r. 1713 práve v Malohontskej stolici – v Klenovci. Súd s Jánošíkom bol v marci, s Uhorčíkom v apríli. Podžupan Pavol Láni naň prišiel svedčiť v prospech obvineného, ktorý dokonca pracoval v stoličnej štruktúre ako hajdúch, a vyjadril sa aj o už odsúdenom Jánošíkovi. Ako sa v súdnych dokumentoch píše, „malohontský podžupan hovoril, že poznal Uhorčíka aj spolu s Jánošíkom ako dobrého a vážneho človeka“ (podľa prekladu z latinčiny od historika Andreja Melicherčíka). Pavol Láni bol neskôr tiež poverený spolupracovať s učencom Matejom Belom na popise Malohontskej stolice. Nie je známe, že by zmienil o Jánošíkovi ako o niekom hodnom zaznamenania.
.
Pieseň o Jánošíkovi od neznámeho autora
Dodnes zachované súdne záznamy sú jediné hodnoverné informácie o Jurajovi Jánošíkovi popravenom v Liptovskom Mikuláši r. 1713. Okrem nich sa o ňom v jeho dobe nič nezachovalo, žiadna zmienka – ak neberieme do úvahy následný folklór. Zhodou okolností sa však neskôr práve Liptovskom Mikuláši našiel anonymný rukopisný zborník piesní z r. 1781, nazývaný Mikulášsky kódex, kde je aj zápis dlhšej skladby o Jánošíkovi (Pisen o Janosikowi Zbognikowy), ktorá na rozdiel od mnohých ľudových povestí a piesní o Jánošíkovi obsahuje okrem umeleckej fikcie aj viaceré zhody s historickými faktami. Pôvodná verzia skladby Pisen o Janosikowi Zbognikowy mohla vzniknúť krátko po poprave historického Jánošíka.
.
Fakty v piesni
Zo súdnych materiálov vyplýva, že Jánošík bol poddaný, istý čas slúžil v cisárskom vojsku, odtiaľ odišiel k rodičom do Terchovej. V piesni je Jánošík tiež poddaný, cisársky vojak, ktorý potom odišiel k otcovi a začal hospodáriť. Zhoda je aj v tom, že Jánošíka chytili v Klenovci, čo sa píše aj v piesni. Úryvok z piesne:
Byl jmena pekného, Jánošík rečený,/ rodu jen sprostného, junák velký, silný./ Býval jest hejtmanem a kapitán mladý,/ kdy s husármi chodil a slúžil cisári./ Potom když jest prišel, z vojny se navrátil,/ do domu k otcovi z vojny se navrátil,/ počal hospodárit a gazdovat sobe.
.
Fikcia v piesni
Čo je však v piesni naviac, je dôvod, prečo začal Jánošík prepadávať majetnejších ľudí. Pieseň upozorňuje, že poddaní museli odovzdávať veľké dávky (tzv. porcie), hoci nemali z čoho. Panskí vyberači ich však v ničom neľutovali. Preto sa Jánošík nahneval a začal sa na pánoch mstiť, ako sa v skladbe spieva: „Ale pre porcie nahneval se hrozne:/ že museli dávat porcie veliké/ gazdové, sedláci; trápili jich hrozne./ Potom se zas oddal na zbojstvo s paholky.“ V piesni dal neznámy autor priestor aj samotnému Jánošíkovi, ktorý takto ospravedlňuje svoje skutky:
Však sem ja nezbíjal chudobných paholkov,/ krom pánúv, zemanúv, tých zlých prokurátrúv, neb sem se rozhneval, že ludí zdírali,/ porcie pýtali, ludí naháňali./ Kde je vzal, tu je vzal, sedlák musel dati/ kury, husi, telce, patnáct-šestnáct zlatý./ A tak sem ich ja chtel trochu poturbovat,/ aby svých poddaných prestali turbovat.
.
Zdroje: Pisen o Janosikowi Zbognikowy, I. Houdek: Vyznanie zbojníka Juraja Jánošíka, 1937, J. Krzyżanowski: Proces Janosika, 1936, A. Melicherčík: Juraj Jánošík, 1963
