Anglicko – Argentína
Dva tímy, ktoré uchvátili futbal, ktoré si absolútne nezaslúžia dokráčať takto ďaleko, nám jasne ukázali, čo to znamená v praxi. V prvom polčase predviedli ohromnú antifutbalovú nudu, ktorá sa odohrávala medzi šestnástkami a na ihrisku ponúkali skôr vzájomnú nevraživosť prameniacu z bojov o Falklandy či možno ešte hlbších zákutí dejín. Niežeby sme niečo podobné nečakali, veď ich cestu šampionátom sledujeme každým krokom už od začiatku a ani raz neukázali, že by túto oslavu futbalu brali vážne. Skôr to pripomína oslavu vlastného ega, na ktorej je futbal iba piñata, z ktorej sa snažia vytrieskať jej sladký obsah.
Angličania mali na rozdiel od Argentíny jedinú šancu, ako si zachrániť vlastnú dôstojnosť. Poraziť juhoamerického rivala a vo finále si odniesť poriadny náklad, aby nikoho nikdy ani nenapadlo označovať tento turnaj ako úspešný. K tomu prvému mali, samozrejme, všetky potrebné komponenty. Hráči z Premier League sú naučení na vysoké tempo a aktívna hra je presne to, čo na argentínskych leňochodov platí. Zároveň majú aj dostatočne kvalitný a široký káder, takže nehrozila v tomto ohľade žiadna limitácia.
Akurát ten najväčší hendikep má Albion na lavičke. Thomas Tuchel – muž nenávidiaci futbal. Nemecký Trójsky kôň, ktorý hrdý Albion ponížil najviac, ako mohol. Po tom, čo sa Anglicko vďaka rýchlej akcii dostalo do vedenia (bolo to v 55. minúte, pričom Argentína dovtedy nemala jedinú veľkú šancu), okamžite stiahol hru a chcel sa k víťazstvu prebrániť. Problém bol, že Angličania sa stiahli extrémne hlboko do veľmi pasívneho bloku a v podstate čakali na smrť.
A pokiaľ Argentíne nevyhovuje, keď proti nej súper hrá futbal, tak jej dokonale vyhovuje, keď ho hrať prestane. Keď sa táto partia chodcov postaví na súperovu šestnástku a môže ju bez odporu dobýjať. A to sa nesnažili hrať ani veľmi kreatívne, proste čapovali centre do šestnástky, a napriek tomu, že by Angličania na toto mali byť zvyknutí, znamenalo to pre nich obrovský problém. Argentína vo veľkom množstve dokázala zakončovať hlavou, a už od prvých minút tohto herného obrazu bolo jasné, ako to skončí. Ani po načatí záverečnej desaťminútovky, kedy Anglicko stále viedlo, som ani na sekundu nepochyboval o tom, že to Argentína neotočí. Ten tlak bol strašne veľký a, samozrejme, že to otočila.
Angličania boli ako ten pomyselný jeleň, ktorý vezme poľovníkovi flintu, sám sa zastrelí a ešte sa aj priviaže na kapotu auta. Takúto bezbrannú korisť Juhoameričania nemohli nechať bezcieľne ležať na atlantskom trávniku. Juhoameričania tak síce s ťažkosťami, ale prekráčali tou najľahšou cestou až do finále. Opäť. Futbal plače ako nikdy predtým.
Z juhoamerických hráčov možno pochváliť Simeoneho, mladší syn trénera Atlética Madrid od začiatku pôsobil, že ho futbal baví a nerobí to iba pre peniaze. V bránení sa zaťahoval až hlboko do obrannej línie a často zvádzal súboje pri vlastnej bránkovej čiare, aby vzápätí útočil vo svojom krídelnom priestore. Viac takýchto hráčov a Argentína bude opäť sympatickým tímom – ale najskôr o štyri roky, tak snáď.
Pochvalu si zaslúži aj tréner Scaloni. Keď prehrával, nebál sa urobiť rýchle a početné striedania, vystriedať obrancov a poslať tam namiesto nich ofenzívnejších hráčov. Toto Deschamps, keď potreboval, nedokázal. Zato veľká hanba patrí Thomasovi Tuchelovi – ten to robil presne naopak a namiesto útočných hráčov posielal obrancov. V čase inkasovania oboch gólov mal na ihrisku štyroch (!!) stopérov a celkovo šiestich obrancov. Hráči hrali mimo svojich pozícií a absolútne netušili, ako sa majú pohybovať. Prvý gól je toho jasným dôkazom, keď všetci Angličania ostali visieť hlboko vo vlastnej šestnástke a nikto sa nepokúšal vystúpiť, vytlačiť to, ani obsadiť priestor na hranici šestnástky, odkiaľ si Messi na seba vytiahol jediného hráča, ktorý sa v danom území nachádzal.
Thomas Tuchel sa po zápase oháňal tým, že síce ho ľudia kritizujú, ale je to on, kto robí rozhodnutia. Toto boli však tak hlúpe ťahy, že ich videl snáď každý, iba on nie. Keby si chcela anglická futbalová asociácia zachovať čo i len kúsok cti, tento človek by už nielenže neviedol anglický tím v zápase o bronz, ale na ostrovy by ho už nikdy nepustili.
Anglicko má hlavu v dlaniach, ale Argentína tiež nemá čo oslavovať. Lačnosť, aj keď v ich prípade po hojných rokoch skôr nenažratosť po trofejách, ich priviedla na scestie. To, že ste lační po peniazoch, ešte neznamená, že sa vydáte na dráhu zločinu a začnete robiť lúpeže. Keď túžite po sexe, tiež to neznamená, že začnete znásilňovať. Prznenie futbalu je, samozrejme, oproti takýmto veciam nepodstatná malichernosť, ale princíp zostáva rovnaký. To, že chcem dosiahnuť nejaký cieľ, ma neoprávňuje vydať sa k nemu nekalou cestou. Lesk niečoho cenného nesmie zaslepiť človeka a dovoliť mu zničiť niečo krásne. Osobná morálka musí takéto excesy chtíča tvrdo potlačiť, pretože to nie je normálne. Aj keď v dnešnej dobe možno aj je...
