Kanada – Maroko
Kanada mala po dosiahnutí historického úspechu len malé šance na postup, najmä keď proti nej stál favorit z Maroka. Doterajší herný prejav aj kvalita kádra síce hovorili jasne, tieto predpoklady však mohli byť utopené v javorovom sirupe. Maroko nastúpilo s novým stopérom, keď Riada nahradil Halhal, ten navyše videl veľmi rýchlo žltú kartu, a aby toho nebolo málo, ešte pred úvodnou občerstvovacou pauzou sa zranil kľúčový strelec Saibari.
Najväčšou marockou starosťou ale bol kanadský herný prejav. Kanada sa ani náhodou nestiahla, práveže svoj ofenzívny výkon ešte povýšila. Od začiatku vyrukovala s vysokým napádaním marockých hráčov už od rozohrávky, čo vyústilo do veľkých problémov afrického tímu vôbec opustiť vlastnú tretinu ihriska. Maroko malo veľký problém dostať sa na súperovu polovicu, o udržaní si lopty na tomto území už ani nehovoriac. Najväčší problém bol, aby sa jeho hráči v strede poľa dokázali otočiť smerom k súperovej bráne, pretože na to nemali žiadny priestor. To isté platí aj pri individuálnych akciách, kedy boli útočiaci hráči favorita veľmi dobre obkolesení už na vlastnej polovici. Všetky tieto faktory prinášali v prvom polčase neriešiteľnú hádanku pre favorizovaný celok. Po občerstvovacej prestávke sa síce Maroko dostalo k jednej strele, ale to bolo všetko. Problém Kanady bol v tom, že týmto herným prejavom síce súperovi znemožňovali futbal, ale nedostávali sa do šancí. Jednu obrovskú Oluwaseyi, po tom, čo prešiel cez Halhala, nepremenil. Po pravej ruke mal voľného Davida, ten mal pred sebou prázdnu bránu, ale nemal loptu.
Ako to už býva, takýto herný prejav sa nedá praktikovať celý zápas, pretože sily rýchlo ubúdajú. V druhom polčase sa Maroku dýchalo ľahšie, neboli pod takým veľkým tlakom na lopte a darilo sa im vychádzať do protiútokov. Čím menej času bolo, tým to bolo pre nich ľahšie. Z kraja druhého polčasu po jednom takomto výpade zbytočne fauloval v krídelnom priestore De Fougerolles. Mladý, stále iba 20-ročný hráč, zle vyhodnotil situáciu, ktorú Maroko dokonale využilo. Všetci Kanaďania boli vo vlastnej šestnástke, celá línia obrany na malom vápne, iba jeden hráč operoval na osi ihriska medzi penaltovým bodom a hornou hranicou pokutového územia. Práve toho si marocký hráč šikovným nábehom dokonale stiahol, čím otvoril celú os pre svojho spoluhráča na zakončenie, ktoré bolo gólové. Skvelá, nacvičená akcia. Ďalšie dva góly Maročanov už padli po rýchlych brejkoch, v ktorých hral hlavnú úlohu Brahim Díaz. Vysilený spoluorganizátor (avšak nie domáci, keďže už nehrali v Kanade) viditeľne nestíhal tieto útoky zastavovať.
Kanada si veľa výrazných šancí nevytvorila, za zmienku stojí priamy kop, ktorý bol tesne pred pokutovým územím. Situácia, ktorá sa výrazne podobala na Mendesov gól proti Uzbekistanu, keď na seba strhol pozornosť Cristiano Ronaldo. Opäť to bolo príliš blízko na to kopať loptu ponad múr, David si ale myslel opak a dopadlo to neslávne. Jonathan David napriek trom gólom na turnaji veľa nepredviedli. Všetky boli do siete zdecimovaného Kataru a v tomto, ale aj v úvodnom zápase s Bosnou a Hercegovinou podal veľmi slabý výkon. Hviezda Davies sa proti Maroku vôbec nedostal do hry, otázne je, či si proti JAR neobnovil zranenie, keďže vtedy sme ho na štvrťhodinu (dokonca za stavu s vidinou predĺženia) videli. Jesse Marsch sa po zápase trochu navážal do herného štýlu Maroka, ale nemôžem s ním súhlasiť. Toto nebolo slávy nehodné Maroko spred štyroch rokov, toto bolo Maroko nemohúce sa vymaniť z veľmi dobre pripravenej kanadskej taktiky. Prvý spoluorganizátor sa teda lúči, Kanada však predviedla veľmi dobré výkony, po ktorých môže v krajine hokeja pokojne odštartovať futbalový boom.
Zápas to bol veľmi nervózny, najmä v prvom polčase padlo 6 žltých kariet. Prekvapil rozhodca Michael Oliver – pri stretoch hráčov v Premier League väčšinou stojí 5 – 8 metrov od hlúčika strkajúcich sa hráčov a len pozoruje, komu dá kartu, tu sa miestami vrhal medzi rozvášnených protihráčov a oddeľoval ich od seba.
Paraguaj – Francúzsko
Paraguaj síce vyradil Nemecko, ale Francúzsko je súper z ešte vyššej kategórie. Napriek tomu vyrukovali so štýlom, ktorý bol takmer úspešný. Paraguajský trash futbal je pojem, ktorý si dajte do slovníkov. To, čo predvádzali, totiž nebola len úporná defenzíva, ale zároveň aj absolútna futbalová či dokonca až osobná dekadencia. Pokiaľ by to ostalo len v rámci nezáujmu o útočný futbal, bránenie s drvivou väčšinou hráčov, zdvojovanie súpera, všetko by bolo v poriadku. Juhoameričania ale prekročili aj isté hranice. Po každom súboji Francúzov dohrali, strkali ich, kopali, a síce sa s nimi Francúzi občas dostali do slovnej výmeny, väčšinou udržali nervy na uzde a nenechali sa zbytočne vylúčiť, aj keď Dembélé k tomu v jeden moment smeroval.
Už v zápase s Tureckom čo-to zo svojej Pandorinej skrinky ukázali, ale odpornosť paraguajského výkonu predčila aj lakte, podkopnutia či smiešne histriónstvo Argentíny zo zápasu s Rakúskom. Toto bolo maximálne nehodné nielen Majstrovstiev sveta, ale aj medzinárodného futbalu ako takého a pripomenulo mi to rozprávania z prvých Majstrovstiev sveta 1930 či z európskych Mundialov odohrávajúcich sa pod mrakom fašizmu v rokoch 1934 a 1938. Sebaklam, v ktorom Juhoameričania uviazli, a vyjadrenia Almiróna po zápase, že im ešte bolo ublížené, sú extrémne smiešne. A najhoršie na tom všetkom je, že uzbecký rozhodca Tantashev toto odpudivé správanie ani raz nepotrestal žltou kartou.
Od tohto zápasu sa pýtalo, aby Francúzi prišli s niečím prekvapivým, to ale nie je štýl Didiera Deschampa. Vynechať zo zostavy Barcolu, Mbappého posunúť na kraj a v strede skúsiť vysokého Matetu či Thurama, šestnástku súpera zasypať centrami z rôznych pozícií a vhodne tieto pozície dopĺňať z nábehových pozícií podobne vysokým Rabiotom, pretože ak mali Nemci nejakú šancu, tak prišla práve po centroch. Francúzi však hrajú stále tak isto a stále tak isto aj striedajú. V prvom polčase by za toto nič nedali, aj tak v ňom boli veľmi málo nebezpeční a naozaj to vyzeralo, že ani oni nenájdu recept na túto hradbu futbalovej antipatie.
Zmenu prinieslo až striedanie Douého za nevýrazného Barcolu. Dva prieniky nového hráča ponúkli recept, pričom ten druhý na popud videa priniesol aj penaltu. Tú Mbappé premenil a potom to už bolo aj s francúzskymi útočnými snahami menej ambiciózne. Svojim fanúšikom však trochu brnkali na nervy nedôslednosťou v defenzíve. Opäť sa „ukázal“ aj Upamecano, ale našťastie Paraguaju ponúkli iba náznaky a nie skutočnú šancu. Juhoamerický anachronický prežitok futbalového praveku by nemal mať miesto vo svetovom futbale, a preto je dobre, že Francúzsko postúpilo, aj keď sa prvýkrát na turnaji skutočne zapotilo.
