V marci 1942, zavládol na Patrónke v Bratislave nefalšovaný strach a beznádej. Nešlo o žiadnu náhodu ani vojnovú nehodu, ale o dokonale organizovaný štátny zločin. Z koncentračného strediska, zriadeného v priestoroch bývalej muničnej továrne, sa v ten podvečer vydal na cestu prvý transport 703 židovských žien a dievčat smerujúci do nacistického pekla – do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim).
Tento deň, ktorý si každoročne pripomíname ako memento, by nemal byť len suchou historickou spomienkou. Je to výkričník, ktorý zaznieva aj v našej súčasnosti.
Cesta dobytčákmi
Mladé, práceschopné ženy a dievčatá, vo veku od 15 do 30 rokov, boli zhromažďované na Patrónke už od 23. marca. Predvolania im doručovali gardistickí a policajní kuriéri. Úrady ich klamali: vraveli, že idú pracovať do slovenských tovární. Aká zúfalá irónia!
Na Patrónke strávili niekoľko dní v podmienkach, ktoré boli úmyselne navrhnuté na dehumanizáciu – spali na slame na betónovej dlážke, bez základnej hygieny, vystavené šikane a okrádaniu zo strany dozorcov.
V osudný podvečer kráčali peši, zoradené v päťstupoch, pod dozorom Hlinkovej gardy na železničnú stanicu v Lamači. Tam ich natlačili do preplnených a zaplombovaných dobytčích vagónov. Vlak sa pohol smerom na smrť. Bol to len druhý transport Židov zo Slovenska (po Poprade) a zďaleka nie posledný. Z Patrónky bolo celkovo deportovaných takmer 8000 ľudí.
Nebezpečné ozveny prítomnosti
Prečo si túto konkrétnu udalosť pripomínať s takou naliehavosťou dnes, v 21. storočí? Pretože hlasy, ktoré túto tragédiu popierajú, zľahčujú alebo ju pripisujú "židovskému sprisahaniu", sú v našej spoločnosti opäť nebezpečne silné.
Napriek nevyvrátiteľným historickým dôkazom, svedectvám preživších a kompletným archívom, existujú politické strany, hnutia a jednotlivci z krajne pravicového a extrémistického spektra, ktorí s cynickou ľahkosťou relativizujú alebo priamo popierajú holokaust. Trestný zákon Slovenskej republiky považuje popieranie a schvaľovanie holokaustu a zločinov politických režimov za trestný čin, no to nebráni rôznym dezinterpretáciám a hrubému zľahčovaniu v online priestore a dokonca aj vo verejnom diskurze.
V tom spočíva skutočné nebezpečenstvo: Tieto ideológie nepopierajú minulosť len kvôli histórii. Robia to preto, aby očistili vtedajší fašistický režim a otvorili dvere pre opakovanie rovnakých chýb.
Memento, ktorému nerozumieme
Holokaust nezačal plynovými komorami; začal nenávisťou, stereotypmi, zákonmi, ktoré odopierali ľudskú dôstojnosť, a morálnou ľahostajnosťou väčšiny. Dnešná nenávisť, xenofóbia a antisemitizmus v podobe útokov na menšiny, šírenia konšpirácií a obdivu k totalitným symbolom sú len inak sfarbenou, ale rovnako toxickou verziou toho istého jedu.
Ľudstvo má tragickú tendenciu notoricky opakovať chyby, na ktoré zabúda alebo ich ignoruje. Ak nebudeme neustále pripomínať a brániť historickú pravdu – svedectvá obetí z Patrónky, Popradu, Novák, Serede a Žiliny – ak budeme tolerovať politikov, ktorí si berú na ústa ich vrahov, riskujeme, že sa kruh uzavrie.
Spomienka na 27. marec 1942 nie je len spomienkou na 703 žien a dievčat. Je to akt aktívnej obrany demokracie a ľudskosti. Je to povinnosť prežiť ako spoločnosť, ktorá sa dokázala poučiť. Inak by sa tragický pochod z Patrónky do Lamača, a následne do Osvienčimu, stal len predohrou k nejakému budúcemu, rovnako temnému aktu. A za to by už niesla zodpovednosť naša generácia.
