Francúzsko – Senegal
Brazílsky mundial 2014 bol po dlhých ôsmich rokoch prvým razom, kedy šiel z francúzskeho tímu optimizmus smerom do budúcnosti. Vo štvrťfinále vypadli výsledkovo síce tesne s Nemeckom, aj keď herne to bolo viac-menej jasné. Po hroznom EURE 2008 a najmä mundiale 2010 to konečne vyzeralo, že Francúzi by čoskoro mohli byť adeptom na medaily. Vtedy to bol prvý turnaj Didiera Deschampsa ako trénera a dnes, keď by to mal byť jeho posledný turnaj, musím povedať, že Deschampsova éra je pre mňa veľmi čierne obdobie francúzskeho futbalu. Prečo? Pretože herne ani raz nedostáli svojmu potenciálu. Francúzi mali počas posledných desiatich rokov vždy veľmi dobrú kvalitu a možnosti hrať nádherný futbal, lenže to sa nedialo a skôr sa orientovali na výsledky – a to je pre mňa neodpustiteľná zrada futbalu. Dnes má Francúzsko dvoch najúchvatnejších hráčov poslednej sezóny – Oliseho a Cherkiho, takže nič iné ako najkrajší futbal na turnaji sa nepripúšťa.
Francúzsko ale má aj svoje problémy. Po prípravných zápasoch (prehra s Pobrežím Slonoviny a výhra so Severným Írskom) sa veľmi riešil prínos Mbappého pre reprezentáciu. Kritizovala sa jeho hra na hrote útoku, z ktorého často spadal do iných priestorov, zavadzal si s inými hráčmi, nebol prospešný a na hrote potom ostávali prázdne priestory. Zároveň si treba jasne definovať dva kľúčové posty Les Bleus. Tým prvým je určite post stopéra, ktorým jednoznačne musí byť Saliba. Najlepší a najspoľahlivejší stredný obranca vo výbere. Ideálnym partnerom k nemu by mohol byť Lacroix, ale toho Deschamps objavil príliš neskoro, za repre nemá nahraté a proti Slonom urobil veľkú chybu. Pred ním teda sú Upamecano a Konaté, dvaja podobní obrancovia náchylní na to predvádzať chaotické zákroky a nevyrovnané výkony. Druhým kľúčovým postom je podhrotová pozícia, ktorá by mala byť vždy obsadená jedným z dvojice Cherki – Olise. Cherki bol najlepší hráč Francúzov v tom prvom, Olise v tom druhom. Dembélé či iné varianty sú rozhodne mrhaním útočným potenciálom.
Nie všetko ale bolo dobré. Pri inkasovanom góle sa nechal Hernandez posadiť na zadok. Jeho defenzívnym schopnostiam neverím, ofenzívne po odchode z Európy už tiež nie je, čo býval. Navyše francúzsky útok potrebuje skôr pevný defenzívny základ než obrancu, ktorý je lepší v útočení ako v bránení. Podľa mňa je v kádri redundantný a preferoval by som skôr defenzívnejšie ladeného obrancu. Gól išiel Maignanovi cez ruky a v dobrom svetle sa neuvedol ani Rayan Cherki, keď po neskorom príchode na ihrisko skôr kazil prihrávky, z ktorých chodil Senegal do útokov, čo mohlo v Deschampsových očiach výrazne podkopať jeho pozíciu. Škoda. Inak Francúzi striedali iba dvakrát a bolo vidieť, že tréner sa do toho bojí viac zasiahnuť. Nakoniec sa mu ale žolík Barcola odvďačil gólom. V pomaly 24 rokoch by to mal byť najmladší Francúz, ktorý skóroval pri svojom debute na tejto scéne od čias Henryho z legendárneho mundialu 1998.
Francúzi hneď na úvod netrafili zostavu. Cherki sedel a Olise hral zpravy, pod hrotom bol Dembélé. Tak aj vyzerala francúzska hra v prvom polčase. Olise aj celý útok bol vypojený, v strede poľa boli všade neskôr, prehrávali súboje a Senegal im dával na frak aj kombinačne. Francúzi mali za prvý polčas xG iba na úrovni 0,03, čo bolo menej ako prvopolčasový výkon Curaçaa. Do druhého polčasu prišli zmeny, Olise dostal oveľa viac voľnosti, oveľa viac sa pohyboval na osi ihriska a okamžite to bolo cítiť. Sám sa dostal do šance a minimálne ďalšie dve vytvoril, k tomu pridal asistenciu z pravej strany. Toto je presne to, čo chceme od Francúzov vidieť, tieto geniálne momenty nám oživujú spomienky na Zidana. Francúzsko pre mňa nebolo nikdy o ničom inom. Podobnou hĺbkovou prihrávkou na gól striedajúcemu Barcolovi sa prezentoval aj Rabiot, ten podal v strede veľmi dobrý výkon – bol lepší ako kolega Tchouaméni. Mbappé nakoniec dvojgólový, aj jeho druhý presný zásah bol krásny, tentoraz ale v inom zmysle, kedy prihrávkovú genialitu vystriedala úžasne umiestnená strela z diaľky. Francúzi druhý polčas jasne ovládli, bol to iný tím a predviedli, ako by mal hrať naozajstný majster sveta. Všetko ostatné je málo, od nich aj od kohokoľvek.
Ako hrať proti Francúzom, dokonale ukázalo Pobrežie Slonoviny, s ktorým je Senegal čiastočne podobný, Levy z Terangy ale nie sú tak fyzicky silní. Prvý polčas ovládli, len im chýbala presnosť v zakončení (Sarr) a šťastie (Jackson). Inak Jackson sa javil vcelku dobre na to, ako si ho pamätáme z Chelsea v minulej sezóne (24/25). Senegal mal vyhrávať. V druhom polčase to už ale nebola taká sláva, prišli straty v strede poľa, mužstvu sa nedarilo a nepomohol ani tréner. Ešte pred gólom, na začiatku druhého polčasu, keď začínali strácať zápas, sa tam pýtal trénerský vklad – posilnenie stredu poľa. Camara alebo Mané mali byť vystriedaní v prospech defenzívnejšieho hráča. Pathé Ciss, Habib Diarra alebo Pape Matar Sarr mohli byť odpoveďou, vďaka ktorej sa mohlo predísť gólu, aspoň na nejaký čas. Keď sme už pri Sadiovi Maném, tak táto legenda senegalského futbalu bola jeho najhorším, minimálne ofenzívnym hráčom. Mané sa neprezentoval tak, že by na takúto scénu ešte mal. Jeho striedanie za Ilimana Ndiayeho, prípadne Mbayeho, malo prísť najneskôr okolo hodiny hry, nakoniec vydržal na trávniku celý zápas. Okrem slabého ofenzívneho výkonu takmer zavinil aj penaltu, kedy nezmyselne a riskantne vletel do Mbappého vnútri 16. Jasnú penaltu ale zmaril výklad rozhodcu, že hráč inicioval kontakt súpera. Je pravda, že Mané prerušil dráhu súpera, čo aj pri minimálnom kontakte je penalta. Ak by však toto malo značiť nový trend a menej mäkkých penált, pre futbal by to bolo len dobre. Za mňa OK.
Irak – Nórsko
Moje prvé stretnutie s irackým futbalom bolo na Pohári konfederácií 2009, omnoho väčší dojem na mňa ale urobili na Ázijskom pohári 2015. Vtedy sa do reprezentácie pomaly dostávali mladíci, ktorí skončili na majstrovstvách sveta do 20 rokov v roku 2013 na štvrtom mieste, a rovnako tak štvrtí skončili Iračania aj na týchto seniorských majstrovstvách Ázie. Vtedy hrali veľký, pekný a moderný futbal, ale z tohto mládežníckeho tímu do Spojených štátov cestoval len brankár Talib, ktorý robí náhradníka. Preto som bol na Irak zvedavý viac než na ostatné krajiny Perzského zálivu.
A popravde, Iračania doručili to, na čo som sa tešil. Keď si zoberieme ázijské tímy (a medzi ne rátajme aj Austráliu, ktorá hrá ázijskú kvalifikáciu) a odmyslíme si Irán, ktorý hral ako jediný proti papierovo slabšiemu súperovi, tak z toho Irak vychádza najlepšie. Prakticky ako jediní nenastúpili s defenzívnou taktikou, ale od začiatku boli veľmi aktívni, odhodlaní a verili si, že môžu vyhrať. Na Nórov vyrukovali s vysokým napádaním, kedy k tomu využívali až piatich hráčov, na čo európsky celok nevedel nájsť odpoveď. Pomohla im v tom až prvá hydratačná prestávka, po ktorej z toho Nóri našli cestu a skórovali, ale Irak ďalej forsirval svoju taktiku a robil severanom problémy. Stále boli aktívni, silní v hlavičkových súbojoch a hlavou aj zaslúžene vyrovnali. Zrazila ich až veľká chyba v rozohrávke, kedy zaspal brankár Hassan a ponúkol Haalandovi veľmi ľahký gól. V druhom polčase im s postupom času začali viditeľne dochádzať sily – toto je spoločný znak pre všetky tímy z Blízkeho východu (opäť s výnimkou Iránu z rovnakého dôvodu ako predtým). A v samotnom závere sa úplne rozpadli. Deklaroval to štvrtý gól, kedy sa do vzdušného súboja s brankárom dostala dvojica jeho vlastných spoluhráčov – Hashem a Hussein, pričom prvý menovaný sa dostal do kontaktu s brankárom a od druhého sa lopta odrazila do vlastnej siete. Irak si tak v náročnej skupine pripísal nula bodov a veľmi negatívne skóre, čím si na 99,9 % zavrel postupové dvere. Škoda, lebo v takom Béčku namiesto Kataru by kľudne mohli hrať o postup.
Nóri sa konečne dostali na veľký turnaj. Naposledy boli na EURE 2000, neprenikli ani na to rozšírené EURO, a to už má v tomto formáte dva ročníky za sebou. Na tom najbližšom už ale isto chýbať nebudú. Pre celý tím to teda je premiéra na veľkom turnaji. Či sa na nich podpíše neskúsenosť, bolo otázne.
Hydratačné prestávky dávajú pre hráčov zmysel iba vtedy, keď je naozaj teplo (čo sa zatiaľ väčšinou nedeje), alebo keď sa tímu nedarí – a toto bol presne aj prípad Nórska. Až vďaka pokynom pri občerstvovaní sa im konečne podarilo vyjsť z toho náročného napádania, ktoré Irak produkoval. Sørloth si zbehol hlboko po loptu, vďaka svojej sile udržal na chrbte protihráča, otočil hru a Nóri z rýchleho protiútoku otvorili skóre. To je odvrátená strana napádania s takýmto vysokým počtom hráčov – keď to súper prekoná, razom sa mu otvorí cesta ku gólu alebo minimálne k šanci. Gól ale nič nezmenil a Nóri ešte automaticky vyhraté nemali. Rozhodne by bolo zaujímavé sledovať vývoj zápasu, keby ich Iračania sami neposadili na koňa. S gólom do šatne sa im dýchalo ľahšie.
Nóri nemajú klasické ostré krídla. V útoku často nastupujú vysoký Sørloth alebo Strand Larsen z krajných pozícií na pravej strane, čo nie je úplne typické pre hráčov takýchto fyzických parametrov. Krídlo tak supluje pravý obranca Ryerson. Wolfe na druhej strane je podstatne defenzívnejší, keďže Nusa je v týchto priestoroch prirodzenejší. Dlhodobo preceňovaný, najmä za Arsenal, je kapitán Ødegaard. Jeho tvorivé schopnosti vo finálnej tretine ihriska nie sú až také veľké, nevyniká ani bojovnosťou – vyrovnávajúci gól ide čisto na jeho vrub, keď sa úplne vykašlal na Al-Ammariho a ten si pripísal pohodlnú asistenciu. Toto nebolo hodné kapitána. Síce si pripísal asistenciu z rohu, ale jeho ľahkovážnosť mohla vikingov vyjsť draho. Typologicky ale ponúka niečo, čo v nórskom tíme nemá veľkú konkurenciu. Hlavnou hviezdou bol, samozrejme, Erling Haaland. Ten svojou dynamikou akoby zaskočil aj samotných Iračanov (druhý gól) a hráčom z Perzského zálivu sa o ňom zrejme bude dlho snívať. Nielenže dal dva góly, čím odpovedal na Mbappého výzvu o to, kto je najlepší útočník súčasnosti, ale hlavičkou poslal loptu pred bránu aj pri štvrtom góle, ktorý si dezorientovaní Iračania vsietili sami, a podiel mal aj na tom treťom. Pri rohovom kope naviazal dvoch protihráčov, medzi nimi aj Saadoona, ktorý mal brániť Østigårda, a ten sa pohodlne sám zavesil do vzduchu a zakončil. Výsledok zápasu nezodpovedá jeho priebehu, ale nórske víťazstvo je zaslúžené.
Argentína – Alžírsko
Na MS 2022 hralo prím duo Lionel & Lionel: Messi a Scaloni. Prvý bol jednoznačne najlepší hráč turnaja a druhý skvele oživoval hru svojho tímu vhodnými striedaniami krajných obrancov, čím svojmu mužstvu síce dodával dynamiku v krídelných priestoroch, ale zároveň sa to stalo čitateľným. Videl to každý okrem Deschampa, ale nič s tým nedokázal spraviť – lacná prehra. Tentoraz krajní obrancovia určite nebudú hrať takú dôležitú úlohu. Argentínske výsledky v príprave boli asi najsuverénnejšie z veľkých tímov, ale zápas s Islandom ukázal, že síce vyhrali celkom jednoznačne, stále sa s nimi dá hrať, akurát sa treba vyvarovať akejkoľvek chybe.
Argentína nastúpila pomerne očakávane, akurát to, čo bolo na papieri 4-3-3, sa v reále menilo na 4-4-2, keď nemali loptu. Almada sa vtedy zasúval hlbšie a hore ostávali len Messi a Lautaro Martínez. V ofenzíve mal Messi, samozrejme, voľnosť a striktne nedržal čiaru, ale to naozaj nikto nečakal. Dokonca sa v úvode aj párkrát zapojil do bránenia, čím ukázal veľkú chuť do futbalu, v závere už ale skôr predviedol jeho klasický chodiaci výkon smerom dozadu. Argentína sa prezentovala veľmi silnou záložnou trojicou. Enzo Fernández – Mac Allister – De Paul hru celkom ovládli a stredu poľa jasne dominovali. Ak mali niekde slabinu, tak to bol Montiel na pravej obrane, preto ho aj Scaloni na polčas stiahol.
Prvý polčas okrem ofsajdových gólov (na oboch stranách) veľa nepriniesol – teda okrem dvoch momentov, v oboch hral hlavnú úlohu Messi. Najprv dal skvelý gól. Alžírčania nedokázali splniť základný, aj keď určite nie jednoduchý cieľ tohto zápasu – nedať Messimu priestor pred svojou 16. De Paul ho našiel dobrou prihrávkou, Messi sa zrazu ocitol medzi alžírskymi líniami a o góle sa už nedalo pochybovať. Druhý moment prišiel na konci 31. minúty, keď Messi „zástupil“ Mandiho. Neúmyselný zákrok, ale spodkom kopačky do citlivého miesta na nohe – toto bola jasná červená karta. Nevidel to hlavný rozhodca, nevidelo to video. V dobe, kedy sa prehlasuje, aké dôležité je chrániť zdravie hráčov, keď sme videli množstvo červených kariet za menej, červené karty za dokončenie pohybu pri odohratí lopty, kedy si do nohy hráča nabehol napádajúci súper, keď Mexičan Montes dostal červenú kartu za menej nebezpečný zákrok, kedy sa nejednalo o zmarenie jasnej príležitosti... Žiadna červená, žiadna žltá, nič. Argentínčanom sa pripískavalo už pred štyrmi rokmi, stačí si spomenúť na zápas s Holandskom, kedy boli Európania hrubo poškodení, a máme to tu zase. Príbehy majstrovstiev sveta a najmä víťazov daných turnajov sú často obalené plášťom nefutbalovej temnoty a toto je len ďalší diel mozaiky tejto nefutbalovej histórie v dobe, kedy by to technické možnosti už nemali dovoľovať.
Messi následne dosiahou ďalšie úspechy, ale nebudem ich tu spomínať, pretože dnešok nie je deň, kedy by mal byť oslavovaný – morálny kompas to nedovoľuje. Nehovoriac o tom, že Argentínčanom odpustili ďalší „preplesk“ súperovho hráča na začiatku nebezpečnej akcie. Tam sa síce o taký závažný moment nejednalo, ale aj to bol očividný faul. Záber na vysmiateho Infantina z druhého polčasu, kedy tlieska Messiho strele, potom vyznieva tragikomicky. Moment, ktorý všetko zmenil, nanešťastie prekryl všetko ostatné, čo sa v tomto zápase udialo, a poľskí rozhodcovia by mali baliť kufre. Pritom červená karta by zrejme nezmenila výsledok zápasu – Argentína vyhrávala, Alžírsko bolo nemohúce – historická škvrna je ale trvalá. Meter má byť nastavený rovnako pre všetkých bez ohľadu na to, aké meno nosia na chrbte.
Alžírsko malo v tejto sezóne veľmi dobrú sériu, prehralo iba vo štvrťfinále AFCONu s Nigériou a aj v prípravnom zápase s Holandskom pôsobilo veľmi dobre a zaslúžene ho vyhralo. Brankár Luca Zidane sa javil ako jednotka, jedinou jeho slabou stránkou mohla byť výška. To sa prejavilo pri prvom góle, kedy si na Messiho strelu siahol, ale tá aj tak skončila v bráne, pri druhom zas neudržal ľahký pokus smerujúci naňho. Po prestriedaní sa Alžírsku zrútil stred poľa a pre Argentínu tam bola diaľnica. Afričanom nefungovali krídla, a to ani po prestriedaní.
Rakúsko – Jordánsko
V zápase Rakúska s Jordánskom môžeme o oboch tímoch povedať, že hrali podobne – veľmi priamočiaro, bez zbytočnej medzihry, čo by sme najmä od našich západných susedov so skúseným odborníkom Ralfom Rangnickom nečakali, a nutno dodať, že Rakúšanom by sa to občasné spomalenie hry zišlo. V základe nastúpil útočník Kalajdžić, čo je vysoký hráč, ktorého každý pohyb pôsobí neohrabane a často končí po súbojoch na zemi. Ako výrazné pozitívum sa ukázalo jeho nahradenie Arnautovićom. Rakúsky veterán bol vo všetkom podstatnom. Najprv brnkol brankárovi prstami po nose, čo ho zrejme zneistilo, o chvíľu po rohu zaváhal a Arnautović strelil gól, ktorý síce zrušilo video, ale po ďalšom rohu si dal Al-Arab vlastný gól opäť po súboji s Arnautovićom. V závere zápasu premenil penlatu a ešte predtým mal ďalšiu šancu. Ak chce byť Rakúsko úspešné, musí ho hrať od začiatku, rovnako tak by mali nájsť väčší pokoj a rozvahu v strede poľa.
U Jordánska platí to, čo pri Iraku – boli futbaloví, dynamickí dopredu, akurát ich taktika bola postavená skôr na brejkoch a väčšina ich útokov naozaj pôsobila, že by mohla skončiť gólom. Gól dosiahli práve po rýchlom protiútoku. V závere im ako väčšine blízkovýchodných tímov došla šťava. Slabinou sa ukázali vzdušné súboje brankára Abulaila.
