Od detstva milujem kone. Hlavne biele. Moja izba bola stále zaplnená ich obrázkami. Nespútanou rýchlosťou sa rútia nádhernou krajinou.
Netušila som ale, že Martinov kôň nie je ako z mojej izby. Prišla som na to včera.
Sneh tíško padal a my sme sa vybrali autom na nákup. Cestári si ešte nevšimli, že to biele čo padá už pár hodín je sneh. Autá na ceste sa pohybovali ako v spomalenom filme. Prepli na pianko. Ako sme tak postupovali cestou autá začali blikať.
Čože? Policajti merajú? Teraz? Koho? Nemerali.
Stáli pri prevrátenej Škode 105. Starenka na letných gumách zjavne dodýchala. O pár kilometrov ďalej jej sestra to definitíne vzdala tiež. Stihla ešte pobozkať svoju dcéru Fábiu na ľavé líce.
Už skoro tesne pred nákupným centrom ďalšia babička rovnomennej značky na staré kolená nacvičovala brušné tance vlniac sa po ceste ako had vo vedľajšom pruhu.
Zima v Martine sa začala. Martinovia - Martinčania sa na svojich koňoch vyrútili na samovražedný cval. Väčšina z nich ani neprezula svojich koňov do zimných gúm.
