To, čo sa deje v posledných rokoch vo svete aj u nás doma na Slovensku, nemá obdobu. Predovšetkým ide o rozpínavosť a nenaplnené ambície imperiálneho Ruska, ktoré sa prejavujú vojenskou agresiou voči Ukrajine. Tento konflikt sa nás dotýka oveľa viac než iné vojny vo svete. Slovensko má vlastnú historickú skúsenosť z roku 1968, keď našu krajinu zo dňa na deň obsadili vojská Varšavskej zmluvy na čele s moskovskou generalitou. Kremeľ sa aj dnes vyhráža svojim bývalým satelitom, že ich opäť podriadi svojmu vplyvu a bude rozhodovať o tom, čo smú a nesmú robiť.
Okrem toho prebieha vojna na Blízkom východe, pred ktorou tiež nemôžeme zatvárať oči a tváriť sa, že sa nás netýka. Denne tu zomierajú civilisti vrátane detí. Málokto z nás si vie predstaviť hrôzy vojny – keď človek zabíja človeka, ponad hlavy lietajú guľky a rakety, niet čo jesť ani kde bývať, ostreľovanie ničí celé mestá a chýba zdravotná pomoc. Ľudia zomierajú pred vašimi očami a vy im nedokážete pomôcť.
Početné ozbrojené konflikty prebiehajú aj v Afrike, o ktorých sa k nám často ani nedostávajú informácie. Severná Kórea rozširuje svoj jadrový arzenál a vyhráža sa celému svetu. Čína masívne zbrojí a buduje silnú armádu. Nárokuje si cudzie územia a svoju vojenskú silu demonštruje najmä voči Taiwanu, ktorý považuje za svoju provinciu.
A čo doma? Od vypuknutia pandémie COVID-19 sa z mnohých ľudí stali samozvaní odborníci na farmáciu a po začiatku vojny na Ukrajine sa rýchlo premenili na „vojenských analytikov“. Neoverené informácie sa šíria sociálnymi sieťami rýchlosťou blesku a sú predkladané ako jediná pravda. Podľa týchto „expertov“ píšu mainstreamové médiá iba to, čo im nadiktuje George Soros alebo Európska únia.
Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej začal Robert Fico strácať podporu a vo voľbách ho porazil Igor Matovič. Ten zostavil vládnu koalíciu, no svoju pozíciu nezvládol a chaotickým riadením krajiny pripravil Ficovi cestu späť k moci.
Dnes je Fico už po štvrtý raz premiérom a podľa vlastných slov prišiel „urobiť poriadok“. Tvrdí, že bol v opozícii prenasledovaný a obviňovaný z vymyslených skutkov. Jeho najbližší spolupracovník, exminister vnútra Robert Kaliňák, dokonca tvrdí, že počas ich vlád neexistovala žiadna korupcia. Ako je potom možné, že bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik bol právoplatne odsúdený za korupciu, rovnako ako viacerí ďalší? Fico s Kaliňákom boli tiež obvinení, no generálny prokurátor Maroš Žilinka ich stíhanie zastavil cez kontroverzný paragraf 363 Trestného poriadku. Tým im odobral možnosť obhajovať sa pred nezávislým súdom a dokázať svoju nevinu. Tvrdia, že sú čistí „ako ľalie“.
Noví ministri Ficovej vlády začali personálne čistky ešte skôr, než si stihli poriadne sadnúť do kresiel. Tvrdia, že majú právo vybrať si vlastných spolupracovníkov, ktorým dôverujú. Premiér a jeho kabinet odmietajú komunikovať s nezávislými médiami, pretože podľa nich voči nim zaujímajú nepriateľský postoj. Zároveň sa usilujú oslabiť alebo zlikvidovať neziskové organizácie, ktoré poukazujú na korupciu a analyzujú politické rozhodnutia. Tvrdia, že takéto organizácie Slovensko nepotrebuje – veď nemocnice, školy, šport či pomoc hendikepovaným vraj dokáže zabezpečiť samotný štát.
A tak tu máme „silný štát“, ktorý nám podľa Fica zabezpečí lepší život. Mám však skôr pocit, že mu nezáleží na prosperite Slovenska ani na odbornej kvalite jeho ministrov. Zdá sa, že mu ide len o to, aby už nikdy nikto nemohol obviniť jeho a jeho ľudí. Bodaj by som sa mýlil.
