Mount of the Holy Cross (Hora Svätého kríža) sa nachádza v pohorí Sawatch (Sawatch Range), ktoré je súčasťou Skalnatých hôr (Rocky Mountains). Napriek úctyhodnej výške 4 269 metrov patrí medzi nižšie coloradské štrnásťtisícovky (tzv. fourteeners). Výstup na jej vrchol nie je technicky náročný, no je veľmi vyčerpávajúci. Hora leží v odľahlej časti pohoria a okolité vrchy ju z väčšiny strán zakrývajú, takže sa nedá pohodlne a ľahko fotiť. Prístup navyše komplikuje sezónna uzávera cesty k turistickému chodníku od polovice novembra do polovice júna.
Napriek tomu túra každoročne priťahuje množstvo turistov, najmä začiatkom leta. Na východnej strane hory sa vtedy objavuje pozoruhodný prírodný úkaz. Sneh sa postupne roztopí na skalnatých svahoch, no v dvoch hlbokých, navzájom sa pretínajúcich žľaboch zostáva zachovaný podstatne dlhšie a vytvorí charakteristický snehový kríž, podľa ktorého hora získala svoje meno.
Tento úkaz natoľko fascinoval prvých európskych osadníkov, že začali organizovať bohoslužby v náprotivnom širokom sedle s výhľadom na snehový kríž. Vedeli by ste si predstaviť šlapať v nedeľu do kostola 21 kilometrov do nadmorskej výšky viac ako 4 000 metrov?
Neskôr sa toto miesto stalo cieľom pravidelných pútí a v roku 1933 tu vybudovali turistickú útulňu, ktorá je dnes zapísaná v zozname národných kultúrnych pamiatok a dodnes slúži turistom.
To, že nešlo len o obyčajný lokálny úkaz, potvrdzuje aj skutočnosť, že známy americký romantický básnik Henry Wadsworth Longfellow, ktorý žil na východnom pobreží USA vzdialenom 3 000 kilometrov od hory, napísal v roku 1879 v básni venovanej smrti svojej manželky tieto verše:
There is a mountain in the distant West
That, sun-defying, in its deep ravines
Displays a cross of snow upon its side.
Voľne preložené :
Na ďalekom západe sa týči hora,
ktorá v hlbokých žľaboch, vzdorujúc slnku,
ukazuje na svojom svahu kríž zo snehu.
Tí najoddanejší veriaci prišli s odvážnym nápadom, ktorý je dnes len ťažko predstaviteľný. Keďže sa sneh vytvárajúci tvar kríža na východnej strane hory pomerne rýchlo topil, rozhodli sa pomocou dynamitu prehĺbiť žľaby, v ktorých sa sneh držal. Ich cieľom bolo zachovať charakteristický kríž viditeľný čo najdlhšie, ideálne až do leta. Uskutočniť tento plán nebolo v tom čase zvlášť náročné, keďže v okolí prebiehala rozsiahla banská činnosť a výbušniny boli relatívne ľahko dostupné.
Ich zásah mal však neželané následky. Umelo rozšírené a prehĺbené žľaby výrazne zmenili prirodzený vzhľad horskej steny a snehový kríž už nikdy nenadobudol podobu, akú zachytávajú historické fotografie. Paradoxne tak snaha zachovať tento prírodný symbol prispela k jeho trvalému poškodeniu.
K hore neoddeliteľne patria aj ďalšie pozoruhodnosti. V kotli, hlboko pod vrcholom sa nachádza horské jazero Bowl of Tears (Miska sĺz). Okolo neho sa dvíha hrebeň Halo Ridge (Svätožiara), ktorý spája vrchol hory s historickou turistickou útulňou. Odtiaľ hrebeň pokračuje na Notch Mountain (Hora so zárezom), vrchol ľahko rozpoznateľný podľa výrazného zárezu v jeho skalnom hrebeni.
Výstup na vrchol vedie cez neslávne známe sedlo Half Moon Pass. Po približne hodine stúpania chodník najskôr mierne a neskôr strmo klesá k potoku East Cross Creek, pričom turista stratí takmer všetku dovtedy ťažko vybojovanú nadmorskú výšku a následný výstup musí začať takmer odznova.
Všetky tieto prírodné pozoruhodnosti spolu s bohatou históriou hory ma nesmierne priťahovali, no veľmi nestále počasie v tejto časti Colorada a prístupové obmedzenia mi doteraz nedovolili vrchol zdolať.
Výlet sa mi konečne podarilo naplánovať na polovicu septembra. K začiatku turistického chodníka som dorazil za svitania. Na parkovisku už stálo niekoľko áut, a tak som dúfal, že sa budem môcť k niekomu pridať. Všetky vozidlá však boli prázdne, čo naznačovalo, že ich majitelia už vyrazili smerom k vrcholu. Na túru som sa teda vydal sám.
Chodník ma viedol cez svieži, tichý ihličnatý les. Ihneď som si všimol, že všetky stromy boli zdravé a zelené, čo, žiaľ, nie je v mnohých častiach Colorada samozrejmosťou. Medzi smrekmi sa občas objavili osiky, ktoré žiarili nádhernými zlatými farbami, zatiaľ čo dočervena sfarbené čučoriedkové kríky vytvárali kontrastný koberec.
Chodník síce nebol značený, no bol dobre udržiavaný a jasne viditeľný, takže sa mi po ňom kráčalo veľmi pohodlne. Asi po hodine svižného stúpania som sa dostal k hranici lesa. Cez trhajúce sa oblaky som začal rozoznávať okolité hory. Onedlho som vystúpil do obávaného sedla Half Moon Pass, odkiaľ chodník klesal pomedzi morény a pomaly sa stáčal do údolia potoka East Cross Creek. Ešte predtým sa mi ale medzi stromami a mrakmi po prvýkrát podarilo zazrieť charakteristickú siluetu vrcholu, cieľa mojej túry.
Keď som začul šum potoka East Cross Creek, prekvapilo ma, ako hlboko podo mnou sa nachádza. Ani vo sne by mi nenapadlo, že budem musieť zostúpiť až k nemu. O chvíľu sa však na chodníku objavili prvé serpentíny, ktoré ma viedli prudko dole do údolia. Po namáhavom klesaní som sa ocitol pri potoku. V jeho blízkosti sa nachádzali vyhradené miesta na stanovanie, no všetky boli prázdne.
Za potokom nasledovalo opätovné stúpanie. Spočiatku bolo mierne, no postupne sa menilo na strmý výstup lesom, ktorý pokračoval dovtedy, kým stromy opäť neustúpili skalám. Vysoká nadmorská výška, silný vietor a oblaky preháňajúce sa hrebeňom mi sťažovali dýchanie a neraz ma prinútili zamyslieť sa, či by nebolo lepšie otočiť sa späť.
Rozhodol som sa chvíľu si oddýchnuť. Usadil som sa do závetria a sledoval som meniacu sa horskú scenériu. Oproti mne sa z oblakov postupne vynoril Notch Mountain, ktorý som okamžite rozpoznal podľa výrazného zárezu v hrebeni. O niekoľko minút sa napravo odhalila aj Hora Svätého kríža a hlboko pod ňou sa medzi mrakmi objavila hladina jazera Bowl of Tears. Bol to fascinujúci a zároveň hrôzostrašný pohľad. O chvíľu oba vrcholy opäť zmizli v oblakoch.
Kým som oddychoval, začul som medzi skalami tiché pípanie. Pozorne som sledoval, odkiaľ prichádza, až kým som si medzi kameňmi všimol malé prepelice. Vďaka sfarbeniu peria dokonale splývali s okolím. Ich objavenie ma potešilo, pretože to boli prvé živé tvory, ktoré som v ten deň stretol.
Napriek neistote som sa rozhodol pokračovať vo výstupe. Stúpanie sa postupne zmiernilo a popri chodníku sa začali objavovať kamenné mohyly vyznačujúce trasu. Na začiatku leta niekto jednu z nich nasprejoval svetlozelenou farbou. Na Facebooku to vyvolalo vlnu rozhorčenia a kritiky. Aj ja som nechápal, komu niečo také napadlo. Teraz však, keď bol chodník miestami ponorený do hustých bielych oblakov, mi zelená farba zrazu dávala zmysel. Samozrejme, dobrovoľníci ju medzičasom promptne odstránili.
Na tomto úseku som stretol štyroch turistov vracajúcich sa z vrcholu. Potešilo ma, že som na hore nebol úplne sám. Zároveň mi však povedali, že za nimi už nikto ďalší nejde. Všimol som si tiež, že na západe sa začalo vyjasňovať a okolité vrcholy postupne vystupovali z oblakov.
Záverečné stúpanie si na viacerých miestach vyžadovalo jednoduché lezenie po skalách. K vrcholu viedlo niekoľko alternatívnych trás, no chodník bol dobre vyznačený, takže orientácia nepredstavovala problém. Postupoval som pomaly, jednak pre riedky vysokohorský vzduch, jednak pre narastajúcu únavu. Vrchol hory tvorí nezvyčajný mohutný skalný útvar, na ktorom je umiestnená vrcholová značka. Dosiahol som ju po šiestich hodinách stúpania, klesania a opätovného naberania výšky. S úľavou som zistil, že oblaky sa medzitým rozostúpili. Hneď som si všimol turistickú útulňu na opačnej strane kotla.
Po krátkom oddychu nastal čas na návrat. Nechcelo sa mi vracať rovnakou trasou, a tak som zvažoval hrebeňovku po Halo Ridge. Mal som naštudované videá aj blogy o tejto trase a hovoril som aj s niekoľkými skúsenými turistami. Všetci ma ubezpečovali, že je to hračka. Pri pohľade na členitosť terénu som však mal obavy. Vrchy a skalné útvary na trase úplne vyvrátili moju predstavu, že hrebeň dostal názov Svätožiara iba preto, aby tematicky ladil s názvom hory. Teraz som bol presvedčený, že ho pomenovali podľa ostrých skál, ktoré dramaticky lemovali kotol pod vrcholom.
Keďže sa však vyčasilo, rozhodol som sa to skúsiť. Spustil som sa pod vrchol a vyrazil smerom k prvej hore. Neuvedomil som si, že všetky vrcholy na hrebeni presahujú nadmorskú výšku 4 000 metrov a na každý z nich bude treba vystúpiť a následne z neho zostúpiť. Došlo mi to až vo chvíli, keď som sa ocitol pod prvým z nich. „Zdravý sedliacky rozum“ mi poradil, že by som ho mohol obísť po vrstevnici. Neváhal som a vydal som sa popod jeho svahy.
Začalo svietiť slnko a postup po skalách nebol náročný. Medzi balvanmi som narazil na jedinú kvitnúcu rastlinu, ktorú som počas celej trasy videl, malý turan (Erigeron simplex). Po hodine som sa dostal do sedla na druhej strane. Tešil som sa, ako dobre napredujem. Dobrá nálada ma však okamžite prešla, keď som sa zo sedla pozrel do doliny. Na jej dne sa rozprestieralo nádherné jazero. Nebola to však modrá Miska sĺz, ale omnoho väčšie zelené pleso.
Rýchlo som vytiahol mapu a zistil som, že ide o jazero Tuhare vo vedľajšej doline. Vďaka svojmu „zdravému sedliackemu rozumu“ som sa ocitol na nesprávnej strane hory. Neostávalo mi nič iné, než sa vrátiť a vystúpiť na vrchol, ktorému som sa snažil vyhnúť.
Keď som sa konečne dostal na jeho vrchol, uvedomil som si, že za túto chybu draho zaplatím. Na západnom horizonte sa totiž medzičasom nahromadili tmavé búrkové oblaky, ktoré sa rýchlo približovali mojím smerom. Snažil som sa preto pokračovať po hrebeni čo najrýchlejšie, no nebolo to jednoduché. Aj na zdanlivo rovných úsekoch medzi jednotlivými vrcholmi bol postup po skalnatom teréne pomalý a vyčerpávajúci. Každý krok si vyžadoval pozornosť a opatrnosť, takže napriek všetkej snahe som nedokázal výraznejšie zrýchliť. Zatiaľ čo som sa predieral cez nekonečné kamenné polia, obloha tmavla a s narastajúcimi obavami som sledoval, ako sa nepriaznivé počasie nezadržateľne blíži.
Kým som sa priblížil k druhému vrchu, obloha už bola zatiahnutá. Práve tam som na svoje veľké prekvapenie zbadal blížiacu sa postavu. Potešil som sa, že si navzájom poradíme, ako sa správať v rýchlo sa blížiacej búrke. Na moje prekvapenie mi však prichádzajúci turista na pozdrav iba nevrlo odvrkol, nezastavil sa a pokračoval svojou cestou.
Prekvapene som ho sledoval. Na chrbte mal veľký batoh a vyzeralo to, že ide stanovať. Nebolo mi však jasné, kde by si mohol rozložiť stan. Odkedy som skoro ráno opustil les, pohyboval som sa iba po skalnatom teréne. Okrem toho som si všimol, že mal na vrchu batoha pripevnený kovový hrnček na pitie. Napadlo mi, či vôbec existuje vhodnejší spôsob, ako na otvorenom hrebeni počas búrky privolať blesk.
Prekvapený týmto stretnutím som rýchlo pokračoval ďalej. Preliezol som cez druhý vrchol a začal sa ponáhľať dolu. Už začínalo poprchávať a spoza môjho chrbta sa ozývali prvé hromy. Nemal som už šancu dostať sa pred búrkou k útulni, od ktorej ma delil ešte jeden vrchol. Snažil som sa aspoň zostúpiť čo najnižšie a ukryť sa medzi skalnými zárezmi.
Zrazu sa strhla snehová metelica, ktorú vzápätí sprevádzalo ďalšie hromobitie. Búrku som prečkal v skalnom úkryte, z ktorého som pozoroval blesky križujúce tmavú oblohu. Po vyčasení som pokračoval v postupe po skalách. Trasa nebola aj naďalej značená, no v diaľke som už zazrel útulňu, nad ktorou sa objavila dúha. Po zdolaní posledného vrcholu som sa ocitol pred ňou. Celá hrebeňovka od vrcholu k útulni mi zabrala štyri hodiny.
Pri útulni sa opäť objavil chodník, po ktorom som sa s radosťou vydal späť. Predtým som si ešte vychutnal pohľad na Horu Svätého kríža. Práve za ňou zapadalo slnko, takže jej stena s charakteristickým krížom nebola dobre viditeľná. Jasne som však videl, že žľaby, ktoré kedysi vytvárali charakteristický snehový kríž, sa od čias historických fotografií výrazne zmenili a sneh sa v nich už nenachádzal. Musím však priznať, že ranný pohľad z tohto miesta musí byť skutočne pôsobivý.
Za útulňou chodník klesal späť k hranici lesa. Turisti tu vybudovali 32 serpentín, po ktorých sa veľmi príjemne zostupovalo. Neviem však, či je rovnako príjemný aj výstup. Zapadajúce slnko osvetľovalo vzdialené horské hrebene a vytváralo nádhernú scenériu.
Návrat lesom bol síce zdĺhavý, no rovnako príjemný. Po dvanástich hodinách a 45 000 krokoch som sa vyčerpaný opäť ocitol na parkovisku. Zastihol som tu niekoľko mladých turistov, ktorí si balili ruksaky a pripravovali sa na noc pod stanom. Predpoveď počasia bola priaznivá, no v týchto horách človek nikdy nevie, čo ho môže čakať.
Dúfam, že sa pri orientácii nebudú spoliehať na zdravý sedliacky rozum, ale predovšetkým na mapu. Mňa totiž zdravý sedliacky rozum zaviedol do nesprávnej doliny, takže pri ďalších výpravách stavím radšej na mapu.
