Blúdiaci holand-etvan

z hlavy útržky nemčiny zo školských čias. Ale najúspešnejšie dorozumievanie bolo - prikyvovať na oboch stranách. Ako taký psík s hlavou na strunke, aké boli v móde v 70-tych rokoch za zadným oknom auta. Keď nadišiel deň D, vlastne keď sme šli do Holandska tak deň H, alebo radšej deň NL, nastúpili sme do komfortného autobusu a dlhá cesta mohla začať. Len tak mimochodom, ani sme netušili, že ten autobus nemal medzinárodnú STK, takže sme „pálili“ aj diaľnicou celkom ekonomicky, tak 80-90-tkou, no všetko zlé je na niečo dobré, takže sme mohli výdatnejšie obdivovať okolie cestných ťahov, pozorovať rýchlovlaky, ako sa preháňali okolo cesty, hmýrenie lietadiel vo vzduchu pri Franfurkte. Cieľom našej cesty bolo sídlo neďaleko Arnhaimu. Nebudem popisovať naše zaujímavé pracovné rokovania, ale to, ako sme spoznávali ľudí, zvyklosti alebo zaujímavosti. Začnem ale poporiadku, takže príchodom, kde by asi nebolo možné, aby sme nezatúžili večer po spláchnutí prachu ciest. No a čím iným, ak nie dobrým pivom. Lenže hop – z vreckového bolo treba aj domov čo to priniesť a v sídle bol barík, kde trojdecové pivko stálo 2 Eurá. Nuž vybrali sme sa teda - skupinka odvážlivcov na spoznávanie večerných zákutí. Prvé spoznanie bolo, že sme boli jediní chodci široko – ďaleko. Okolo nás jazdili autá a akurát tak bicyklisti, dokonca mladý párik – asi na rande, sa držal za ruky jazdiac každý na svojom bicykli. Za to sme si pochvaľovali, že chodníky boli oddelené od cesty, úplne bezpečné...no pre nás zase tak úplne nie, lebo to boli cyklistické chodníky. Po hodine chôdze, keď sme nenašli ani jeden veterný mlyn, ani jednu reštauráciu, bufet alebo niečo, čo by to pripomínalo, sme natrafili na vysvietenú benzínovú pumpu. Srdcia nám poskočili, ako Janíčkovi a Marienke, keď zbadali v hustom lese svetielko. Veď u nás na pumpách človek dostane čo si zažiada, má čím zahasiť smäd. Vošli sme dnu, samozrejme neprozreteľne, všetci naraz. Obsluhujúci v pozadí za hrubým sklom hneď siahal po telefóne. Tešili sme sa však nadarmo, v krajine, ktorá je známa svojim tolerantným prístupom k mnohým otázkam, nemajú na pumpe pivo, teda aspoň na tejto nemali. Po tom zistení sme vyšli a o pár sekúnd na to sme videli ako k čerpadlám prifrčali dve autá a vystúpili z nich vyholení chlapi... Nuž iný kraj, iná kultúra. Cesta späť bola zaujímavá, obdivovali sme veľké nízke okná domov – výklady do bytov, hocikde opretý bicykel, pretože sa tam nekradne, úžasných kvetinových záhonov okolo domov. Dovliekli sme sa znovu do miesta ubytovania, celkom sme prešli určite niečo vyše 10 kilometrov, otvorili dvere a... naši spolubývajúci, ktorí sa nedali navnadiť na nočnú prechádzku, sedeli v hale, vyťahovali plechovkové slovenské pivo, samozrejme, že bolo predtým dobre skryté v útrobách autobusu a keďže jeden z partie sa stal pár dní predtým šťastným otcom, nezaobišlo sa to bez zanôtenia niekoľkých slovenských pesničiek a musím uznať, že mužské hlasy nespievali falošne. Netrvalo však dlho a vyrobili sme takmer medzinárodný škandál, lebo hoci sme boli ubytovaní na samote, holandskí priatelia nás prišli upozorniť, že je už polnoc a ako budeme na druhý deň pracovať, keď ešte nespíme. Rešpektovali sme ich odporučenie, aj keď v podobnom duchu sa konala predpoludňajšia dvojhodinová prednáška o tom, že hoci sme Slovania, teda máme inú mentalitu, mali by sme sa prispôsobiť pracovným zvyklostiam domácich partnerov. (Na tomto mieste musím skonštatovať, že pri opačnom pracovnom stretnutí sa holandskí partneri našim zvyklostiam neprispôsobili a disciplinovane opustili našu spoločnosť po krátkej, vzájomnej, asi pracovnej porade o 23 hodine). Pre poriadok uvediem, že hoci opisujem „večierok“, nebola to typická alkoholická oslava ale striedme posedenie, len ten spev tam asi nemal byť. Zvyšné dni prebehli v plnom pracovnom nasadení k spokojnosti oboch strán. Dokonca sme mali možnosť vyskúšať si holandské približovadlá – bicykle, ktoré majú veľmi ďaleko od u nás bežne používaných. Ale keď vezmem v úvahu, že najvyšší kopec tam meria niečo cez 300 metrov, tak ani nie je potrebné mať x prevodov. Radšej som pozoroval stravovacie návyky, životný štýl. Domáci ráno vybehli v džogingových súpravách a po absolvovaní niekoľkých kilometrov sme sa stretli pri raňajkách. Silné raňajky, z nich ma zaujala misa jogurtu, misa uvarených sliviek so škoricou a rôzne rybie špeciality, matjesy a pod. Pracovať sa začínalo o 9 hodine. Obedy na rozdiel od našich zvyklostí boli skôr studené misy, zeleninové šaláty a hlavný denný chod bola silná večera s predjedlami po skončení zamestnania, teda niekedy o 20 hodine. Aká by to bola návšteva Holandska, ak by sme sa nešli pozrieť do Amsterdamu. Domáci sprievodcovia nás previedli najvykričanejšími časťami – kde vo výkladoch postávali sporo odené dievčatá (no nič moc, u nás postávajú pri ceste E I/50), pri množstve koffeshopow a radách závislákov, ktorí čakali na prídel svojej dávky. Videli sme miesta, ktoré lemovali hŕby odpadkov, ale aj miesta lesku a slávy veľkomesta. Amsterdam na mňa urobil naozaj dojem. Nie pre spomínané „atrakcie“ ale napríklad pre návštevu arény Ajaxu Amsterdam, ktorá pojme 60000 ľudí (ani všetci obyvatelia nášho okresu by arénu nezaplnili), alebo pre nočnú plavbu amsterdamskými kanálmi a mnoho iných úžasných miest, ktoré na mňa dýchli. Holanďania sa veľmi líšia od nás, vedia čo chcú, sú ctižiadostiví, možno až príliš vážni. Samozrejme, že všetci nie sú rovnakí, ale takíto boli tí, s ktorými som sa stretol. Ale nepočul som ich nariekať, nepočul som ich plačkať a videl som, koľko úsilia museli venovať tomu, aby dosiahli svoj cieľ a napríklad vytlačili more a mohli osídliť krajinu. Český názov Nizozemsko, to úplne vystihuje, pri potulkách sme sa aj my pohybovali po miestach, ktoré boli pod úrovňou hladiny mora. Je to národ, ktorý si zasluhuje obdiv, krajina a ľudia, ktorí na mňa zapôsobili a ktorých chcem hlbšie spoznať.