Španielsko – Kapverdy
Doposiaľ najglorióznejšie či najväčšie prekvapenie turnaja? Zrejme áno, ale ak niekto čakal kanonádu na štýl Nemcov, tak tento scenár nebol podľa mňa nikdy reálny. Španieli v príprave remizovali s Irakom, pričom Kapverdy sú tím, ktorý ma na Africkom pohári národov 2023 uchvátil. Ten tím bol veľmi futbalový, ovládol svoju skupinu pred Egyptom a Ghanou, nakoniec skončil piaty a so súčasnou nomináciou sa zhoduje v 16 menách. Odvtedy som ich síce nevidel a na posledný AFCON, ktorý sa hral v okolí Vianoc v Maroku, vôbec nepostúpili – dokonca skončili poslední vo svojej kvalifikačnej skupine. Kvalifikáciu na tento svetový šampionát ale znova ovládli. Práve tieto dve kvalifikácie sa prekrývali, keď tá na mundial započala už v novembri 2023 a trvala do júna 2024, aby sa na jeseň 2024 mohla odohrať kvalifikácia na africký šampionát a od jari 2025 potom pokračovali boje o ten svetový.
Hráči Kapverd si očividne vybrali svoju horšiu chvíľu ešte v roku 2024, pretože v roku 2025 neprehrali súťažný zápas a darilo sa im aj v príprave – jediná prehra od roku 2024 prišla v marcovom prípravnom stretnutí s Čile. Kapverdy tak znovu predvádzajú svoje najlepšie výkony a zápas majstrovstiev sveta proti aktuálnym majstrom Európy, Španielom, bol nielen odmenou po tvrdej práci, ale zároveň aj motiváciou k tomu, aby v nich pokračovali. A to sa, po pravde, aj podarilo. Afričania síce veľa ofenzívneho umenia nepredviedli, v takomto type zápasu ani nemohli, zato však predviedli veľmi dobrý defenzívny výkon, mali dobrý pohyb a európskym šampiónom až toľko nedovolili. Keď si Španieli predsa len niečo vytvorili, vystavil im stopku brankár Vozinha. Štyridsaťročný bývalý brankár Trenčína si okrem titulu muža zápasu prišiel aj na výraznú zmenu počtu sledovateľov na sociálnych sieťach, kedy mu ich počet počas zápasu stúpol z 50 000 až za hranicu dvoch miliónov. Druhý ex-Trenčan Pires ostal celý zápas na lavičke. Kapverďanom sa tak otvorila možnosť postupu, hlavne som ale zvedavý, či ich ofenzívne schopnosti ostali také, ako si pamätám.
Afričania si za celý zápas pripísali iba jeden faul oproti desiatim španielskym, a napríklad aj takí Nemci v zápase s Curaçaom ich mali 18. Rešpekt.
Španielska nominácia bola jednou z tých, okolo ktorých sa pred turnajom vynorilo niekoľko kontroverzií. Rozruch spôsobila najmä absencia hráčov Realu Madrid, čo je pre neformu a rozklad kabíny Bieleho baletu relatívne pochopiteľné, avšak objavili sa aj správy, že hráči Los Merengues chýbajú v nominácii kvôli sezónnym sporom s barcelonským Yamalom počas vzájomných zápasov. Škoda, že v hluku týchto debát zanikla nenominácia Nica Gonzáleza, ktorý najmä na jeseň oplýval svetovou formou. Tá mu síce na jar – po zranení – upadla, ale aj tak sa nedá povedať, že by bol v tejto sezóne horší ako Rodri, a profiluje sa ako jeho dokonalý nástupca.
Samotný výkon Španielov potom otvára a otvoril ďalšie debaty. Výkon La Furie Roja bol jalový. Problémom bolo aj to, že nemali žiadny plán B a celý čas sa snažili hrať to isté, aj keď bez úspechu. Úspech na EURE bol postavený na smrtiacich krídlach – Yamal a Nico Williams – ale do tohto zápasu neboli ani jeden uspôsobení hrať, aj keď sa doňho napokon obaja dostali. Yamal mal ešte doliečovať zranenia a Williamsa okrem zranenia momentálne limituje aj forma. V základe tak nastúpili Ferran Torres a Gavi, pričom ani jeden z nich nie je ostré krídlo a ani jeden z nich nefungoval. Torres hrával v sezóne ako stredný útočník, tu hral zpravy, kde bol neviditeľný, a keď sa už po doplnení osi ihriska dostal do šance, tak ju spálil – túto nálepku už zo seba zrejme nezmyje. Možno by pri súčasných možnostiach kádra nebolo na škodu zobrať Cucurellu a Marcosa Llorenteho ako plnohodnotných krídelníkov – aj tak obaja strávili väčšinu času v tomto priestore a Cucurella bol ich najnebezpečnejší hráč, kedy jeho ofenzívny vklad vytváral šance pre spoluhráčov. Nemuseli by sa tak zbytočne vysiľovať návratmi do obrany po stratách lopty a obaja sú na krajných obrancov prerobení práve z ofenzívnejších pozícií. Potom by sa možno do nominácie, aspoň vo forme náhradníkov, dostali aj hráči Realu Madrid, ale to je už iný príbeh.
Ďalším dôležitým faktorom posledných španielskych rokov bol hrotový útočník Morata – nech si každý hovorí čo chce, Morata dal za posledných 5 rokov za repre asi 20 gólov a bol dôležitý aj v medzihre. Teraz na tejto pozícii nastúpil Oyarzabal, ktorý tu posledný rok doručuje veľmi spoľahlivé výkony, ale do tohto typu zápasu sa vôbec nehodil a vytvoril rekord, keď sa 30 minút nedotkol lopty. Odohral celý zápas, pritom Iglesias, ktorý by mohol ponúknuť iné možnosti (najmä preto, že je vyšší), bol na lavičke. Španieli by sa možno mali zamyslieť nad tým, že budú do reprezentácie pravidelne volať útočníka Porta Samuho Omorodiona a vytvoriť si svojho vlastného Lukakua. Reprezentácia Španielska by si tak mohla pridať úplne novú dimenziu do svojho portfólia, ale o to zrejme tréner de la Fuente nemá záujem. Pre Španielov ale tento výsledok nemusí nič znamenať. V roku 2010 tiež nevstúpili do turnaja najlepšie a všetci vieme, ako to dopadlo.
Belgicko – Egypt
Keď postúpilo Belgicko na mundial do Brazílie (2014), všetci od nich čakali, že v budúcnosti opanujú svetový futbal. Síce trónili na čele rebríčka FIFA, ale dokázali získať iba jeden bronz z majstrovstiev sveta. Toto zámorské dobrodružstvo bude zrejme „posledným tancom“ pre troch belgických pamätníkov turnaja spred dvanástich rokov. De Bruyne, Lukaku, Courtois a k nim môžeme zarátať aj 34-ročného Meuniera (ten v Brazílii síce nebol, ale už patril k širšiemu kádru reprezentácie), zažívajú zrejme svoj posledný svetový šampionát, aj keď niektorí ešte potiahnu dva roky do EURA.
Belgická „zlatá generácia“ bola okrem iného známa aj pretlakom kvalitných stopérov, ale v súčasnosti je tento post ich slabinou. Nielen z Premier League, ale aj z reprezentácie za posledné roky vypadol Faes, a stopérska dvojica, s ktorou sa začínala kvalifikácia a zrejme bola projektovaná ako základný kameň na najbližšie roky, Debast – Theate, je na tom tak, že Debast je po dlhodobom zranení znovu mimo hry a Theate od jari vypadával z reprezentačného základu, až sa napokon trvalo usadil na lavičke náhradníkov. Šampionátový stred obrany teda zatiaľ patrí 33-ročnému Mechelemu a o desať rokov mladšiemu Ngoyovi. Ten v reprezentácii ešte len začína a proti Egyptu si pripísal hneď dve zaváhania. Raz poslal naslepo malú domov, čím ponúkol loptu súperovi (našťastie pre Belgicko to bolo z veľkého uhla), a raz mu ušiel Marmoush – a ten má, opäť našťastie pre Belgičanov, väčšie meno ako futbalové schopnosti. Zo stopérskej dvojice tak lepší dojem zanechal Mechele, na konci zápasu aj dvakrát zahrozil pred egyptskou bránou.
Problémy Belgicka ale boli rozložené rovnomerne na všetky časti ihriska (snáď s výnimkou brankára). Stred zálohy Onana – Tielemans poznáme ako dominantné duo z Aston Villy, ale v tejto sezóne už na nich bola cítiť veľká porcia odohraných minút a kedysi vysokokvalitné výkony striedali so slabšími. Onanu navyše trápila séria zranení. Onana bol taktiež v príprave skúšaný v obrane, konkrétne v strede trojčlennej obrany, v strede zálohy tak hral Raskin, ktorý túto pozíciu úplne nezvládal, a tak Rudi Garcia pre zápas s egyptskými faraónmi zvolil osvedčené srdce zálohy. Viac možností podobnej kvality tam aj tak nemá.
Podhrotová línia Belgicka by mala byť jeho najväčšou zbraňou. Trojica hráčov ostrieľaná Premier League už nespočetnekrát ukázala svoje schopnosti, ale Egypt ju veľmi umne eliminoval. Najlepší driblér na svete Jérémy Doku sa na svojom ľavom krídle nevedel dostať do situácií, v ktorých je najsilnejší. Egypt veľmi dobre prehusťoval obranné priestory, v línii mal veľmi často až šesť hráčov, ktorých dopĺňali ďalší v druhom rade pred nimi. Doku si skúšal vymeniť miesto či presunúť sa na os ihriska (podobne ako v príprave), ale nič z toho nebolo úspešné. Trossard na druhej strane už tiež nie je ten hráč schopný rozhodovať zápasy, ale odkedy je v Arsenale, je to skôr poctivý robotník, čo Belgicku vôbec nevyhovuje. Nedarilo sa ani de Bruynemu, ktorého si natesno preberali brániaci hráči – tiež mu nesedí, keď nemá na hrote klasického útočníka, ktorému by mohol posielať dokonalé prihrávky. De Ketelaere je z klubu zvyknutejší na podhrotovejšiu pozíciu, aj keď za národný tím tu hráva poslednú dobu často. Lukaku ešte nie je v kondícii, aby odohral celý zápas, ale jeho príchod mal veľkú váhu, kedy sa hneď po pár sekundách vrútil do 16 súperov, zobral so sebou aj obrancov a tí si v snahe zabrániť mu skórovať strelili vlastný gól. Jeho alebo náhradu zaňho Belgicko potrebuje, ale na tomto turnaji už nič lepšie nezoženie.
Egypt umne bránil a z poctivého defenzívneho formátu dokázal vychádzať do protiútokov a aj skórovať tvrdou strelou spoza šestnástky. Ale nedá sa povedať, že Egypt súpera vyškolil z efektivity. Na strely vyhrali Belgičania len o jeden pokus 15 vs. 14 a v presnosti to bolo vyrovnané (3:3). Aj keď ju Belgičania štatisticky prehrali (až na gól), tak druhá polka zápasu od nich vyzerala lepšie, strata bodu ale vôbec nie je dobrý vstup.
Saudská Arábia – Uruguaj
Saudská Arábia je poslednú dobu taký nevýrazný ázijský tím. Väčšinou postúpia na šampionát (6 účastí z posledných 8 turnajov), postúpiť zo skupiny ale dokázali iba pri svojej premiére, čo bolo zhodou okolností tiež v USA v roku 1994. Pamätné je najmä ich minulé víťazstvo nad Argentínou, ale aj v Rusku dokázali zdolať Egypt. Teraz, vďaka bodu z prvého zápasu, ešte stále môžu snívať svoj postupový sen. Káder je zložený z hráčov domácej ligy s výnimkou jediného legionára, Abdulhamida z Lens. Väčšinou je ich taktika postavená na hlbokom defenzívnom bloku, z ktorého občas vyrážajú do protiútokov, a inak tomu nebolo ani teraz. Nutné povedať, že v prvom polčase sa im to proti rozháraným Uruguajcom darilo, ofenzívne sa ukázali len pri sérii rohových kopov z konca prvého polčasu, vtedy dokázali aj zahroziť a skórovať. V druhom polčase už len urputne bránili útoky súpera a ich jediný ofenzívny vklad bola jedna neškodná strela alebo pokus o ňu. Brankár Al-Owais si síce pripísal sedem zákrokov, čím sa dostal do čela tejto štatistiky, ale inkasovaný gól ide na jeho vrub, keď vyrazil Viñasovu hlavičku, ktorá išla naňho a dala sa chytiť, a následne si nezakryl bližšiu tyčku, kade prenikla Araújova dorážka. (Jedná sa o ofenzívneho hráča Maximiliana Araúja zo Sportingu Lisabon, nie o barcelonského obrancu, ktorý je síce na šampionáte, ale v tomto zápase absentoval pre zranenie.) V tomto si brankári nemusia nič závidieť (o tom nižšie).
Uruguaj vedie futbalový šialenec a fanatik Marcelo Bielsa, tréner, ktorý je známy svojou láskou k futbalu a pekným herným štýlom. Viac o ňom TU. Pred šampionátom ale jeho zverenci neodohrali žiadny prípravný zápas (naposledy v marci), preto nečudo, že tomuto tvrdeniu nezodpovedal herný výkon z prvého polčasu. Uruguaj sa očividne hľadal a Bielsa netrafil ani zostavu či rozostavenie. Do brány Uruguaja sa vrátil, po tom čo pred štyrmi rokmi chytal Rochet, Fernando Muslera, dnes už 40-ročný brankár, účastník piatich svetových šampionátov a posledný hrajúci pamätník víťazstva na Copa América 2011. Chybe sa ale nevyhol ani on, a to podobnej ako Al-Owais – tiež neudržal pokus, ktorý mal mať, a z dorážky padol gól.
Do druhého polčasu Bielsa urobil zmeny. Valverdemu trochu upravil pozíciu, z ihriska sa porúčali obranca Viña a Darwin Núñez, a ich náhradníci Sanabria a najmä Canobbio hru oživili. Uruguaj zvýšil početnosť centrov do šestnástky aj striel spoza nej, Saudov prikoval na svoje pokutové územie. Za druhý polčas si pripísal 22 striel, čo je najväčšia polčasová nádielka za posledných 50 rokov. Gól však dali len po spomínanej chybe. V druhom polčase to bol Uruguaj, aký si Bielsa a aj mnohí iní predstavujú. Herne bavil a ukázal silu. Pre trénera bude najdôležitejšie pripraviť svoj tím tak, aby v ďalšom zápase už úvodný polčas neprespal a nestratil tak drahocenný čas aj body.
Irán – Nový Zéland
Nikto od tohto zápasu veľa nečakal, ale bol to možno najlepší zápas turnaja. Hra sa jednostaj prelievala z jednej strany na druhú, tímy si veľmi pravidelne vymieňali dirigentskú paličku. Videli sme veľa zakončení (17:14), Iránci boli o čosi futbalovejší, ale Novozélanďania zas majú Chrisa Wooda, a to je nielen najlepší strelec a najčastejší reprezentant svojej krajiny, ale aj hráč, ktorý strelil v Premier League už 92 gólov. Je otázne, nakoľko Iráncom uškodilo to, že sa kvôli politickej situácii nemôžu dlhodobu zdržiavať v USA a do aj z dejiska zápasu sa musia prepravovať práve v deň zápasu. Rozhodne to nie je komfortné a ani celkom fér. Ázijský celok, okrem pasáží, kedy mal prevahu, išiel aj do niekoľkých rýchlych protiútokov či prečíslení, ale vinou nepresnej predfinálnej či finálnej fázy ich nedokázal využiť.
Nový Zéland najviac ťažil z práce svojej najväčšej hviezdy. Jeho zbieranie lôpt bolo ukážkové. Gólovo sa nepresadil, ale tentoraz sa zahral na asistenta, keď v oboch prípadoch prihrával dvojgólovému Justovi. Títo dvaja a Singh tvoria veľmi silné novozélandské trio, zodpovedné za väčšinu útočných akcií. Komu naopak zápas veľmi nevyšiel, bol pravý obranca Payne. Mrzieť môže aj chyba skúseného Boxalla, keď sa pri druhom góle odpútal od útočníka, ktorého mal brániť.
Fakt zábavný zápas, kto nevidel, určite by si mal pustiť záznam.
