Krátky príbeh o tom, ako to skončí, keď sú ženy neupravené a keď to musia muži preglgnúť (alebo len otvoria ústa:0))
Utekali sme ostošesť na obed- času bolo málo, nervy mimo prevádzky, a predsa sme mali v zadku vrtuľu. Smiali sme sa, hnevali a zavše kecali, koľko času ešte zostáva. Do jedálne sme prišli ako dve ´divé Báry´- neupravené s rozviatymi vlasmi alá nepodarená chemická reakcia. Sadli sme si ku kamošom, ktorí sa na nás dívali ani by nás uzreli prvý krát.
´Stalo sa niečo?´ spýtala sa Kaja. Keď som sa na ňu otočila, vybuchla som smiechom. Vyzerala ako poplašená sliepočka, ktorá zistila, že jej domov obývajú mimozemšťania. Aj ona sa začala smiať. Na mne. Nechcela som sa vidieť. Ja s mojou hrivou kučeravých vlasov som bola nepriehľadnuteľná aj za nevybuchujúceho stavu, ale teraz? Chalani sa nezmohli na slovo. Pozerali na nás ako z inej planéty, s pootvorenými ústami a v nemom úžase.
A čo som tým chcela povedať? Síce sme my ženy niekedy neupravené, nedokonalé, nezapadajúce do toho sveta plného modelov a ideálov krásy, predsa ten šarm v nás zostane, nech ´aj traktory padajú´. No a vy chlapi! Naďalej majte otvorené ústa, naširoko vypúlené oči a ten chvíľkový priblblý výraz tváre. Však my vieme, že sme úžasné!
