Open space s rozlohou dvesto metrov štvorcových a viac.Niekoľko stoviek ľudí napchatých v jednej miestnosti. Tá priehradka spočítačom, notesom a haraburdami je naším druhým domovom. Koho stretnem, ten sami sťažuje, že na neho kolega "kýcha". A keby len to. Sťažujem sa ajja.... kýchajú na mňa viacerí kolegovia, až som šťastná, že odtiaľ môžemvypadnúť do terénu. Studený vzduch ale môjmu chorľavému telu nepomáha. A anistres. A naháňačky. Napriek tomu nepoľavím a nevzdávam to. Nemôžem.
S miernou teplotou sa potkýnam do roboty, pretože nemá ktorobiť. Tak ako sa s červenými nosmi, kýchajúc a kašlúc (na všetko a všetkých)dennodenne poberajú do roboty všetci moji známi, lebo za péenku dostanúbiednych dvadsať percent denného priemeru. Týždeň maródky už celkom slušnenaruší výplatu. Ale to nie je jediný dôvod.
Polomŕtva Eva sedí za počítačom, šťastná, že dnes už ničnemusí natáčať. V tomto stave...
Prichádza šéf.
"Eva, tak čo, čo ste zistili. Koľko toho je? V akomregióne najviac?"
"... uh, ehm..." (Záchvat kašľa...)
"No? Čo ste zistili, rýchlo. Pôjde to akootvarák?"
"Uh... no asi áno..." (Smrk) "Celkom veľatoho je... veľa faktov..." (Kašeľ, oblievanie horúčavy)
"Dá sa to postaviť ako blá blá blá...."
Momentálne Eva stráca pozornosť a pointa uniká.
"Eva počujete ma?"
"Áno áno." (Okrem horúčavy prichádzajú aj mdloby)
"Takže urobíme to takto.... tádadádadá..... bláblá..."
"Áno áno..." (Zachrípnuto, ďalší masívny záchvatkašľa)
"Inak, včera aj dnes ste meškali do práce."
"Viem..." (Kýchnutie) "... prepáčte..."(Smrk) "... ale ja som.... trocha chorá..." (Svet sa rozplýva predočami, srdce sa rozbúcha...)
"No dobre, pohnite si, urobte to rýchlo. Blá bláblá...."
"....." (Namiesto súhlasného prikývnutiazachrochtanie)
"Rýchlo, švihnite si, aby sme to mali. A ozaj,odvyknite si od toho meškania. Na porady musí chodiť každý."
Eve sa zatočí hlava, padá zo stoličky dole a tvrdo dopadnena zem, kde sa začne zvíjať v epileptickom kŕči.
"Takže čakám na príspevok, jasné, držte sa..."Zamyslený šéf sa vzďaľuje.
Bum, bum, bum, koniec, papá. Pochovajte ma.
Šéf kričí: "Odpracte ju niekto a dokončite tú reportážza ňu!"
Udivuje ma skôr ľudská stránka veci. Si len číslo, makaj.Hapruje zdravie? Nečakaj prémie, iba ak znížené percentá. Neschopných a chorýchnik nechce. Zaočkuj sa proti chrípke a nevyhováraj sa. Si len môj podriadený aja nepotrebujem problémy, potrebujem, aby mi ľudia makali.
Takže každá, aj oprávnená péenka je zákonite sprevádzanáneustálymi otázkami, kedy prídeš, čo ti je, či sa fakt až tak zle cítiš a čo ťačaká, keď prídeš. A tí smoliari, ktorí tvoria teraz, v dobe digitalizácie užprevažnú väčšinu slovenskej populácie a môžu robiť cez internet a služobnýtelefón z domu, sa po prvom poklese horúčky dávajú do polohy sedmo s technikouv lone. Kapitalizmus je sviňa.
Asi by bolo fajn začať si trénovať ráznu výslovnosť slovíčka "NIE" a naučiť sa šetriť peniazmi. Lebo ani lieky, ktoré nás teraz zachraňujú od péenky, donekonečna zaberať nebudú.
