O dedkovi, ktorého ponížili, no aj tak sa usmieval

Písmo: A- | A+

Niekedy je nemožné nehnevať sa na tento svet. Na všetko, čo sa okolo nás deje, na to, ako sa k nám ľudia správajú, na to, aká udalosť nás postihla. Čo však ďalej?

Písala sa doba nekoronavírusová, bol piatok večer a ja som sa práve vybrala domov z práce. V centre mesta, kde som pravidelne nastupovala, so mnou do električky vošla väčšia skupina ľudí, medzi nimi aj starší muž s obrovskou taškou. Sadol si a pod nohu si položil veľkú tašku zaplnenú plnými igelitkami. ,,Ty ch*j toto je miesto na sedenie a ak sa nemýlim, tak bezdomovci tu nemajú sedieť tak vstávam,” začal z ničoho nič kričať muž so svojou frajerkou, ktorá sa na celej situácii neuveriteľne bavila. Nikto sa nezmohol ani na slovo. Rozumiem ľuďom s predsudkami voči nim, sama mám však na bezdomovcov iný názor. Ak žiadnym spôsobom neobťažuje svoje okolie a neporušuje stanovené pravidlá (v električke je to konkrétne to, že nemôže konzumovať alkohol, ale ani jedlo) nemáme my dôvod na to, aby sme ho akýmkoľvek spôsobom dehonestovali. 

Dedko vstal, len tak, bez odporu a ospravedlnil sa. Postavil sa k oknu a mlčky pozeral von. Rovnakým mlčaním zareagovala aj preplnená električka, ktorá sa celému incidentu pozerala. Vďaka základom psychológie rozumiem reflexu fight or flight a práve preto neodsudzujem ostatných, že sa neozvali. Je to prirodzená ľudská vlastnosť - chrániť sa. A potom sú tu tí ostatní, čo chránia aj iných.

Napriek tomu, že bolo miesto voľné, muž si nesadol, práve naopak. „Ja na takom smradľavom mieste sedieť nebudem,'' povedal podstatne nahlas a odišiel si sadnúť inde. Fight. „Ahojte, prepáčte, že vás vyrušujem, ale myslím si, že to, ako ste sa zachovali k tomu pánovi bolo nezdvorilé a neférové. Mali by ste sa mu ísť ospravedlniť,'' prihovorila som sa slušne jemu aj jeho partnerke. „Už aj ty ma za to drbeš? Aj tu frajerka mi hovorila, že som to prehnal... tak sa mu choď ospravedlniť za mňa,” odvetil mi s úsmevom na tvári. „Mal by si to urobiť ty,'' odbila som ho, čo sa mu nepáčilo. „Ale choď do p*če a nej*b ma, chápeš ja si môžem robiť čo chcem. Môžem ho tak je*ať, aj teba, aj všetko, je to môj život,'' začal po mne kričať, čo ma vykoľajilo. „Prosím, koľko to máš rokov, že sa takto správaš? Hanbím sa za ľudí, ako si ty,'' útočila som aj ja. V skratke - odpovedal mi, že desať, načo som odvetila, že akurát tak rozumovo. Vysvitlo, že má 36 a ak chcem vedieť viac, nájdem si to na adrese www.choďdop*če.sk. Nenájdená. Tak, ako jeho zdravý úsudok a dobré mravy. 

Lekcia pokory

Je ťažké takto retrospektívne opísať to, čo sa mi hnalo hlavou. Hnev, smútok, strach, nepokoj, hanba, všetko v jeden moment. Prevládala však emócia hnevu. Prečo sa ma nikto nezastal? Prečo sa nikto iný nezastal dedka? Prečo vedia byť ľudia k sebe takí zlí a prečo sa toto vôbec deje? Podišla som k dedkovi, aby som sa mu ospravedlnila. Za všetko zlé. A zrejme vo mne ostalo niečo z hrdinského pudu, čo ho túžilo ochrániť od hlúpych komentárov od iných. 

Nebol do bezdomovec. Bol to obyčajný dedko. Taký ako váš dedko, otec, obľúbený učiteľ. Čistý. Voňavý, možno nie od vône Versaceho, ale od vypranej bielizne. Rozplakala som sa. Lebo nech na vás akokoľvek drsne pôsobí tá hrdinka, čo nemá problém pohádať sa s o 30 kíl ťažším, drzým mužom, som príliš citlivá. Dokonca aj keď píšem tieto riadky, je mi smutno. Necítim sa ako hrdinka a necítim ani žiadne zadosťučinenie, že som obránila niekoho slabšieho. Je to pre mňa samozrejmosť tak ako to, že sa ma tieto veci dotknú a spracovávam ich dlhšie, než ostatní. 

„Slečna, neplačte, zo mňa si ťažkú hlavu nerobte. Ja som už zvyknutý, mne to nevadí. Viete ja pracujem ako vrátnik a viem, že ľudia nie sú stále dobrí. No nemôžem sa za to hnevať. Viete, ja som už sám. Deti sa vysťahovali, manželku už nemám.. načo by som mal púšťať do života hnev?'' utešil paradoxne on mňa viac, než ja jeho. 

A už som sama aj ja. A nielen ja, ale aj ty. Aj oni. Aj ony. Nikto z nás sa nenachádza v ľahkej situácii. Návaly smútku, hnevu, frustrácie sú neodmysliteľnou súčasťou našich dní a často prichádzame do momentov, kedy sa s nimi jednoducho nevieme alebo nechceme popasovať. Vybíjame si to v komentároch na sociálnych sieťach, na našich blízkych, ale aj sami na sebe. Kedysi zanedbateľné chybičky sú dnes rovné obrovským katastrofám, ktoré sa trestajú príliš silnými emocionálnymi výbojmi. 

Nie je ale pokora aj o tom? Prijať to, čo sa deje, s rešpektom a bez odporu. V takýchto momentoch si spomínam na starčeka a rozmýšľam o tom, kde sa pokore naučil. 

Skryť Zatvoriť reklamu