Keď som bola ešte maličká, predstavovala som si, že ujo Šťastie vyzerá ako záhradný trpaslík. Smiešne, ale v tých rokoch to bola pre mňa vážna vec. Tá predstava sa mi veľmi páčila, a preto som sa s ním začala rozprávať. Boli to veľmi dôverné rozhovory, ale vždy odišiel, keď som sa ráno zobudila. Ujo Šťastie bol vždy taký šťastný a aj ja som sa cítila rovnako. Vedela som, že sa mám na všetkých usmievať a nebyť zlá a splní sa mi to, po čom túžim.
Tie roky už prešli a ja som na uja Šťastie takmer zabudla. Pripomenul mi ho jeden mladý pár. Sadli si predo mňa v autobuse a o niečom debatovali. Najprv som ich nepočula, ale keď autobus zastal, bolo ich zreteľne počuť. Muž sa usmial na svoju priateľku a povedal :"Našiel som šťastie!" Dievča sa mu pozrelo do očí a vážne sa spýtala :"Áno? Akú ma adresu?" "Vieš čo? Zatelefonujem mu a vybavím mu s tebou stretnutie."Obaja sa začali smiať a ja som sa usmievala tiež, i keď len tak do okna.
Spomenula som si na môjho uja Šťastie. Som si teraz vedomá toho, že bol len v mojej fantázií, ale viem, že šťastie existuje. Nehovorím o tom pominuteľnom šťastí, ktoré trvá deň alebo týždeň a potom sme opäť v depresii či v obyčajnom kolobehu dňa. Je to niečo viac. Akýsi pocit pri srdci, že to čo máme je nezameniteľné, čo by sme nechceli v živote stratiť, čo nás napĺňa spokojnosťou a radosťou zo života. Neviem, čo to je, pretože každý považuje za šťastie niečo iné, ale viem, že síce mi jeho adresu nezistíme, ono si nás nájde.
