Pár slov o Mundiale - Streda (7)

Záver prvého kola základných skupín.

Písmo: A^- | A⁺

Portugalsko - DR Kongo

Portugalsko trénuje Roberto Martínez, ktorý v roku 2016 vymenil Everton za Belgicko a so zlatou generáciou Červených diablov získal len jeden bronz. Hrobár belgických snov o ovládnutí najväčších podujatí následne prešiel k portugalskej generácii, ktorá má taktiež svetové parametre. To, ako sa tento človek neustále presúva od jedného lukratívneho miesta k druhému, je jedna z najväčších futbalových záhad posledných rokov. V príprave si Portugalci pripísali dve výhry, ale herne ukázali viacero nedostatkov – najmä to, že hviezdami nabitý tím nehrá až taký pekný futbal, ako by mal, a ani defenzívne to nie je najlepšie. Pritom individuality majú skvelé.

V nominácii veľa kontroverzných momentov nebolo. Polemizovať sa dá akurát o vynechaní Joãa Palhinhu ako tvrdšieho stredopoliara, ktorý by za duom Vitinha – João Neves s určitosťou obsadil lavičku, pričom pred ním by mal byť v poradí aj Rúben Neves. Druhým momentom je vynechanie talentovaného Antónia Silvu. Portugalci majú skvelých mladých stopérov – okrem Silvu sú tu Inácio, Veiga či Araújo a, samozrejme, najskúsenejší Rúben Dias, takže jeden proste musel ostať doma. Prípadne ešte Mateus Fernandes, ale mladý stredopoliar odohral za národný tím iba jedno stretnutie a pre Martíneza zrejme zatiaľ nie je variantom.

Proti Kongu síce začali dobre, rýchlym gólom, následne ale prišiel futbalový bolehlav. Prvý polčas zápasu Portugalsko – DR Kongo bolo to najhoršie, čo tento turnaj doteraz priniesol. Platonický tlak Portugalcov, s množstvom prihrávok, ale bez zakončení, bez šancí, bez nápadu. Cristiano Ronaldo sa nepresadil, mal len dve strely, pričom jednu doslova ukradol Fernandesovi – aj keď je otázne, ako veľmi o ňom vedel a tiež aj to, či by mu loptu prenechal, keby o ňom vedel. Dnešné Portugalsko už ale nie je o Ronaldovi. Malo by to byť o hráčoch ako práve Bruno Fernandes. V sezóne si pripísal premierligový rekord v počte asistencií, ale proti africkému tímu to vôbec nebolo cítiť. Fernandes je pravidelne lepší za klub ako v reprezentácii. Genialitu nedoručil žiadnu. Leão, Conceição, Neto – títo hráči tiež nepredviedli nič. Rovnako ako krajní bekovia, známi svojou aktivitou v krídelných priestoroch, či už to je Cancelo alebo Mendes. V strede poľa hrala dvojička Vitinha – Neves, takže viniť za remízu iba Ronalda je krátkozraké. Vybuchol totiž celý tím. V prvom polčase mali xG iba 0,08, za celý zápas 0,65, čo bolo v oboch prípadoch menej ako súperi. V príprave sa veľmi dobre ukazoval Renato Veiga, preto nebolo prekvapením, že sa objavil v základnej zostave namiesto Rúbena Diasa, no vedľa neho nastúpil mladík Araújo. Nedá sa o ňom povedať, že by podliezol portugalský priemer, ale bol to práve on, kto si neprebral skórujúceho Wissu a ten tak mohol sám zakončovať, čím obral Portugalsko o body.

Demokratická republika Kongo do základnej zostavy nasúkala skoro všetky svoje veľké mená. V päťčlennej obrane nastúpili štyria hráči so skúsenosťami z veľkých európskych líg, najmä z Premier League, a medzi nimi Steve Kapuadi, bývalý hráč Interu Bratislava a AS Trenčín. Rozhodne sa nedá povedať, že by pôsobil oproti ostatným spoluhráčom horšie. DR Kongo síce nastúpilo s defenzívnou taktikou, no napriek piatim obrancom postavilo aj dvoch útočníkov, a keď vychádzali do protiútokov, robili všetko pre to, aby ich aj zakončili. Na rozdiel od Portugalcov boli hladnejší po góloch, mali viac striel, striel na bránu (Portugalci ju okrem gólu v úvode už netrafili), veľkých šancí aj vyššie xG. Wissa odohral svoj najlepší zápas v sezóne a veľmi aktívny bol aj veterán Bakambu (aj keď hovoriť o 35-ročnom hráčovi, že je veterán, keď na druhej strane behá 41-ročný Ronaldo, je úsmevné). Konžania tak vstup do turnaja zvládli, v ďalších zápasoch sa im bude môcť dýchať ľahšie a postup je veľmi reálny. Už teraz prekonali svoje vystúpenie z roku 1974 (vtedy ešte pod menom Zair), kedy boli najhorším tímom turnaja, bez bodu a so skóre 0:14.

Podľa konšpiračnej teórie o tom, že športové udalosti prebiehajú podľa scenára, by mali Portugalci vyhrať celý turnaj. Ak sa však výrazne nezlepšia, zrejme je to ich jediná možnosť.

Anglicko – Chorvátsko

Najväčšie kontroverzie okolo nominácie vyvolala práve tá anglická. Thomas Tuchel vynechal kopec očakávaných hráčov, pričom sa mohol oprieť o slabšiu formu viacerých opôr a tým si pomôcť pri odôvodnení ich nenominovania. Na záverečný turnaj sa napokon nedostali obrancovia Hall a Maguire. Obranca Man Utd mal podarenú sezónu, lepšiu ako na zranenia náchylný John Stones či Dan Burn. Aj keď Stonesova nominácia dáva zmysel. Z trojice mladých stredových záložníkov sa za veľkú mláku dostal iba Éliot Anderson – Wharton a Scott sa nezmestili na úkor veterána Hendersona či Mainooa. Henderson zažil v Brentforde dobrú sezónu, Tuchel si ho ale vybral hlavne pre jeho prínos v kabíne či na tréningu. Mainoo sa pod Carrickom síce zlepšil a hlavne dostával väčší priestor, ani jeden však nebol lepší ako spomínaní dvaja mladíci.

Ďalšími absenciami sú Bowen (ktorý mal určite ísť), Gibbs-White a hlavne Foden s Palmerom. Tuchel je známy vrah kreativity. Stačí si spomenúť na jeho príchod do Chelsea, kde okamžite posadil Masona Mounta, vtedy najkreatívnejšieho anglického hráča, a na Chelsea sa nedalo pozerať. V druhom polčase ho poslal do hry a hra sa okamžite zlepšila. Práve na ofenzívnych a kreatívnych štatistikách Mounta krásne vidno jeho úpadok v čase, keď ho trénoval Tuchel – a všetci vieme, ako na tom teraz Mount je... Vynechaním Fodena s Palmerom ale pripravil svoj tím o kreativitu, ktorú inak Angličania veľmi nemajú. Obidve opory síce mali horšie sezóny, Foden bol ale stále lepší ako Bellingham, Eze či Madueke, pričom so Sakom na tom bol veľmi podobne. Stále dokázal rozhodovať zápasy (napríklad súboj s Crystal Palace na konci sezóny) svojou genialitou. Palmer mal ešte horšiu sezónu, ale aj on bol lepší ako Madueke. Samozrejme, nehovoríme o tom, že by mali hrať spolu, ale mohli sa obaja točiť na jednom poste. Prípravný zápas s Novým Zélandom ukázal, že by mohli chýbať proti kompaktnému bloku. Hlavne Foden je ideálny hráč do týchto situácií pre svoj skvelý pohyb medzi líniami na malom priestore. Týmto si nemecký mág okolo krku uplietol oprátku, ktorá mu v prípade, že nedonesie na ostrovy trofej pre majstra sveta, zlomí futbalový väz.

Ľudia sa pýtali, prečo hrá v základe Madueke – hráč, ktorý nemal na turnaj ani cestovať. Odpoveď je jednoznačná. Saka po vlaňajšom zranení už nie je hráč svetovej kvality, schopný sám rozhodovať zápasy. V tejto sezóne bol lepší z lavičky, navyše Madueke sa viac hodil do Tuchelovho plánu. Angličania umne využívali chorvátske rozostavenie na to, aby boli silnejší. Chorváti hrali na troch stopérov s krídelnými obrancami, pričom ľavá spojka medzi obranou a útokom bol Ivan Perišić. Veterán, bývalé krídlo, ktorý má podstatne ofenzívnejšie úlohy ako Stanišić na druhej strane. Z tohto dôvodu aj ľavý stopér Gvardiol hral najvyššie zo zadnej trojice. Angličania preto vyťahovali Perišića čo najvyššie a následne prekopávali ihrisko do tohto otvoreného priestoru, kde bol práve dynamický Madueke. Často sme videli Kanea, ako si prišiel po loptu do hĺbky – teda to, čo robí aj v Bayerne – a následne prišiel jeho center dopredu. Gvardiol najprv pôsobil bližšie k stopérskym kolegom, ale takáto zomknutejšia zadná línia dávala Maduekemu veľkú výhodu. Následne, keď sa Gvardiol vysunul viac do kraja, využívali Angličania väčší priestor a dobre dopĺňali útok. Tak vznikali situácie, kde boli 1 na 1 – a to bol aj tretí gól.

Táto taktika Anglicka je chvályhodná, ale skôr pre niektorý z menších tímov. Angličania sú svetový gigant, majú najlepšiu ligu na svete a dosť širokú špičku, čo sa týka ofenzívnych hráčov. Od nich chceme vidieť kreatívnu hru ako od Nemecka alebo od Francúzov v druhom polčase. Na to ale nemajú tvorcu hry, lebo všetci sedia doma. Na Anglicko sa dlhé roky nedalo pozerať a ani zmena trénera to nezmenila – ako by aj mohla, keď si zvolili Tuchela. Z hľadiska futbalového romantizmu – kedy je predvádzaná hra to najdôležitejšie a znamená viac ako víťazstvá či trofeje – Angličanov nemožno chváliť. V prvom polčase dali dva góly a oba dostali zadarmo. Najprv si Modrić nedal pozor na Maduekeho nábeh, ten ho predskočil a vypýtal si penaltu. Tú Kane nepremenil, ale VAR to všetko vrátil a Kane sa predsa nemýli dvakrát. Pri druhom góle zas nechali Kanea absolútne nebráneného pri rohovom kope a ten mal dosť komfortu na to, aby sa rozbehol, vystrelil aj dal gól. Obrovská systémová chyba. Štvrtý gól zas padol v čase chorvátskeho záverečného tlaku, kedy mali vzadu len trojicu hráčov, ale roztiahnutú na celú šírku ihriska, a to Angličania ľahko prečíslili.

Skutočnú pochvalu si tak Albion zaslúži len za nástup do druhého polčasu. Kane hovoril, že ich polčasový príhovor trénera nabudil. Ak je to pravda, tak klobúk dole. Tak dynamicky a zábavne hrajúcich Angličanov bola radosť vidieť. Síce tam nebola genialita, ale keby hrali takto celý zápas, človek by im aj prial. Hydratačná prestávka ale vrátila zápas do starých koľají. Dobre zvládnuté mali aj rohy, ktoré kopali tak, aby sa k nim Livaković nedostal. Nebezpečný po nich bol najmä Nico O'Reilly. Okrem toho ale nemal veľmi dobrý zápas, podobne ako neviditeľný Gordon nad ním. Ľavá strana Anglicka má teda rezervy.

Zato prekvapivo dobre hrali Chorváti. Nebáli sa robiť kľučky, dokonca ani na malom priestore, boli technickí a keby mali hráčsky potenciál ako Angličania, patria k top 3 favoritom turnaja. Modrić odohral slabý zápas, zato vďaka dvojici Baturina – Sučić majú na ďalších 10 rokov vystarané.

Ghana – Panama

To bol zápas! Totálna futbalová exotika. Hráči lietali po ihrisku, lopta lietala vzduchom a lietal aj ghanský brankár Zigi, ktorý sa zranil a na polčas musel striedať. Totálne neučesaný zápas. Veľa centrov, ťažké prihrávky, náročné spracovania, veľká dynamika, slabá taktická disciplína a archaický futbal, aspoň bez veľkých faulov (väčšinou), no na konci takmer došlo k šarvátke. Panama mala dobrý vstup do zápasu, bola veľmi dynamická, jej hráči boli o dva kroky pred Ghanou a minimálne o jeden rýchlostný stupeň rýchlejší. Pri všetkých prihrávkach do priestoru boli Ghančania predstihnutí alebo minimálne dobehnutí tak, že už pri prebratí lopty nemali ani najmenší komfort.

Herný plán Ghany vyzeral tak, akoby mali za cieľ iba prežiť dovtedy, kým Paname nedôjdu sily, aby potom mohli preukázať vyššiu hráčsku kvalitu. Dobrý plán to ale nebol. Ghane chýbal v zálohe najdôležitejší muž – Partey, ten čelí v Anglicku vyšetrovaniu zo sexuálnych prečinov a do Kanady nedostal víza. Dobre sa na tomto poste ukázal striedajúci Sibo. Oproti Owusuovi či Yirenkyimu pôsobil najkľudnejšie. Ghana ale mala také veľké problémy, že aj jej hviezdni hráči Nuamah, Sulemana a Semenyo totálne zapadli do priemeru a na nikom z nich nebolo cítiť, že patria k hviezdam európskych tímov. Prví dvaja na to doplatili rýchlym striedaním ešte pred hodinou hry. Ich náhradníci Fatawu a Thomas-Asante pôsobili na ihrisku lepšie.

Kapitánom Ghany je Jordan Ayew. Týmto zápasom sa osamostatnil od svojho brata na čele tabuľky v počte odohratých zápasov za národný tím. Problém ale tkvie v tom, že Jordan Ayew už pri svojom prestupe do Leicesteru bol defenzívny krídelník – teda krídlo, ktoré nie je produktívne ani šikovné v hre 1 na 1 a maximálne je schopné brániť. Po vypadnutí Leicesteru o úroveň nižšie síce pôsobil trochu lepšie, najlepší je ale v drese Ghany, kde hráva hrotového útočníka. V tomto zápase by sa ale skôr uplatnil niekto silovejší a schopnejší podržať loptu, ako bol kedysi Asamoah Gyan. Black Stars sa miernej prevahy dočkali na začiatku druhého polčasu, vtedy už Panama nebola taká dynamická, v samotnom závere zápasu ale bránu súpera dobíjala práve stredoamerická krajina. Ghana sa orientovala iba na protiútoky a jeden z nich im nakoniec aj vyšiel. Do hry sa napokon vôbec nedostal Iñaki Williams, prednosť, aj keď iba na pár minút, dostal plzeňský Adu. Napriek víťazstvu bude Ghana potrebovať, aby jej hviezdy vystúpili z bahna priemeru, pretože ten bol v tomto zápase prekliate nízko. Bez nich totiž budú mať veľký problém postúpiť.

Panama sa v závere snažila prekonať väčšinu ihriska dlhým nákopom. Často tieto lopty na súperovej polke aj uhrali, ale zakončenie nebolo veľmi dobré. Ghanu síce prestrieľali, ale na xG boli slabší. César Blackman odohral takmer celý zápas, Davis sa do hry nedostal. Veľkým príkladom pre mladých futbalistov by mal byť panamský Martínez. Svojím nasadením a ochotou pracovať dopredu aj dozadu si to dozaista zaslúži.

Toto bolo najvzdialenejšie od toho, čo bežne sledueme v európskych súťažiach.

Uzbekistan – Kolumbia

Kolumbia má úžasnú základnú jedenástku plnú hviezd, preto je prekvapivé, akú hru predvádzali v zápase s Uzbekistanom – čakal by som viac. Kolumbia prakticky vôbec nevyužívala krídelné priestory, pritom naľavo má Díaza z Bayernu. Napravo je síce James Rodríguez, ktorý sa sťahuje viac na os ihriska (mimochodom, James to v nohe aj v očiach stále má a dokáže vykúzliť pekné prihrávky), a otvára tak priestor pre Muñoza, ktorého ofenzívne výpady tvoria jednu z najväčších útočných zbraní Crystal Palace. Díaz aj Muñoz sa tlačili skôr na os ihriska. Tak strelili aj úchvatný prvý gól, kedy Díaz krásnym centrom našiel svojho pravého obrancu, ten si zbehol až na hrot a skórovarl. Dokonalé načasovanie akcie a jeden z najkrajších momentov šampionátu.

Práve Díaz bol hráč zápasu, kedy k asistencii pridal gól – po lacnej chybe Uzbekov pri autovom vhadzovaní na polke, kedy okamžite dvaja Kolumbijci dostali pod tlak prijímajúceho hráča, odzbrojili ho a Los Cafeteros sa dostali do vedenia. Aj keď ten gól padol trochu so šťastím. Díaz tú strelu dobre neumiestnil a brankár si na ňu siahol, bola však dostatočne prudká. Sám mal ešte jednu šancu, kedy z podobnej pozície, akurát z väčšieho uhla pred opačnou bránou, trafil žrď. Inak ale Kolumbijci málo hrýzli. Hrotový útočník Suárez nebyol nebezpečný, a aj keď na ihrisku vyzerali dominantní, súperovi sa darilo hroziť. V závere zápasu mali Ázijci aspoň tri nebezpečné náznaky. Lepšie tímy by takéto šance využili. Kolumbijcom by víťazstvo nemalo zalepiť oči, slabších miest mali viacero. Postup je síce vysoko pravdepodobný, ale šestnásťfinále nemôže byť pre takýto tím cieľ. Ten by mal byť aspoň o dve kolá ďalej, na to ale čaká Kolumbijcov ešte veľa práce.

Uzbekistan vyzerá menej zaujímavý ako väčšina tímov z AFC. Útokov mali málo, väčšinou sa snažili pri nich presúvať ťažisko ihriska. Nedarilo sa im ani hľadať v šestnástke vysokého Shomurodova. Najnebezpečnejším hráčom bol strelec gólu Fayzullaev. Ten skvele dosledoval loptu v momente, kedy už Juhoameričania čakali, že z akcie nič nebude. Pomohol mu k nemu veľkou chybou brankár Vargas.

Týmto zápasom skončilo prvé kolo šampionátu, až je človeku smutno, že 24 zápasov je tak rýchlo za nami a ostáva nám už len 80. Až sa ťažko verí tomu, že prídu dni (a nielen na tomto turnaji), kedy bude len jeden zápas denne, či nebodaj žiadny. Druhé kolo bude dôležité, pretože niektorým reprezentáciám môže definitívne zahatať cestu do vyraďovacích bojov.