Totiž, veľká časť mojich známych, vrátane mňa, po ukočení, alebo v období končenia vysokoškolských štúdií a zhodou okolností i vačšiny vysokoškolských vzťahov začala žiť ten bláznivý „single life“ spojený so snahou nájsť „toho/tú pravého/pravú“.
Po pár známostiach a aspoň jednom „serióznom“ dlhodobom vzťahu sme stopercentne všetci vedeli, ako ten pravý/tá pravá ma vyzerať. Už sme neboli naivky, boli sme zrelí mladí ľudia a sami seba sme radili medzi tú inteligentnejšiu časť populácie. Vedeli sme, že nikto nie je dokonalý a kompromisom a akému- takému prispôsobovaniu sa v šťastnom partnerskom živote nevyhneme.Ako väčšinou finančne nezávislí sebestační mladí jedinci sme nepotrebovali vytvárať rodiny kvôli ekonomickým výhodám a značné sebavedomie a úspechy v pracovnom živote nám dovoľovali hravo zvládať narážky starších rodinných príslušníkov na náš narastajúci vek a tomu nezodpovedajúcu absenciu životného partnera. A aj keď sme navokon vyzerali, že si toto obdobie značne užívame, celé naše vnútro by sa dalo skoncentrovať do jedinej snahy nájsť toho/tú pravého/pravú. Toto snaženie bolo umocnené existenciou aspoň jedného exempláru šťastnej mladej rodinky spomedzi našich dlhodobých kamarátov. A u žien občas i tikajúcimi biologickými hodinami.
Pravý či pravá museli byť aspoň priemerne vyzerajúci jedinci s nadpriemernou mzdou a schopnosťou postarať sa aspoň spolovice o potencionálnu budúcu rodinu. Nefačiar/ka so športovou aktivitou na programe aspoň dvakrát do týždňa a záľubami podobnými tým našim. Alkohol, prípadne iné ľahké drogy povolené cez víkedndy na spoločných akciách. No a keďže takýchto jedincov sa v našom okolí v tých časoch vyskytovalo dostatok, zaručeným rozpoznávacím znamením toho pravého/pravej bola „iskra“.
A tak sme to skúšali. Jeden s druhým, druhý s tretím, aj prvý s tretím a napokon aj so štrvtým. Presne ako Matkin. Niektotrí cítili iskru hneď, iní po mesiaci, niektorí vôbec. No takmer vždy tá iskra nakoniec pohasla. Oprašovali sa staré lásky a vzťahy s bývalkami, aby nakoniec zanechali po sebe ešte väčšiu škodu. A tak po zopár popáleniach a zlomenom srdci či naštrbenom egu sa snaha pocítiť iskru zmenila na snahu iskru vyvolať u vybraného jedinca a udržať ju horieť naveky (alebo aspoň do svadby). A tak tí istí ľudia čítali tie isté rady v časopisoch, knihách a Matkinovej psychoporadni a hrali podľa pravidiel hru „Kto z koho“. Hlavným cieľom bolo „namotať“ ale zostať „nenamotaný“. Alebo aspoň tak pôsobiť. Nikdy nepovedať „ľúbim ťa“ ako prvý/á, nemilovať sa spolu príliš skoro, či príliš neskoro, byť naďalej absolútne samostatný no zároveň v správnej miere naznačiť že toho druhého až tak úplne „na háku“ nemáme. Niet sa čo čudovať, že v takomto umelo vytvorenom prostredí žiaden poriadny vzťah nevzišiel, a keď aj občas vzišiel, dlho neprežil.
Kamarátka, a nebola jediná, do toho po čase tak spadla, že radšej udržiavala paralelne aspoň tri vzťahy aby ani v jednom nebola na dotyčného úplne namotaná a dokázala si udržať aký taký odstup. Vždy keď chcela jednému z nich povedať že ho ľúbi radšej pozvala na rande toho druhého. A keď sa jeden z tých vzťahov nakoniec aj tak rozpadol, aspoň to veľmi nebolelo, veď ešte mala nejaké v zálohe.
Ďalší môj známy hľadá iskru a tú pravú dodnes. Raz za čas mi poplače na ramene, že mu to zasa nevyšlo a jeden by si myslel aký citlivý muž to je. Opak je však pravdou – v snahe nájsť tú pravú už zlomil desiatky žien a to i napriek tomu (alebo práve tomu), že uňho iskry lietajú zo všetkých strán a niektoré i vydržia hodne dlho. On sa totiž veľmi ľahko zamiluje ale nikoho okrem seba ľúbiť nevie. Nádejné adeptky na dlhodobú partnerku po čase totiž vždy podľa jeho kritérií stúpili vedľa - vyslovili „ľúbim Ťa„ ako prvé, alebo ho nevyslovili vôbec, navrhli sex príliš skoro, alebo sa nemali veľmi k veci apod. Veď to poznáte.
A ako sa to nakoniec podarilo mne? S mojím terajším manželom sme to roztočili hneď v prvú noc a po týždni sme len-tak „nezáväzne“ vyberali mená detí a rozmýšľali kde by sme chceli spolu bývať. Niečo, čomu sa treba za každú cenu podľa všetkých tých príručiek a psychoporadní vyhnúť. V každom prípade sme iba robili to, čo sme cítili. A je celkom možné že mal na ten happy-end vplyv aj fakt, že Stu si ten Polnočný denník nemal skrátka ako prečítať.
