Austrália – Egypt
Možno to vyznie zvláštne, ale Austrália si tento turnaj prehrala tým, že chcela hrať futbal. Keď sa obzrieme za jej účinkovaním, tak suverénne najlepší výkon podali protinožci hneď na úvod proti Turecku. Z pevného hlbokého bloku vyrážali do protiútokov, ktoré boli gólové. Neviem, koľko zápasov sa dá fyzicky vydržať takýto štýl hry, ale ak sa pozrieme na ich druhý zápas proti USA, už hrali vyššie a to sa im neoplatilo, pričom domáci majú silné najmä prvé polčasy. V tom už mala prevahu Austrália, tú mala aj proti Paraguaju a s Egyptom hrala absolútne otvorene. Akurát je problém to, že Austrália nemá schopnosti hrať proti sformovanému súperovi. Irankunda či Volpato sú šikovní hráči a môžu z nich byť ďalších 10 rokov opory reprezentácie, ale momentálne nedokážu byť rozdieloví, ak hrajú do plných. A o tom bola veľká časť austrálskych útokov. Možno aj preto od prvého zápasu nevyhrali. Vlastne strelili už len jeden gól, teraz proti Egyptu, po štandardke, a aj ten bol vlastne vlastný. Nezískavali ani rohové kopy (iba 4), ktoré by im mohli pomôcť.
O Egypte sa dá k tomuto zápasu povedať v podstate to isté, tiež sa k veľa šanciam nedostali. Celkovo sa jednalo o zápas dvoch vyrovnaných súperov. Výraznejší rozdiel mali urobiť známe mená na strane afrického mužstva, ale o Marmoushovi sme si už cez zápas povedali – opäť zahodil veľkú šancu a do inej sa nedostal, a Salaha bolo tiež cítiť podstatne menej ako v zápase s Iránom. Vtedy striedal už v úvode druhého polčasu kvôli zraneniu, tak možno nebol 100 % v poriadku, ale zápas odohral celý. Počas sezóny však nedokladuje známky svojej svetovosti a proti Austrálii nebol až taký dôležitý ako v zápase predtým. Egypťania, podobne ako ich súper (alebo skôr naopak, keďže Egypt viedol), skórovali hlavou, keď využili zmätok po zrazenej štandardnej situácii a pri následnom centri Ashoura nikto nebránil. Boli to práve zakončenia hlavou po centrovaných loptách, z ktorých boli najnebezpečnejší, a to je proti vysokej obrannej línii Austrálie slušný paradox.
Socceroos mohli byť radi, že neinkasovali na konci riadneho hracieho času a nezopakovali si tak moment z ich prvého postupu zo skupiny, keď v roku 2006 v osemfinále podľahli Talianom až po vymyslenej penalte z 95. minúty. Na penaltový rozstrel poslal tréner Popovic do brány veterána Ryana. Podobný postup sa mu už v minulosti vyplatil, teraz však vyšiel nazmar. Inak je zarážajúce sledovať trend, kedy do penaltových rozstrelov chodí čoraz viac stredných obrancov v skorších momentoch, a aj keď sa zatiaľ dosť často mýlia, sú to jediní hráči z tímu schopní prebrať zodpovednosť pod takým tlakom. Ofenzívni hráči by sa mali všeobecne trochu vzchopiť. Austrálsky postup do vyraďovacích bojov zatiaľ vždy znamenal veľmi tesný súboj a v oboch predchádzajúcich prípadoch skončili na štíte neskorších majstrov sveta – takže by sa rodila egyptská senzácia?
Argentína – Kapverdy
Mal to byť najjasnejší zápas prvého vyraďovacieho kola a nakoniec to bola jedna z jeho najväčších drám. Kapverdy boli úvodnú štvrťhodinu podstatne aktívnejšie, ale len po finálnu tretinu ihriska, kde boli ich hráči spacifikovaní. Následne už prebrala iniciatívu Argentína, ale prvá zaujímavá vec, ktorá sa udiala, prišla až tesne pred polhodinou hry, kedy otvorila skóre. Následne ale predvádzala to, čo do tohto momentu a vlastne počas celého turnaja – nezaujatý, nudný, pomalý futbal. Síce im to zatiaľ stačilo, ale toto sú Majstrovstvá sveta a je hanba, ak sa jeden z najväčších favoritov prezentuje takouto hrou. Akoby sa celý tím inšpiroval Messim.
On si to síce môže dovoliť, pretože aj tak dokáže rozhodovať zápasy, na druhú stranu by to aj tak nemal robiť, lebo tým dáva hrozivý príklad pre všetkých malých futbalistov, ktorí k nemu vzhliadajú. A nie, toto naozaj nie je o veku, stačí sa pozrieť na Luku Modrića. Každopádne takýto pohybový prejav nemôže mať celé mužstvo. Konečne za to boli potrestaní, aj keď v konečnom dôsledku to bol len varovný prst. Ak to nezmenia, skutočný trest snáď ešte príde.
Argentína bola naozaj bez nápadu a všetci sa spoliehali na to, čo vymyslí ich najväčšia hviezda. Ostatní akoby úplne stratili svoj lesk. Lautaro Martínez či Julián Álvarez ani náznakom nepôsobia ako členovia širšej špičky svetových útočníkov. A pokiaľ v zápasoch dostáva priestor niekto ako Nico González, kým Emiliano Buendía sedí doma, alebo Nico Paz, ktorý je v dôležitých momentoch iba na lavici náhradníkov, možno si iba povzdychnúť, že Messiho v prvom zápase zachránila jeho povesť a neuvidel priamu červenú kartu. Argentína by mala jeden a pol zápasu na to, aby zmiernila túto nezdravú mieru závislosti a po jeho návrate predvádzala viac než prístup, ktorý miestami pôsobí, že sú tam za trest.
Messi nakoniec uzavrel zápas s bilanciou 1+1. Strelil úvodný gól – to bola dokonalá súhra prihrávky a nábehu, ktorú predviedol s Lisandrom Martínezom, pridal excelentné spracovanie a gólové zakončenie bolo v tomto triumviráte futbalovej krásy už to najľahšie. Z rohu si následne pripísal aj asistenciu na víťazný gól. Vlastne, ako tak pozerám na záverečný sumár zápasu, tak ten gól bol vlastný. Štatistici nakoniec prisúdili Borgesov teč rukou ako vlastný gól, lopta inak zrejme nesmerovala do brány. Tým pádom sa asistencia ruší, len sa mi už nechce prepisovať celý odstavec. To, že sa tak stalo po Messiho centri, platí. Okrem pozitívnych momentov však dvakrát zlyhal voči Vozinhovi v gólových pozíciách, pričom tá zo hry by bola dokonalá odpoveď na kapverdské vyrovnanie.
Kapverdám všetká česť. Hrali celý turnaj rovnaký futbal, aj keď sa môže zdať, že proti Španielom boli zatiahnutí. Africkí hráči však dobre vedeli, akú mieru aktivity si proti komu môžu dovoliť. Majstri Európy by ich jednoducho obohrali a z Vozinhu by sa nestala hviezda, ktorá má 20 miliónov sledovateľov na Instagrame. Ale aj tak to bol veľmi aktívny a pohyblivý futbal a patria k tomu lepšiemu, čo sme na turnaji videli. A bezpochyby aj k tomu najodvážnejšiemu. Veľkú pochvalu si zaslúži aj to, ako celý čas a za akéhokoľvek stavu verili svojmu spôsobu hry, a ten im priniesol historický úspech.
Mrzieť ich môže druhý gól, kedy pri rohu nikto nebránil Lisandra Martíneza a ten sám gólovo zakončoval. Zato ich góly, to bola radosť! Prvý bol dokonalé potrestanie bohorovnosti súpera, kedy nasadili Medinovi aj Lisandrovi Martínezovi jasličky. Argentínsky stopér v tomto momente nehorázne zaspal, lebo Duarteho mal celý čas pred sebou, ale nedostúpil ho včas. Druhý gól Cabrala bola zas dokonalá strela z rohu pokutového územia a jeden z najkrajších gólov šampionátu. Škoda, že to nestačilo aspoň na penalty. Argentína bola zaskočená, miestami zúfalá a fyzicky mlela z posledného. Úžasný výkon podčiarkol hrdina turnaja Vozinha, ktorý predviedol suverénny výkon. Jeho náprotivok Emi Martínez sa ale tiež zaskvel.
Pred pár dňami kolovalo po Twitteri údajné vyjadrenie Carla Ancelottiho (pravosť som neoveroval), kedy zhruba hovoril, že na tomto turnaji sa hrá vo veľkej intenzite a Argentína takýto futbal nehrá. Je to pravda a práve Kapverdy ukázali, že by na to Argentínčania mohli doplatiť. Tak uvidíme, ale zrejme až vo štvrťfinále.
Kolumbia – Ghana
Na úvod sme videli po zranení na každej strane. Kolumbia stratila útočníka Córdobu, zatiaľ čo Ghana pravého obrancu Senayu. Nahradil ho Alidu Seidu, ktorý na turnaji zatiaľ nedostal ani minútu, a aj keď vzápätí Ghana inkasovala práve z jeho priestoru, nebol to jeho chyba. V kolumbijskej hre totiž opäť hrali veľkú úlohu krajní obrancovia. Tentoraz ich ofenzívne výpady. Veľmi jednoducho takto prečíslovali ghanskú defenzívu a jej hráči na to kašľali. Často v momente, ako boli prekonaní, vypli a nechali to na spoluhráča za sebou.
Takto sa obrana Ghany zliala na ľavú stranu. Seidu dobre tiesnil Díaza, za jeho chrbtom bol ale celý čas voľný Jhon Arias. Yirenkyi ho celý čas videl, nedostúpil ho, a v momente, keď bol prvý center zblokovaný, tak prestal hrať. Pri opakovanom centri už nemal šancu Ariasa dobehnúť. Jednoducho tú situáciu nedosledoval. A o Parteym, ktorý len tieňovo bránil Suáreza a následne ho nechal druhému hráčovi: keby sa bol Partey v tejto situácii namiesto návratu do svojho priestoru poriadne do Suáreza zahryzol, k gólovej šanci ani nemuselo prísť. A takto to bolo celý zápas. Ghane chýbala dravosť, chuť bojovať aj disciplína. Africkí hráči ani raz netrafili bránu.
Kolumbia v zápase totálne dominovala, vlastne zažila niečo podobné ako s Portugalskom, ale nemohúcnosť v zakončení stále držala súpera pri živote. Díaz spaľoval šance ako aj v predchádzajúcich zápasoch a začínam mať dojem, že Bayern z neho robí lepšieho hráča, akým v skutočnosti je – výrazne lepšieho. Niekto, kto mal v uplynulej sezóne štatistiky 26+23, by mal byť produktívnejší, najmä ak jeho tím v zápasoch totálne dominuje.
Ghane vybuchli najväčšie hviezdy. Semenyo z Manchester City bol celý turnaj veľmi nevýrazný, Iñaki Williams z Bilbaa dokonca nulový. Pochváliť možno brankára Zigiho, ktorý sa po dvaapolzápasovej absencii spôsobenej zranením vrátil a pripísal si sedem zákrokov. Celkovo však výkon Ghany zaostal za očakávaním, a to nielen v tomto zápase. Kým s Angličanmi ukázali perfektnú defenzívu, tak proti Kolumbii horeli. A v ofenzíve na turnaji, okrem brejkových situácií, veľa neukázali. Slabý odvar Ghany z rokov 2006 – 2010, ale nečudo, veď odvtedy ubehla celá futbalová generácia a v športe nemáte nikdy nič isté.
Šesťnásťfinálová fáza týmto skončila. Väčšina zápasov bola veľmi zábavná a tesná, len Španieli a Francúzi svoje zápasy totálne ovládli. Celkom hladko ešte postúpili Švajčiari, inak to boli dramatické a vyrovnané výsledky aj zápasy. Afrike do tejto fázy postúpilo 9 z 10 tímov, o úroveň ďalej sa však predstavia už len dva tímy: Maroko a Egypt.
