Prečo som odmietla prácu v Európskom parlamente

Písmo: A- | A+

Stále som čakala na moment, kedy v kalendári zasvieti 12.júl. Môj deň, deň, v ktorom som pred 24 rokmi prvýkrát zaplakala, prišla na tento svet, potešila svojich blízkych, začala žiť.. je to v podstate jedno, ako to nazveme.

Neviem, či je to nejaká naša slovenská pohostinnosť, tradícia, alebo zvyk, ku ktorému nás vedú naši rodičia a starí rodičia, alebo to všetci robíme z dôvodu, že sa to jednoducho má a patrí. Jedna z tých pohnútok ma priviedla k tomu, aby som šla do práce a kúpila koláče aspoň tým najbližším kolegom. Nie je to niečo, čo by mi bolo proti vôli, práve naopak. Vnorilo ma to do tých čias, kedy som sa na základnej škole tešila z toho, že spolužiakom môžem na meniny rozdávať lízatka. 

Bola som v jednej z obľúbených bratislavských pekární, ktoré navštívim hádam stále, keď idem okolo. Vyberala som zopár koláčov, keď do predajne vstúpil starší pán. Na rozdiel odo mňa mu pohľad neutekal na všetky dobroty a zastavil sa už pri jednom zákusku. ,,Dám si tento tvarohový, len nie za 2,85,'' zavtipkoval pri tom, ako pozeral na výklad. Teta predavačka, zrejme tiež necítiaca sa dobre z neustáleho komentovania sa cien zákazníkov, s tým pochopiteľne nič nemohla urobiť. Pozeral na zákusok a rátal drobné, zatiaľ čo mne druhá teta naberala do kartónovej krabičky krémeše.

,,Viete čo, ja vám ho zoberiem,'' ťuklo ma zrazu a usmiala som sa očami. Teda aj ústami, ale to je vám na nič platné, ak máte rúško. ,,V žiadnom prípade, nie, ja mám tie peniažky, len...'' nestihol dopovedať. ,,Nie, to je v poriadku. Ja mám dnes narodeniny a bola som celkom nesvoja z toho, že ich dnes už nemám s kým zdieľať. Tak aspoň takto s vami,'' odpovedala som mu. ,,To sa mi za celý život ešte nestalo, nikdy, ako sa vám odvďačím,'' začal mi ďakovať aj on, aj teta predavačka. ,,Pre mňa je teraz radosť, že sa vám to nikdy nestalo - a ja som mohla byť osobou, ktorá vám ukáže, že svet nie je len zlý, ale aj dobrý. Nič iné si za to neprosím, teším sa teraz s vami,'' zostala som celkom uchvátená z toho, ako mohli niekoho tri eurá potešiť. 

,,Ale nezahadzujte príležitosti prosím, ja vám rád pomôžem. Moja sesternica pracuje v Európskom parlamente, ak by ste potrebovali, viem vám tam vybaviť nejakú prácu, keď teda viete jazyky,'' núkal mi protislužbu a ja som zdvorilo poďakovala, no neprijala. Nerozumel mi a zrejme by som ako 23-ročná nerozumela samej sebe ani ja. 

,,Ďakujem, ale teraz mi toto, čo mám, stačí,'' dodala som. Uvedomila som si, že mi to stačí po prvýkrát. Stačí mi miesto, kde pracujem - aj keď mám schopnosti nato, aby som bola kariérne vyššie. Stačí mi to, koľko zarábam - aj keď by som mohla na účet dostávať oveľa vyššie sumy. Stačí mi to, kto som, aj keď viem, že sa ani zďaleka nevyrovnávam pomyselnému ideálu, aký som si na základe názorov druhých vytvorila.

Mám 24 a dnes síce nedávam kyticu do vázy a po prvýkrát v živote nesfukujem narodeninové sviečky, no napriek tomu si prajem. Prajem si (presne v takom istom klišé duchu, v akom sa dejú veci okolo mňa), nech všetci cítime, že stačíme. Možno tento mesiac nepodám ten najlepší výkon a možno ani ten po ňom. Možno sa mi nepodarí schudnúť, naučiť sa po francúzsky, našporiť peniaze. Možno pri hádke vybuchnem viac, než je akceptovateľné. Možno mi veci z minulosti stále bránia žiť spokojne a šťastne. Možno je ten zákusok pre mňa drahý...

Dobro však existuje. V každom z nás. A to stačí, nie?

Skryť Zatvoriť reklamu