Majstrovstvá sveta v hokeji beriem ako malú veľkú dovolenku. Musím povedať, že som človek, ktorý toho nemá v živote málo. Mala som obrovské šťastie na skvelú rodinu, zdravie a priateľov. Som človek, ktorý sa ale vždy musí na niečo tešiť. Od augusta sa teším na Vianoce, od januára na majstrovstvá. Každý zápas je pre mňa sviatok, vtedy neexistuje nič, len oni - moji chlapci. Pred desiatymi rokmi som ich vítala na Námestí SNP. Keď sme odtiaľ odchádzali, kompletne všetci na seba trúbili, objímali sa, každý držal čo i len malú vlajočku, babka, decko, malé deti, adolescenti. Ani pri tej najväčšej amnézii viem, že na toto nikdy nezabudnem.
Som čerstvý absolvent, sledovanie zápasov mi doteraz nič nekazilo, lebo som si čas zariadila ako som chcela. Tento rok bol ale iný. Práca - od siedmej do štvrtej. Tvrdý oriešok...Zápas som sledovala online alebo som mala priateľa na telefóne. Čo sa ale prelomových zápasov týka, nemala som z nich vôbec nič. Najhoršie to bolo v zápase s Francúzskom. Začalo sa to dobre, jedna nula. Vzápätí sa ale informácie zo všetkých strán začali nekontrolovateľne množiť, moje telo dostávalo zabrať. Stres striedala radosť, a hnev striedal strach. Strach o štvrťfinále, strach o olympiádu v Soči. Strach o to, že sa nebudem môcť tešiť na ďalší zápas. Cestujem autobusom. Raz som cestovala autobusom do Londýna. Ani zďaleka to nebola taká dlhá cesta ako z Galanty do Šale. Telefón mi neustále zvoní, všetci v autobuse šomrú, niektorí posmelení ďalším gólom poprosia vodiča, či by namiesto expresu nemohol naladiť na slovenský rozhlas. On sa tvári, že ich nepočuje, vlečieme sa dvadsiatkou ďalej. Všetci telefonujú, iní ladia na empé trojkách rádio. Vojde deduško, a pri kúpe lístka si so širokým úsmevom neodpustí poznámku na vodiča : tri štyri je to pán vodič! a vy to týmto chudákom nepustíte? V tom mladá baba z prvých sedadiel: už je to štyri štyri ujo. Zmeraviem. Obleje ma studený pot. Sedím na tŕňoch, cítim to, bodajú ma všade. Takto to predsa nemôže skončiť!
Prichádzam domov, žmýkam prepotené tričko, ale už je to v poriadku, sme tam.
Zápas s Kanadou je opäť iný. Vidím ho celý, mám voľno. Celú druhú tretinu plačem. Ako decko. Emócie, stres z práce a zo zápasov predtým, kedy ma psychika podržala. Niekde to prasknúť muselo. Prichádza famózny záver, pomaly pri svatbe vlastného brata som nebola taká hrdá a šťastná. Plačem od šťastia, vonku trúbia autá, ľudia sa zdravia. Nestíham si v automate na Trnavskom mýte kúpiť lístok, autobus už prichádza. Rýchlo stláčam gombík, automat hltá kov v hodnote jedného eura. Som zmierená s tým, že si počkám na ďalší, tento už nestíham. Pohľadom sa stretávam s očami vodiča. Jeho pery a ruky sa ma pýtajú, či idem k nemu. Prekvapená naznačujem, že áno. Stojí a čaká ma.
Zápas s Českom bolo vraj malé finále. Neviem. V každom prípade budem veriť aj nabudúci rok. Ďakujem chalanom za všetko. Za to, že z nás opäť urobili jeden národ. Po všetkách gorilách, jednofarebných výsledkoch volieb, kríze, prišli opäť oni a spravili z nás zasa ľudí. Na chvíľu ( rozumej na rok) z nás nebudú za peniazmi sa ženúce šelmy, ale normálny ľudia, ktorí sa v obchode slušne pozdravia. Aspoň ja v to dúfam. Lebo to, čo z nás na Slovensku robí hokej, je niečo úžasné.
