Nórsko – Anglicko
To snáď nie je možné. Anglicko má najlepšiu futbalovú súťaž na svete, široký okruh reprezentantov, a napriek tomu hrajú jeden z najhorších futbalov vôbec, a to už desať (!!!) rokov. Napriek tomu nedokáže tamojšia futbalová federácia do Premier League načrieť a vyloviť z nej trénera, ktorý bude s ich národným tímom produkovať futbal hodný kolísky futbalu. Kedy naposledy sa stal manažérom národného tímu niekto priamo z ligy? Sam Allardyce pred desiatimi rokmi na jeden zápas, pred ním už trochu vyhorený Roy Hodgson, ale žiadny špičkový tréner, ktorý by udával ligové či svetové trendy. Ako neskutočne musia byť anglickí fanúšikovia a funkcionári zúfalí, aby sa krajina, kde je futbal všadeprítomný, tešila z výkonov, aké predvádzajú Three Lions? Angličanom neostala žiadna hrdosť.
Jedna z prvých veľkých bitiek medzi Nórskom a Anglickom sa odohrala pri Stamford Bridge (nepliesť so štadiónom Chelsea), dedine pri Yorku v roku 1066. Vtedy sa stretli vojská nórskeho kráľa Haralda s vojakmi Harolda Godwinsona, kedy „Angličania“ prekvapili svojich nepriateľov, a tí tak v mnohých prípadoch bez toho, aby si stihli navliecť zbroj, padli. Kedy som mal k dispozícii fantastický vynález, bájny chronovizor Pellegrina Ernettiho, oveľa radšej by som strávil večer sledovaním výjavov tejto historickej udalosti než tragického ofenzívneho predstavenia Albionu spečateného ich postupom. Čo sa týka futbalových bitiek, tak odvtedy v dôležitých zápasoch ťahali za dlhší koniec prevažne Nóri a ostrovania na svoj triumf čakali od roku 1980.
Absencia anglickej kreativity sa prejavila okamžite po začatí hry. Angličania si vôbec nedokázali vytvoriť šancu a prekonať dvojitý nórsky obranný val. Angličania často pôsobili dezorientovane, akoby si nerozumeli, nevedeli, čo majú hrať proti takto pôsobiacemu súperovi. Nóri okrem defenzívy ale predvádzali aj útočné výpady a tie boli podstatne nápaditejšie než tie od ich náprotivkov. Gól bol síce náhodný, keď Schjelderupov center zaplachtil do brány – ďalšie zaváhanie Pickforda – ale zaslúžený.
Jediná anglická šanca v riadnom hracom čase bola práve gólová akcia Bellinghama. V Reale Madrid zaznamenal 6 gólov za 28 zápasov ligovej súťaže a tento nástrel už na Mundiale vyrovnal týmto štvrťfinálovým zápasom. Tomu už len chýba, aby sa po dlhej sezóne aspoň na tri mesiace zranil a fanúšikovia Realu Madrid budú určite nadšení...
Nórov môže veľmi mrzieť, že nedokázali využiť svoju prevahu v druhom polčase, rovnako tak, že nedokázali viac dostať do hry Erlinga Haalanda. V úmornom teple síce obom tímom dochádzali sily rovnako, ale Angličania mali možnosť čerpať z bohatej lavičky náhradníkov, ktorá je vždy plná hráčov Premier League, zatiaľ čo severania majú iba obmedzené množstvo hráčov tej najvyššej kvality. Tento fakt platí, aj keď viacerí Angličania mali horšiu poslednú sezónu. Veľkou energiou v predĺžení hýril Spence, jeho rýchlosť narobila Nórom viackrát problémy.
Víťazný gól vyzeral ako opakovaná situácia zo zápasu Španielsko – Belgicko: opäť strela spoza šestnástky, opäť chyba brankára, opäť ľahko dorazená lopta do siete. Druhý gól pre Bellinghama po tom, ako sa skvele odpútal od Østigårda. Nyland po senzačnom výkone s Brazíliou ukázal, prečo bol v Seville skôr dvojka. Gól ide jasne na jeho vrub. Po tomto to už bolo jasné, Angličania hru zavreli a šance súperom nepovolili.
Nóri na Mundiale predviedli skvelé výkony, Haaland patrí k jeho najlespším strelcom, ale domov odchádzajú s vedomím, že mohli dosiahnuť ešte viac. Boj o medaily nebol ďaleko, Nóri si postup, nielen za tento zápas, ale za celoturnajový herný prejav, zaslúžili viac ako ich súper. Ten teda po roku 2018 opäť postúpil medzi štvoricu najlepších, medzitým stihli aj dve strieborné medaily na Majstrovstvách Európy. Ak má prísť futbal domov, tak to bude iba s jeho veľkým nárekom a strachom, pretože Angličania sa zatiaľ prezentujú ako vandali v panteóne futbalového umenia.
Nórom bol správne odvolaný gól, navyše vznikla veľká kontroverzia, že pred anglickým vyrovnaním výkop brankára zasiahol kábel ku kamere nad štadiónom. FIFA tvrdí, že k zásahu nedošlo, ale zrejme to bude už navždy jedna zo situácií, akých je história svetových šampionátov plná. Stačí si spomenúť na gól-negól, ktorý Angličanom priniesol jediný triumf na Majstrovstvách sveta v roku 1966.
Argentína – Švajčiarsko
Pre Švajčiarsko to od začiatku bola priam dávidovská úloha, ktorá však mohla skončiť rovnako ako starozákonný príbeh. Švajčiarom sa proti logike turnaja pripisovali len veľmi malé šance na postup, pritom k nemu boli veľmi blízko. Veľkou ranou bola absencia Manzambiho, jednoznačne kľúčového hráča, ktorého prítomnosť na ihrisku až zdvojnásobuje či ztrojnásobuje gólovú produkciu európskeho tímu, zatiaľ čo bez neho dávajú iba gól na zápas. Na túto kvótu síce vyliezli aj teraz, ale ďalšie poschodia už nezdolali. Okrem talentovaného mladíka chýbal aj najlepší švajčiarsky krídelník na turnaji Vargas – ten bol uspôsobený len na veľmi obmedzenú časovú porciu.
Argentína mala uľahčenú cestu, ani po dvoch fackách v predchádzajúcich vyraďovacích kolách však neprišiel pre ňu zlom a opäť predviedla odporne pasívny futbal, ktorý je pre favorita s tak blyštivou súpiskou len obyčajnou hanbou a urážkou futbalu. Argentína mala v úvode zápasu sériu rohových kopov, z ktorých dokázala otvoriť skóre, následne ale boli pasívni a večne pod loptou. Hru prebral európsky celok a postupne pridával, kým sa však rozbehol, trvalo to celý polčas. V prvom dejstve to bolo od oboch celkov málo.
Švajčiari opäť raz pristúpili iba k hre s jedným krídelníkom, navyše tentoraz sa Zakaria dostával do krídelných pozícií ešte menej ako naposledy. Jeho výkon bol ale veľmi dobrý a patril k najlepším hráčom zápasu, len proste nemal priestor na početné útočné výpady. Od začiatku druhej polky ale Švajčiari preberali čoraz viac oťaže zápasu a ich tlak sa výrazne zvyšoval, argentínske priemerné postavenie čoraz viac padalo nižšie a nižšie.
Pri svojich útočných snahách sa Juhoameričania stále opierali iba o to, čo vymyslí Messi. Pričom ak máte v zostave hráčov ako Lautaro Martínez, Julián Álvarez či si môžete dovoliť nechať doma Buendíu alebo úplne ignorovať lavičkou spútaného Nica Paza, nezaslúžite si nič iné ako vypadnúť do zabudnutia. A k tomu Argentína smerovala po tom, čo Dan Ndoye skóroval vyrovnávajúci gól. Vtedy to vyzeralo, že Švajčiarsko aj bez najväčších opôr bude schopné Argentínu vybaviť, a to ešte v riadnom hracom čase.
Práve v tento moment ale prišlo čosi nečakané – červená karta pre Breela Embola. Po druhej žltej (prvú mal z konca prvého polčasu) za absolútne nezmyselnú simuláciu pri kraji ihriska, odkiaľ sa nedala získať ani poriadne nebezpečná štandardka, navyše v zápase, kde je video všadeprítomné. Namiesto žltej karty pre Paredesa (je zarážajúce, že ich Argentína do toho času nedostala žiadnu, pričom jednu-dve už mala mať), tak prišlo švajčiarske vylúčenie. Tento šampionát má nečakanejšie zvraty než hollywoodska blockbusterová produkcia posledných niekoľkých rokov.
Po červenej karte to už bola jednoznačná záležitosť. Argentína sa postavila okolo súperovej šestnástky a chodecky sa ju snažila dobiť, pričom sa neustále spoliehali iba na Messiho. V prípade medaily by všetkých 26 mal dostať práve on a ostatných možno vymazať z histórie, pretože to, čo predvádza zvyšok tejto družiny, je pľuvanec pre všetkých, ktorí veria v náboženstvo zvané futbal.
Švajčiari mali jediný možný plán, ktorý sa pokúsili uskutočniť, a dlho sa im to aj darilo – doviesť zápas do predĺženia a následne do penált. To prvé sa im podarilo, ale v 112. minúte Julián Álvarez vyslal nechytateľnú strelu. Vtedy už mala Argentína na ihrisku iba troch obrancov v prospech práve útočného radu. A to bol koniec švajčiarskych nádejí. Síce sa ešte snažili niečo vymyslieť po štandardkách alebo centroch, na ktoré si už nabiehali aj stopéri, ale rovnako ako proti Rakúsku to Albiceleste využili na ešte jeden potvrdzujúci gól z protiútoku.
Švajčiari napriek totálne prešustrovanému prvému zápasu na turnaji zanechali výborný dojem. Ich mundialová účasť trvala presne 30 dní, teda mesiac. Objavili svojho nového ťahúňa pre nasledujúcu dekádu, ale zároveň ich trápili početné zranenia. Chýbalo len málo, aby zaknihovali historické semifinále, ktoré si jednoznačne zaslúžili. Ich futbal patril k tomu najlepšiemu, čo sme na turnaji videli (nech si od toho každý odvodí, akú úroveň futbalu v Severnej Amerike zažívame). Domov ich poslal nepochopiteľný skrat jedného z ich najskúsenejších hráčov...
Argentína – Anglicko bude semifinále, ktoré určí nielen jedného finalistu, ale aj jeden z tímov, ktorý si medailu, a už vôbec nie možnosť hrať o zlato, absolútne nezaslúži. Oba tímy skôr ako oslavu najkrajšieho športu – umenia – futbalu praktikujú jeho urážku a celá táto vetva, vzhľadom na herný prejav, ktorý ju ovládol, pripomína výjav z pekla. Zatiaľ čo tá druhá má k futbalovej kráse podstatne bližšie, aj keď nad Španielmi sa dá polemizovať, proti obom svojim možným súperom v boji o medaily však zastávajú tú správnejšiu stranu. Francúzsko proti svetu – tak snáď Les Bleus odčinia to, ako pod svoje možnosti ovládli turnaj v Rusku, a vysporiadajú sa s oboma prekážkami, ktoré sa im postavia do cesty.
