Keď som mala desať rokov, dostala som svojho prvého plyšového medvedíka, o ktorého som sa starala ako o dieťa. Odvtedy mi pribudli daľší piati do rodinky. Všetci sedeli hore na skrini a strážili ma. Neuvedomila som si, že mi poslúžia aj na niečo iné ako pousmiatie sa, akí sú rozkošní.
Sedela som na posteli a čítala knihu, keď som začula, že k nám prichádzajú susedia na opekačku. Spoznala som ich podľa smiechu ich malého syna Adamka, ktorý je mojím anjelským kamarátom. Mal to byť len príjemne strávený večer, ale ten večer mi dal viac, než som očakávala.
Rodičia a susedia začali debatovať a my dvaja, teda ja a Adamko, sme išli do domu pohľadať nejaké maškrty. Mali sme čas, tak sme zašli aj do mojej izby, kde si ako prvé všimol mojich macíkov.
"Prečo tu len tak sedia?" spýtal sa ma. "Lebo tam je ich miesto, Adamko, vieš?"
"Ale prečo len tak sedia? Prečo neležia na tvojej postieľke?" " Ale načo by tam boli?"
"Keď si tu sama v izbe a nemáš koho ľúbiť, tak ľúb svojich macíkov." Nespúšťal zo mňa oči a tváril sa akoby to bola samozrejmosť. Veľmi ma to príjemne šokovalo, akú veľkú má pravdu.
Večer, keď som už bola sama a ležala som v posteli, preniesla som celú rodinku medvedíkov ku mne na posteľ. Bolo mi jedno, že to bude trochu nepohodlé, všetkých som ich pekne zakryla, pobozkala na dobrú noc a naozaj som sa cítila oveľa lepšie.
Taká maličkosť a hneď sa človek cíti šťastným. Jeden múdry človek raz povedal :"Ľudia chcú veľa vecí, ale k šťastiu im stačí málo." V ten večer som to pochopila. Pochopila som to vďaka môjmu trojročnému susedovi, ktorý síce nevie ani písať, ale to najhlavnejšie už vie. Dôležité je cítiť, že nás zázrak hreje pri srdci.
