Plakať na tlačovej konferencii je v poriadku

Písmo: A- | A+

Od útleho veku nás autority vyzývajú k tomu, aby sme neplakali. Najlepšie neukazovali emócie - najmä nie na verejnosti. Ak áno, len tie pekné. Ostatní nemusia vedieť, že nám nie je dobre.

Mala som 19 rokov a už niekoľko mesiacov som pracovala v nemenovaných, známych novinách. Deň pred predlženým víkendom, neskoro večer, nám prišiel mail do redakcie. Nielen tej našej, ale všetkým - tým známejším, menej populárnym a aj tým konšpiračným. Horúci tip čitateľa, ktorý si zaslúži byť spracovaný. A je jedno kým a akým štýlom.

Obsah mailu bol hrozivý už na prvé prečítanie. Anonym, ktorí údajne predstavoval viacero rodičov, neskrýval strach. Z detskej onkológie v Bratislave údajne odišlo mnoho kvalifikovaných odborníkov, ale aj zdravotných sestier kvôli šikane zo strany vedenia. Odišli zo dňa na deň - a o malých bojovníkov, z ktorých väčšina ešte nemala ani len tú česť spoznať abecedu či prvú detskú lásku, sa nemá kto starať. ,,Bojíme sa, že na toto všetko doplatia tí nevinní – naše choré deti. Nám viac ako dobré meno nemocnice a kliniky leží na srdci život a zdravie našich detí. Sme len zúfalí rodičia detí s rakovinou, my si netrúfneme pýtať sa prednostky, prečo sa po jej odchode rozpadá klinika," zaznelo v maili, ktorý je ešte dnes dohľadateľný na weboch.

Ja som tak, ako pevne verím aj ostatní redaktori z médií, kontaktovala hovorkyňu. Začal sa kolotoč a napriek neskorému času odpovede prichádzali takmer okamžite. Nemocnica na čele s pani Alexandrou Kolenovou, ktorá v tej dobe zastávala (a do dnešného dňa zastáva) pozíciu prednostky detskej hematológie a onkológie, zvolala tlačovú konferenciu. Hneď v pondelok. Na oficiálnu odpoveď alebo len dôkaz, ktorý by anonymný mail podporoval, niektoré médiá nečakali. Aj keď by mali, ale to je o inom.

Pamätám si na to akoby to bolo včera. Aj keď už ubehli štyri dlhé roky. Pani Kolenová si sadla za dlhý stôl, spolu s ostatnými lekármi a sestričkami a začala menovať personál. Aj keď by nemusela, dokazovala, že zamestancov je dostatok. Vysvetľovala nové princípy a spôsoby liečby chlapčeka, ktorého rodičia sa pripravovali na jeho smrť. Zachránila mu život metódou, o ktorej sa informovala počas pôsobenia v Spojených štátoch. A tak pokračovala ďalej. Vysvetľovala, rozprávala o malých pacientoch tak, akoby to boli jej vlastné deti. Poznala ich po mene, záležalo jej na nich. Hovorila tak od srdca, že sa jej v očiach začali lesknúť slzy. Bolelo ju to. Nečudujem sa. Bojovala za život každého jedného dieťaťa, no aj tak sa to zdalo niekomu málo.

Ozval sa redaktor z ďalších známych slovenských novín. ,,No dobre, ale z kliniky odišli dvaja ľudia, tak vysvetlite prečo, je tu nejaká nepríjemná atmosféra?'' zaznela otázka po tom, ako pani Kolenová vysvetlila situáciu každého jedného zamestnanca. Redaktor nepočúval, hľadal senzáciu. Nečudo, článok o tom, že nemá kto ošetrovať choré detičky na onkológii bol predsa von - a meniť titulok, tým pádom prehlásiť, že v skutočnosti išlo len o fámy, veľké čísla neprinesie. Na kútiku pier prednostky bolo vidieť, že sa opäť ťahajú do smútku, no napriek tomu odpovedala vecne, bez problémov, priamo. Opäť vysvetlila, ako sa veci majú, aj keď ju mal popravde redaktor na saláme.

Bolo to prvýkrát, čo som po tlačovej konferencii neutekala do redakcie. Ostala som a na malú chvíľku zastavila pani Kolenovú. Tá si to už zrejme nepamätá, no na krok, ktorý som urobila, som zbierala celkom odvahu. Myslela si, že jej chcem položiť otázku, bola pripravená čeliť ďalšiemu vysvetľovaniu, tentokrát už našťastie mimo miestnosti. ,,Viem, že je to divné, no keď som sa na vás pozerala, videla som, že ste ako ja. Tak ja som sa vás len chcela opýtať, či vás môžem objať a poďakovať,'' opýtala som sa. Pokývala súhlasne s hlavou a hneď ako som ju objala, rozplakala sa. Samozrejme, aj ja.

Do dnešného dňa vedie pani Kolenová kliniku detskej hematológie a onkológie a ja som si istá tým, že svoju prácu vykonáva nielen najlepšie, ale zároveň aj tak, ako doteraz - a to s emóciami. Nie tými, ktoré zastupujú ľudské ego, kričia krivdy, bránia sa pri každej vete, ktorá sa im nepáči. Tými, ktoré idú od srdca a chcú len to najlepšie. A je to jedno, na akej pozícii pracujete, čo robíte. Manuál stroj prináša síce čísla a stabilitu, no využívanie ľudskosti prináša lásku a stúpanie. Aj za predpokladu, že občas ujde tá slza alebo iná, nie veľmi žiadaná emócia. O tom to je. Láska a stúpať.

Skryť Zatvoriť reklamu