Běh rodným krajem Emila Zátopka
V sobotu 19. septembra 2026 sa toto pekné bežecké podujatie konalo už 24krát.
Začínalo to všetko sprievodným programom, za hlasných tónov miestnej dychovky. O 10tej hodine štartovali detské kategórie, hlavná kategória, ktorej trať merala 22,3km štartovala o 11tej hodine od sochy Emila Zátopka na námestí v Kopřivnici. Trasa viedla cez Kopřivnice, Štranberk, Ženklava, Veřovice, sedlo nad pramenem, Jičínky a Rožnov pod Radhoštěm.
S mojim vodičom Jožkom sme na podujatie dorazili niečo pred desiatou, pozdravili sa so známymi, aj novými priateľmi, urobili pár spomienkových záberov, samozrejme prebrali si štartové čísla, trochu sa rozbehali a pomaly sa zaradili do štartovného poľa.
Vyštartovali sme s ďalšími stovkami bežcov a rovnomerným tempom sme ukrajovali z plánovanej méty. Trasa viedla dedinkami a bola mierne zvlnená, čo sme v pohode zvládali. Jožko mi opisoval terén pod nohami a okolie, občas vytiahol niečo aj z histórie. Po prvej občerstvovačke, na ktorej sme doplnili pitný režim, sme sa pomaly blížili k polovici trasy. No 11ty kilometer sa začal dvíhať trochu viac. S nasledujúcimi kilometrami to už len stúpalo a voľky-nevoľky sme prešli až do chôdze. Týmto pomalším spôsobom sme sa dopracovali až k druhej občerstvovačke, ktorá bola na 15tom kilometri, no chvalabohu zároveň aj na najvyššom bode trasy. Tam sme sa vydýchali, doplnili tekutiny a pokračovali až extrémne klesajúcim povrchom do cieľa. Tento strmý terén klesal približne 3 km, potom sa sklon postupne zmierňoval. Počasie, aj teplota od začiatku podujatia bola priam ideálna, nefúkalo, občas blyslo slniečko, no úprimne poviem, ako ma vytrápilo stúpanie, tak som svaly poriadne zaťažil pri brzdení zo strmého kopca a mal som dosť. Približne na 19tom kilometri sme trochu odýchli a potom som sa už sústredil a húževnato sme vydržali bežať až do cieľa, ktorý bol v drevenom mestečku vo Valašskom múzeu v prírode v Rožnove pod Radhoštěm.
Najlepšie to zvládol Adam Szimaník a to s výkonom 1: 19:43sec.
Medzi ženami bola s výkonom 1: 28 43sec najrýchlejšia Laura Natálie Minářová.
Ja, zdravotne znevýhodnený, nevidiaci športovec Pavol Kéri s vodičom Jozefom Jalúvkom sme mali čas v cieli 2: 33: 27sec.
Srdečná gratulácia všetkým, od najmenších, až po tých najlepších, padali naozaj krásne výkony, no víťazom bol každý, kto zvládol túto bežeckú výzvu. Odmenení v hlavnej kategórii boli do piateho v poradí, medzi mužmi, aj medzi ženami. Ďalej vo vekových kategóriách, vo dvojiciach, tiež tímy, najrýchlejší Kopřivničan, tiež Kopřivničanka, ale aj najrýchlejší Rožnovčan/Rožnovčanka, najstarší účastník, ktorý mal úctyhodných 76 rokov, aj najstaršia účastníčka. Ako my s Jožkom, tak aj ďalší bežali za tímy. Tím Pohoda a známa Zuzanka v kategórií jednotlivcov vybehala krásne 2. miesto, ďalej v kategórií dvojíc vybehala maminka Katka s dcérou Adriánkou krásne 3. miesto. Ocenení sme boli aj my ako prvá dvojica zo zrakovo postihnutím. Dostali sme tašku plnú športových potrieb.
Veľké ďakujeme patrí mestu Kopřivnice a tiež Rožnovu, ako aj všetkým, ktorí sa na príprave tohto pekného podujatia podielali. Bolo to pekne a dobre zorganizované, od preberania štartových čísiel, občerstvovačiek na trati, super bola aj hasičská osviežovačka. V cieli krásna medaila pripomínajúca účasť na tomto už aj celkom „skúsenom ročníku“, predsa len 24tý ročník a 366 bežcov hovorí za všetko. V cieli dobre padlo chutné pivko a grilovaná kuracinka.
Tu ešte oficiálne vyjadrujem obrovskú vďaku Jožkovi za bezpečný doprovod do cieľa. Úprimne, aj keď boli úseky, kedy to šlo naozaj ťažko, tvoje povzbudivé slová a hecovanie ma vždy popohnalo a posunulo viac k cieľu. Tiež veľká vďaka všetkým, ktorí nás povzbudzovali, pokrikovali a hlavne verili, že to dáme.







