Možno si niekto kladie otázku:Čo vlastne znamená niekoho milovať?Túto otázku som si položila aj ja.Nevedela som, čo sa so mnou robí, tak práve tento pocit som pripisovala veľkej láske, láske, o ktorej som si myslela, že je tá pravá.Stretávali sme sa cez víkendy....Nebolo to až tak veľa, ale vtedy sa mi to zdalo normálne.Prišlo prvé sklamanie...nevolá, nepíše...
Prešiel mesiac...zvoní mi telefon, že nemám sa hnevať, ale mal nejaké problémy, ktoré musel vyriešiť...Nevedela som sa hnevať naňho..aj keby som sa mala.
Týchto záhadných problémov sa doteraz vyskytlo veľa, až príliž veľa.Až som si povedala:Dosť!Celé dva roky, čo sme boli spolu, som bojovala s mojimi rodičmi.Tvrdila som im, že on je pre mňa ten pravý...on mi dá všetko, čo očakávam, bude otcom mojich detí, ale predovšetkým milujúcim manželom.Nie je to tak...A moji rodičia to asi tušili, keď mi to hovorili.
Láska je však slepá...odpúšťala som mu všetko, nepýtala som sa prečo je to tak ako to je.Po dvoch rokoch našej lásky nastal zlom.Obrúčky už boli pripravené...Zranil ma...všetko mi vyhadzoval na oči...celú noc som preplakala, no ani sa nespýtal prečo, čo sa mi stalo.Veľmi ma to zranilo.Čakala som aspoň objatie, ukľudňujúce slová...ale márne...neprišlo to.Miesto pekných slov sa v jeho ruke objavila fľaša...
Až po takom čase som si uvedomila, že som bola preňho iba bábika, s ktorou sa zahrával, o ktorej si myslel, že stačí ak luskne prstom a ona vyskočí.Pýtam sa len:Prečo?Stála som pri ňom v dobrom aj v zlom.Chcela som sa kvôli nemu vzdať roboty...chcela som s ním odísť...
Bol však niekto,kto mi povedal, že ženy sú ako princezné,ktoré čakajú na to, aby o ne princ bojoval...
A vtedy som všetko pochopila!Môj princ nebol ozajstný, len ja som si to predstavovala.Bolí ma to, trápim sa, ale musela som to skončiť.Možno...asi určite mu za mnou nie je smutno, možno sa aj teší, ale to už nechávam na neho.
Pre mňa sa začal nový život, nie bez sklamaní, ale bez využívania a ponižovania.
