To ako na ľudí vplývajú tieto dve slová, vám ukážem v jednej mojej spomienke.
Sedela som v kuchyni a sledovala som babku a môjho malého bratranca Filipka. Filip ležal vedľa nej, maličký a chudý, hladkal babkinu vráskavú tvár, keď povedal :´Babička, ja ťa ľúbim.´
´Ja viem Filipko, môj zlatý.´povedala nežne a snažila sa ho uspať.
´Babička, ale ty ma neľúbiš!´
´To nie je pravda milačik, ja ťa veľmi ľúbim.´
´Áno? Ľúbiš ma? Lebo ja teba veľmi.´
´Filipko ako veľmi ľúbiš babičku?´spýtala som sa. On rozprestrel tenké rúčky najviac, ako vládal a vravel:´Takto veeeľmi ju ľúbim.´položil ruky opäť na posteľ a pokojne ležal. Usmieval sa a aj babka sa na neho vďačne usmievala. Boli takí krásny, takí šťastní. Vnúča a babička. Tá láska by sa v izbe dala aj krájať, toľko jej tam bolo. Pomaly obaja zaspávali a ja som sa zatiaľ na nich blažene pozerala. Bol to krásny pocit vedieť, že láska ešte nezanikla. Tá úprimná, nekonečná, bez hraníc.
Možno sa pýtate, prečo je vo svete tak veľa hnevu a nešťastia. Ja si myslím, že tu je málo lásky a porozumenia. Je ťažké ukázať svoju tvár bez tých masiek, ktoré nás majú chrániť pred vplyvom ostatných, ktoré im majú zabrániť vidieť to, čo je v nás pravé, skutočné. Keby sme si namiesto toho urážania pomáhali, možno aj náš kúsok sveta by vyzeral inak.
Nikdy nezabúdajte ukazovať svojím najbližším vašu lásku, aby vedeli, že vám na nich záleží, že sú neodmysliteľnou súčasťou vášho života. Nebojte sa toho, čo cítite, predsa jedine láska nás posúva dopredu a dáva veciam iní, krajší zmysel. Čo vy viete? Možno tými dvoma slovami zmeníte niekomu život.
