Je piatok poobede a práve pristávam na medzinárodnom termináli bangkokského letiska. Už prvé kroky mimo lietadla, v spojnici, čo vedie do letištnej haly, ma nenechávajú na pochybách aká klíma vládne vonku. Potrebujem ísť na WC, ale len čo nejaké nájdem, rýchlo od toho upúšťam naivne dúfajúc, že tie ďalšie budú v lepšom stave. Po vybavení náležitých formalít sadám do taxíka plná očakávaní, čo prinesú najbližšie tri mesiace v tomto neuveriteľnom meste.
Po rušnom víkende strávenom v príjemnom ubytovacom zariadení univerzity (a ako neskôr zistím, v neoceniteľnej spoločnosti iných Európanov) odchádzam so svojím zamestnávateľom na miesto môjho pôsobenia na druhý koniec mesta. Tu budem bývať a pracovať. Po ceste v aute k môjmu bydlisku tajím dych a za každým rohom si tajne želám, aby sa môj „apartmán“ nenachádzal práve tu; všade naokolo sú špinavé dvojpodlažné betónové domy, ktoré nevyzerajú na to, že za ich stenami sa skrýva slušná izba a niečo, čo voláme kúpelňou. Na moje štastie, zastavujeme pred apartmánovým domom ako vystrihnutým z nejakého architektonického magazínu. Aj moja izba je vcelku slušná, i ked zvonku to vyzeralo lepšie. To ale netuším, že i napriek tomu, že budem bývať na piatom poschodí, budem sa o svoju - podľa miestnych, luxusnú - izbu deliť s rojom mravcov, niekoľkými jaštericami a asi tak štvorcentimetrovými švábmi, ktoré našťasie zazriem, iba keď si ich mŕtve telá mravci vynesú von, aby si na nich pochutnali.
Veľká časť obyvateľov Bangkoku býva aj pracuje na tej istej ulici – soi . Jedni tu majú obchodík, iní pohostinstvo. Čo denne potrebujete, to tu dostanete kúpiť a nemusíte opustiť okolie svojho domu celé mesiace. Ľudia sa tu navzájom poznajú a celkom ľahko by ste si mohli myslieť, že sa nachádzate v jednej z malých dediniek, keby ste nevedeli, že tam za rohom je štvorprúdová cesta lemovaná úradmi, obchodmi a inými komerčnými či obytnými budovami, po ktorej sa mestskými autobusmi dostanete kamkoľvek.
A tak sa i ja nachádzam na svojej „soi“. Cesta do práce obnáša niekoľko minút chôdze a prechod ponad smradľavú čiernu riečku po nie práve stabilnej a pevnej lávke zbitej z niekoľko prehnitých lát. Ako jediná beloška v okolí si rýchlo získavam pozornosť miestnych a zrazu mám kopec „známych“. No samota, ktorú tu zažívam, je neznesiteľná; som jediná, kto hovorí anglicky. Tí, čo sa mi prihovoria, si chcú väčšinou precvičiť tých pár naučených anglických fráz a na plnohodnotný rozhovor, ktorý by mi spríjemnil a vyplnil aspoň zopár minút dňa musím zabudnúť. Ešteže sa všetci Európania cítime rovnako osamelo a každý piatok večer si dáme „spicha“ na niektorej z bangkokských staníc a vyrazíme spoznávať túto „odlišnú“ krajinu. (O niektorých potulkách napíšem možno nabudúce.)
No počas týždňa na mojej soi to nemám ľahké. Problém nastáva hneď v prvý večer keď sa odvážne vyberiem na svoju soi kúpiť si večeru nechaná napospas všetkým tým vôňam a pestrofarebným jedlám, ktoré som v živote nevidela. Ale keďže sa chcem v každom prípade vyhnúť všelijakým pečeným chrobákom a vareným žalúdkom, v ten večer to vzdávam (niečo ako McDonald´s sa nachádza iba na turisticky navštevovaných miestach, ako neskôr zistím, najbližší je asi hodinu cesty autobusom) a na druhý deň, pri prvej príležitosti zastavujem v práci kolegyňu, ktorá ovláda zopár anglických slov a píšem si... Píšem si názvy jedál v thajčine, aby som nemusela ísť spať hladná aj nasledujúcu noc.
Moju izolovanosť na tejto jednej ulici prvé týždne zhoršuje systém dopravy. Pre bežného turistu je taxík najjednoduchší (a takmer jediný) spôsob ako sa prepravovať po Bangkoku. Na naše pomery nie je veľmi drahý a i keď nehovoríte thajsky, taxikári rozumejú názvom najvyhľadávanejších turistických atrakcií a hotelov a väčšinou vás dopravia tam, kam chcete. No ak nie ste na dovolenke, stále používanie taxíkov by vás v konečnom dôsledku vyšlo draho, najmä ak sa snažíte vyjsť z thajského platu, ako som sa o to pokúšala ja. A tak po tom, čo som minula svoj mesačný plat hneďv prvý týždeň, rozhodla som sa zoznámiť s miestnou „MHD“.
Bangkok napriek svojej veľkosti nemá metro. Na relatívne krátkom úseku v porovnaní s veľkosťou mesta je tu vybudovaná akási nadzemná obdoba metra – skytrain, ktorý sa vo výške piateho poschodia kľukatí ponad cesty, pomedzi domy a mrakodrapy. Ak ste videli sci-fi film Blade Runner, viete si to predstaviť. Ja však musím vyskúšať mestské autobusy, mysliac si, že to nemôže byť nič zložité a nové - veď som už predtým hravo zvládla aj iné, dovtedy mne neznáme veľkomestá ako Paríž či New York - a mýlim sa. Tu neexistuje cestovný poriadok alebo nejaký systém, na aký sme zvyknutí v západnom svete. Jediné, čoho sa dá ako-tak chytiť – okrem miestneho známeho, ktorého prehovorím, aby šiel so mnou - sú čísla autobusov. Ak si však za číslom nevšimnem malé thajské písmenko, odvezie ma na úplne iný koniec mesta, ako to isté číslo autobusu včera. Navyše, spodná úroveň mesta je taká homogénna a rovnaká, že ťažko nachádzam nejaké referenčné body, ktoré by mi napovedali, kde sa presne nachádzam, a nebodaj kedy a kde mám vystúpiť. Často sa nastupuje a vystupuje za jazdy a ak mám smolu, budem celú hodinu vysieť na jednej ruke z preplneného autobusu, ktorý sa šesťdesiatkou rúti ulicami.
No skúsenosťou a vytrvalosťou pokračovať v spoznávaní tajov miestnej dopravy metódou „pokus-omyl“ sa môj pocit nesamostatnosti postupne eliminuje a po dvoch mesiacoch som schopná sama stráviť dve-tri hodinky v miestnych autobusoch na ceste do centra alebo do kina. Neskôr som dokonca ochotná stráviť zopár hodín cestou k najbližšiemu obchodnému centru, kde na mňa na chvíľku dýchne náš – „západný“ svet a kde si ako bývalá veľká odporkyňa McDonaldov a im podobných vždy objednávam Big Mac a výborne som si na ňom pochutím... Po troch mesiacoch jedenia tej vychýrenej thajskej kuchyne aj na raňajky - ryže a ostrého, koreneného mäsa - je zrazu americký fast-food tá „lepšia“ voľba.
Intenzita mestskej premávky je neuveriteľná; autá (i autobusy) niekedy postupujú celé hodiny po jednom centimetri, i keď je bežne päť-šesť pruhov v jednom smere. No stačí iba zopár minút v takejto premávke v autobuse s otvorenými oknami, aby mi začalo byť príšerne nevoľno z výfukových plynov. Občas je dym taký hustý, že nevidím viac ako na pár metrov dopredu. A tak mi je ľahostajné, ako vyzerám s rúškou na tvári. Jediný spôsob, ako byť v takejto premávke trochu rýchlejší, je kúpiť si motorku. Thajskí vodiči na nej dokážu divy. V neuveriteľnej rýchlosti dokážu kľučkovať medzi autami, často i s celou početnou rodinou vzadu na sedadle, pričom ženy sedia vždy bokom. Tiež nie je vôbec zriedkavé, že v takejto hustej premávke na štvorprúdovke stretnem slona nesúceho náklad, v noci i s odrazkami na chvoste.
Príjemnejšou alternatívou je využitie lodnej dopravy. Dá sa tak vyhnúť výfukovým plynom a dopravným zápcham a vzhľadom na celkovú jednoduchosť takejto MHD – buď idem po prúde alebo proti prúdu – sa ľahko zorientujem a dokonca tu stretnem západných turistov, čo mi prípadne otvorí možnosť s niekým prehovoriť zopár slov. Škoda, že rieka „nevedie“ všade.
A aj keď život v Thajsku nie je drahý a aj Thajčan s thajským platom pekne vyžije, belosi to majú zložitejšie. Ako „farang“ skrátka vždy zaplatím niekoľkonásobok ceny tovaru či služby, ktorú zaplatí domáci. Nepomôže ani to, že im vysvetlím, že nie som turista a pracujem tu za thajský plat, či sa začnem zjednávať po thajsky. A tak sa z pracovného pobytu stáva jedna dlhá a drahá dovolenka a jeden z najťažších no najpamätnejších zážitkov môjho života.
A keď sa konečne po pobyte v tomto meste nakoniec ocitnem doma - a taktiež i moji Európski „spolubojovníci“– je úplne jedno, či hovorím o kamarátovi z dedinky v Nórsku alebo z Viedne či Londýna – prvé, čo ma (nás všetkých) zarazí, je to neuveriteľné božské ticho a pokoj, prázdne ulice a čistota. A výrazne chladnejšie nie je iba počasie; je nám ľúto, že sa už na nás nik neusmeje keď kráčame ulicou a nikoho už nezaujíma, kam ideme, alebo kto sme.
